Som poBEHlica a nech!

Dnes zverejňujem svoje takmer ročné bežecké zápisky a pocity. Dnes práve pre to, že som na svojom tradičnom mieste a čase náhodou počas behu stretla Štefana. Pridal sa ku mne na posledných šesť kilometrov. Plávali sme obedňajším slnkom v rovnakom tempe a spontánne kecali o behu a len behu. Klasika – preteky, plány, tempá, čísla, zranenia, rege a strava, motivácia a  dôvody prečo si takmer denne obúvame tenisky. A mne zrazu docvaklo, že sa nebavíme vlastne vôbec behu, ale o živote a hotovo. O tom, ako životný štýl bežca obohatil a obohacuje naše životy. Tak, takto milí moji, takto všelijako…

Moje telo je napriek tomu, že je moje, planéta neprebádaná. A takéto miesta v sebe objavujem na celej bežeckej ceste. Mám aj vďaka nim kvalitnejší život. A chcem aj preto popísať dôvody – moje dôvody – prečo začať behať. Lebo teraz je absolútne ideálny čas čo do počasia, energie a chuti akú v sebe po zime nosíme. Lebo podstatná v celom príbehu je cesta, že áno. Cesta je cieľ a čo je ešte krajšie tak tá, narozdiel od prebehnutého cieľu, nekončí. Práve naopak.

Podľa toho populárneho výroku sa aspoň raz za rok máme vybrať na miesto kde sme ešte nikdy neboli. Vždy som tomu rozumela cez cestovanie a plánovala si miesta, ktoré následne navštívim. Dnes plánujem tiež a to je jeden pohľad na vec, ale zároveň cestovateľské zážitky spájam automaticky s nejakým pretekom. Druhý krát sa na to pozerám aj tak, že stačí zobrať dušu na výlet, alebo nechať dušu nech vezme mňa. Je kopec zákutí a strachov, kde som nikdy nebola, driemu niekde vo vnútri a ja sa aj prostredníctvom behu dostávam na miesta nevidené,nepoznané.

Začnem asi tam, že beh je pre mňa tiež cesta k sebaobľúbenosti. Chcem od tela určitý nemalý výkon a tak ho celkom prirodzene odmeňujem všetkými formami. Teda ani nie tak odmeňujem, ako jednoducho kvalitnejšie žijem. Potrebujem dobrý benzín do motora a aj výborný servis. Mám skrátka fakt rada tú bežkyňu vo mne, mám ju radšej ako predtým. To telo, ktoré dokáže veci o ktorých som ani nesnívala, myseľ, ktorú napadajú myšlienky, ktoré by ju zrejme nikdy inak nenapadli. Človek sa tak zdravo začne sústreďovať na poctivosť.

Baví ma, že beh je vlastne trenažér života a bytia. Taká virtuálna realita. Aj obyčajné objavenie novej cestičky je paráda. Človek stojí pred klasickým rozhodnutím – vydať sa na nepoznanú cestu alebo radšej utekať tou už preskúmanou? A veľakrát sa mi osvedčilo, že risknúť neznámu trasu je naozaj zisk. A ak to aj nebola správna voľba, pomohla mi pri dokončení tréningu zmena postoja a tak ako je počasie len stav mysle, aj zlý, ťažký alebo blatový terén môže byť v konečnom dôsledku obohacujúci zážitok. Že síce tu a teraz som celá napríklad uzimená a prepadám sa do bahna, ale aj o tomto je život, o takomto prežívaní. A ak niekde platí, že behom si posilňujem imunitu, platí aj to že i odolnosť voči zmenám.

Alebo som minule ešte v tom obrovskom snehu skúšala kopírovať bežecké stopy predomnou. Skúšali ste to dakedy? Je to námaha jak blázon, ako dá sa to, ale človek sa neprirodzene vyčerpáva, doslova trápi. Vravím si haló – prečo toto niekedy robíš bez tenisiek? Načo kráčaš v cudzích stopách a názoroch keď aj tak najväčší plezír máš keď prvá stúpaš do snehu?! Najlepší bežci vraj nezanechávajú stopy. Tu nesúhlasím lebo v reáli vidím, že „najlepší“ ľudia, volajme ich v rámci témy bežci zanechávajú stopu, ale svoju, svoju jedinečnú stopu a odtlačok.

Keď bežím, často akoby meditujem, ide to samo. V mojom bežeckom domácom okolí ma ľudia môžu poznať ako tú urevanú bežkyňu. Skoro každý jeden dlhý beh mávam veľmi hĺbavé a intímne rozhovory a ponorenia sa do seba. Z toho potom často ide taký hysterický plač akým len ja viem zavíjať. A bežím a revem a bežím a revem. A zväčša bežím až dovtedy, kým sa veci neupokoja, nezapadnú na svoje nové miesta.

