Smrť na rakúskom brehu Moravy
Richarda zabila strela do hlavy zo samopalu v momente, keď vychádzal z rieky na kamennú hrádzu už na rakúskom území. Pohraničníci sa vyzliekli z uniformy, skočili do rieky a s bodákom v zuboch doplávali na hrádzu, kde hľadali utečencov. Naspäť na slovenskú stranu sa vrátili až po pokyne dôstojníka z člna Dunajskej pohraničnej stráže. Stalo sa v roku 1967 priamo na sútoku Moravy a Dunaja.
Na konci augusta sa do Československa vydala štvorica mužov z NDR. Najmladší z nich mal len 18 rokov. Najstarší z nich bol 28-ročný Richard Schlenz. Neprišli sem však dovolenkovať. Plánovali útek cez Železnú oponu – v blízkosti sútoku Moravy a Dunaja, pri Bratislave pod Devínom. Mali v úmysle prekonať zátarasy a preplávať rieku Moravu na rakúsku stranu. Toto miesto zvolil jeden z nich, ktorý tu len pred krátkym časom strávil prázdniny, a mal tak možnosť obzrieť si terén na vlastné oči.
27. augusta 1967 po 14. hodine prišli autom po ceste okolo Dunaja na určené miesto, auto zastavili na kraji cesty pri drôtených zátarasách, vyliezli na strechu auta, vyskočili na betónový stĺp v plote a zoskočili za signálny plot. Rozbehli sa dole svahom k brehu, prebehli kúsok po prúde rieky, skočili do vody a začali plávať na druhú stranu. Rieka bola v tomto mieste široká asi 40-50 metrov.
Zo svojej pozorovateľne ich zbadal príslušník Pohraničnej stráže slobodník J. H. Bol od miesta narušenia hranice asi 350 metrov. Zvolal na utečencov „Stoj!“ a vystrelil varovný výstrel do vzduchu. Štvorica mužov sa mu však stratila z dohľadu a tak kázal druhému členovi hliadky zavolať na pohraničnú rotu a sám zoskočil z pozorovateľne a začal východných Nemcov prenasledovať. Keď ich uvidel plávať cez rieku, spustil na nich paľbu zo samopalu. Ako sám potom uviedol: „…mierenou paľbou tak, aby strely nedopadali na rakúske územie.“
V tej chvíli už boli muži podľa neskoršej výpovede slobodníka Pohraničnej stráže asi 10-16 metrov od kamennej hrádze, ktorá sa nachádzala v toku rieky a viedla súbežne s druhým brehom. Táto hrádza vystupovala z vody len pri nízkej hladine Moravy. Nachádzala sa už za stredom rieky Morava, na rakúskom území. Strely dopadajúce na rakúsky breh ohrozovali ľudí, ktorí sa tu nachádzali – boli tu rybári, ľudia na prechádzke a podobne.
K strieľajúcemu slobodníkovi sa pripojil člen inej (pohyblivej) hliadky vojak J. M., takže utečenci boli ostreľovaní z dvoch strán. Trom z nich sa podarilo prekonať hrádzku a skryť sa za ňou. Richard Schlenz však bol na hrádzi zasiahnutý strelou do hlavy a padol do vody. Bezprostrednou príčinou úmrtia bolo neskôr stanovené utopenie, zapríčinené ale priestrelom lebky.
Prenasledujúci pohraničníci skočili do rieky a len s bodákom v zuboch doplávali na hrádzu, kde hľadali utekajúcich Nemcov. Vojaci sa pohybovali už na rakúskom území. Na rakúskom brehu Moravy boli viacerí svedkovia, ktorí na vojakov kričali, aby odišli preč. Vojaci však na to nereagovali a ďalej hľadali utečencov. Až po príchode hliadkového člna Dunajskej pohraničnej stráže boli vojaci z rakúskeho územia dôstojníkom odvolaní naspäť na slovenské územie.
Rakúsky súd odsúdil v neprítomnosti strieľajúcich vojakov za trestný čin vraždy a tri pokusy o vraždu.
Súd s pohraničníkom po páde režimu
Podľa rozsudku Krajského súdu v Brne z roku 2004 bolo jednoznačne preukázané a svedeckými výpoveďami doložené, že na utečencov sa strieľalo aj po tom, čo sa dostali na rakúske územie, alebo prinajmenšom dopadali odrazené strely aj na rakúsku stranu. Vojaci tiež porušili predpisy tým, že prenikli na cudzie územie. Nepodarilo sa preukázať, ktorý z nich zasiahol Richarda Schlenza. J. M. bol zbavený obžaloby z vraždy a bol odsúdený len za zneužitie právomocí verejného činiteľa na trest odňatia slobody v trvaní 3 roky s podmienečným odkladom na 5 rokov. Slobodník J. H. v tomto procese súdený nebol, v roku 1988 zomrel.
Na záver
Veliteľom 11. bratislavskej brigády Pohraničnej stráže, v ktorej úseku sa táto tragická udalosť odohrala, bol vtedy plukovník Ondrej Šedivý. Od roku 1950 pôsobil viac ako 20 rokov v Pohraničnej stráži. V roku 1971 bol prepustený z armády, pretože nesúhlasil so sovietskou okupáciou. V roku 1991 bol prezidentom Václavom Havlom rehabilitovaný a bola mu udelená hodnosť generálmajora. V roku 2006 mu prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil vysoké štátne vyznamenanie Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy „za zásluhy o záchranu ľudských životov s nasadením vlastného života“ (za bojovú činnosť v období druhej svetovej vojny) na návrh oddelenia veteránov a na odporúčanie ministra obrany Juraja Lišku. Miroslav Lehký z Ústavu pamäti národa o generálovi Šedivom uvádza, že „…Šedivý naopak podpísal správu, podľa ktorej k žiadnemu porušeniu predpisov jeho vojakmi nedošlo a kryl tento zločin tým, že podpísal túto nepravdivú správu.“
„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“
(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)
Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.
Zdroje:
Dokumentace usmrcených na československých státních hranicích 1948−1989: Richard Schlenz
Lehký z ÚPN: Šedivý kryl zločin
Štát ocenil veliteľa, čo kryl paľbu na hranici
Za túžbu po slobode zaplatil Schlenz životom
Obrázky:
