SNS a strana neplatných hlasov.
Opozičná politika mi dnes nápadne pripomína situáciu, keď delegácia slovenského zväzu záhradkárov vo svojej zdravici snemu pestovateľov obilnín oslavujúceho rekordné hektárové výnosy, vyzdvihuje prednosti ekologických postupov pestovania zeleniny v prostredí záhradkárskych osád. Čistota, transparentnosť a zmysel pre detail v každodennom živote, kde akosi uniká, že chlieb náš každodenný pochádza z oných hektárových výnosov.
Ak na druhej strane je tu armáda ľudí, ktorá prežila svoje životy v zamestnaneckom vzťahu a pokladá za prejav blyhobytu, o ktorom môže snívať, (každoročnú) dovolenku na Jadrane, umývačku riadu či plochý televízor s metrovou uhlopriečkou a raz za x-rokov auto (nižšej) strednej triedy podľa vlastného výberu, ktorá neveľmi rozumie virtuálnemu svetu počítačových a sociálnych sietí, právnym zákutiam úverových (a iných) zmlúv, ktorá si osvojuje právne minimum až v priamej konfrontácii s exekútorským úradom … a zneistená dynamikou zmien okolitého sveta rada zverí svoje osudy tým, ktorí sľubujú istotu, ochrannú ruku silného a sociálneho štátu ako symbolu ochrany pred nástrahami vonkajšieho sveta, ktorému beztak prestávajú rozumieť. A kľudne tomu hovorme socialistická nostalgia za časmi, keď bryndzáky stáli v mliečom bare 5 korún, keď sa podaktorí ešte len chystali rozbehnúť veľkoobchodné aktivity v oblasti devízového hospodárstva a hodnoty znaleckých posudkov na osobné počítače sa ešte len chystali vysoko prevyšovať ceny rodinných domov. Konzervatívna väčšina, ktorá ovplyvňuje dianie a dynamiku fungovania tohto štátu.
Skončila(?) doba, keď zahriaknutá a zdecimovaná pravica len tíško závidela premiérovej družine 60%-né volebné výsledky vo väčšine oblastí Slovenska. A tak sa v prostredí SNS pred voľbami objavili (staro)nové tváre so zaujímavou minulosťou a pozadím. Tej SNS, ktorá svojho času s obdivom vítala Stracheho volebný výsledok vo Viedni a akosi prirýchlo skončila s dychom pri utečeneckej problematike, brexite a komentovaní výsledkov volieb v Rakúsku, Holandsku … a možno sa dočkáme prekvapenia, že prezident Macron bol tajným favoritom predsedu Danka a že LePenku vlastne ani veľmi nemusí. Zlatoústy Andrej ani myšlienkou, nieto ešte vyslovenou vetou (súvetím) nespestruje obraz Slovenska vytváraný Robertom Ficom v zahraničí. Aké národné záujmy háji dnes jeho inovovaná SNS? SNS, ktorá rezignovala na autonómnu (zahraničnú ) politiku a sústredila sa (takmer výhradne) na “národné“ záujmy svojich donorov zabalené do hesiel o tradíciách a silnom štáte. Dnes funguje Dankova družina v podstate ako rezerva (lavička) strany SMER. A vďaka neoficiálnemu podpredsedovi SMERu v hodnosti kapitána si SMER udržuje svojich stabilných 35-40%.
Opozičná politika prestala byť opozičnou tesne pred voľbami. Keď existujúca a rodiaca sa opozícia rozobrala Procházkovu sieť(ku). Pretože ich neohrozuje Ficova veľkosť a dominancia, ale každý zárodok niečoho progresívneho a ešte nebodaj modrého. A už vôbec nejde dosahom o alternatívu pre Slovensko. Iniciatívu má v rukách niekto iný a sily stačia akurát na povrchné komentovanie udalostí, korigovanie vlastných postojov, opakovanie naučených fráz a bezradnosti z vlastnej malosti.
Robert Fico by mohol byť zdanlivo spokojný. Ustál rodiaci sa zárodok nepokojov súvisiaci s amnestiami, rezerva SMERu sa drží na jednocifernej úrovni a náznaky klesajúcej popularity Martina Schulza v Nemecku zvádzajú skôr k šetreniu chválami na tému budúcich úspechov sociálnej demokracie. To, čo dnes Robertovi Ficovi chýba, je paradoxne akútny nedostatok modrej. Konštruktívnej modrej, ktorá zdynamizuje ospalé pomery na Slovensku. Slovensku, ktoré má tiež svojich víťazov a porazených v procese globalizácie, protiklady z rozdielneho rozvoja urbanizovaných oblastí a vidieka, rozdielnych postojov mladých a starých, (často) protichodných záujmov rôznych príjmových skupín. A hoci delenie na pravicu a ľavicu dnes už znie staromódne, stále platí, že zdravý organizmus má mať dve ruky (a stáť na dvoch nohách).
Dnešná koalícia je v podstate jednoruká. Pretože SNS samostatné ambície nemá a Bugárov Most tou druhou rukou nemôže byť ani pri najlepšej vôli. Nie všetko sa dá robiť donekonečna jednou rukou. Nech by bola akokoľvek silná. Skôr či neskôr tá druhá začne chýbať. Chcel by som uveriť tomu, že Robert Fico to vníma podobne … Francúzi to riešili vhadzovaním neoznačených volebných lístkov. A nebolo ich málo.
Možno založím stranu neplatných hlasov. Na vstup do parlamentu by to mohlo stačiť …