A vlastne chcem týmto popohnať hlavne baby do tenisiek. Lebo ja okrem iného vďaka behu aj menštruujem pravidelne, aj menej intenzívne a kratšie, a hlavne absolútne bezbolestne. Ak mi beh niečo vzal tak je to práve každomesačné utrpenie. Aj pleť je jasnejšia, celulitída menej hlboká, stehná pevnejšie a brucho no povedzme že tehličkové pod vrstvou čokolády. Behaním krásnieme tak reálne, bez pozlátka, takou čistou krásou. A celý tento môj bežecký život beriem aj ako „prípravu“ na budúci pôrod. Intervalové tréningy mi similujú prichádzajúce a odchádzajúce kontrakcie. Je to peklo a potom príde minútová úľava. Hovorím si aj „Kristína ako ty chceš udýchať pôrodné bolesti keď fučíš na sebemenšom kopci?!“ A vôbec baby – naše telá dokážu vyrobiť bábätko, nového človeka, a tak musia dokázať klásť jednu nohu pred druhú po dobu čojaviem aspoň 5-6 km na začiatok.

Vzalo mi to aj pár vzťahov toto bežecké Ja. Doslova pár. Jednoducho si v stave sústredenia na seba a svoj poctivý „výkon“ a zrenie uvedomujem silnejšie ako inokedy, čo je pre mňa naozajstné, s kým má zmysel naďalej udržovať kontakt, kde poctivo nabehávam a pracujem na vzťahu alebo kde s človekom hrám len nejakú zaužívanú hru. Áno vyčistili sa mi vzťahy a ešte sa aj čistia. Rozjatrili sa rany. Zacelili staré. A tak dokola a dobehania.

Na behaní ma tiež fascinuje, že na kosť odhaľuje všetko čo mám reálne slabšie alebo ustráchané. Že darmo si posilňujem to i ono keď aj bežecké telo, duša i hlava sú len tak silné ako ich najslabšia časť. A to mi opäť pekne sedí na môj život mimo behania.

Nedá mi tu nespomenúť ešte zónu komfortu. Trend je jasný a výroky pozývajú nás ľudí práve mimo tejto zóny. A tak skáčeme z lietadla, cestujeme do neznáma a koniec koncov aj beháme maratóny. Lebo to nemá absolútne nič s komfortom od určitého kilometra. Ale rozhodne to obrusuje hrany diskomfortu, ktorý máme každý z nás v sebe. Tie malé či väčšie ukrývané miestočká, plné hanby a strachu – ten nepohodlný pocit, ktorý sa nám len rumencom prejaví v tvári. Buď od neho utečiem, alebo práve naopak – s hlavou maratónca pobežím vstriec riešeniu. Vďaka behaniu ľahšie čítam v sebe, citlivejšie pozorujem zmeny a signály, ktoré duša dáva a to vám teda je koľkokrát také nepohodlie a zóna nekomfortu že fuj. Netreba nikam chodiť, je to tu, tu na hrudi.

A tá bežecká vzájomnosť – ako tá dnešná – veľakrát spontánna, kedy z ničoho vznikne malé milé NIEČO. Čakáme sa, povzbudzujeme, vrátime pre posledného, potľapkáme v cieli, stretneme sa a fotíme, zastaneme keď treba, spájame sa do tímov a sme jednoducho spolu, radíme si… Tá stádovitá vzájomnnosť je cítiť aj z anonymného davu na akýchkoľvek pretekoch. A vieme, že súťažíme len s tým mikrohláskom vo vnútri, ktorý s tým chce častokrát aj praštiť.

Chcem definitívne „dopadnúť“ ako Štefan – zabehnúť 90 maratónov, minimálne ešte ten v talianskom Terste, ktorý vychválil. Namiesto piluliek si dať obednú „dvadsaťšestku“, nepotrebovať vodu počas dva a pol hodín behu či povychvaľovať náhodného utekajúceho mazanca, že má dobrý štýl, lebo je pekne vystretý a pohľad má osem metrov pred seba…

Ku koncu mi hovorí: „Vieš Kristínka, to je ľahké nájsť niekoho s kým pôjdeš na kávu, do kina, ale nájsť niekoho kto s tebou bude behať a držať tempo je nesmierne ťažké. Bavili sme sa prirodzene o behu, o parťákovi do tréningov. No nemôžem si pomôcť, opäť to sedelo všade kde sa cítim.

Som poBEHlica, kade chodím, tade behám.   .)