Som (si) BOSS alebo LÍDER?
Ako malý chlapec som mal veľa snov – byť slávnym športovcom alebo programátorom – majú dobré platy a majú sa super. A tak som šiel – prihlásil som sa na futbal, po pol roku s tým skončil, začal sa venovať iným plánom – prišli plány stať sa automechanikom, kuchárom, čašníkom – nikdy v živote by ma nenapadlo, že by som mal nejako užšie pracovať s ľuďmi okrem táborov a stretnutí, kde som sa stal animátorom. A zrazu sa to spustilo – zobrali ma na gympel a padol sen o kuchárovi, prišlo obdobie bez sna, čo zo mňa bude. Až v treťom ročníku prišla myšlienka aspoň jednoducho vyštudovať a tak poďme na školu, kde ľahko doštudujem (čo, veď robiť budem aj tak niečo iné). Skončil som bakalára a na magistra ma nevzali – parádička, čas na manuálnu prácu a ako zakončenie roka hlavný vedúci v škole prírode a zrazu je to tu – mám vlastný tím dospelých ľudí a mám byť ich ŠÉFOM… A to som ešte bol veľmi hanblivým chlapcom. A takto viesť 7 týždňov, 7 rôznych tímov ľudí – niektorých z praxe, iných dobrovoľne. Tu to však neskočilo i keď som si myslel, že vstupom do školstva sa opäť vraciam len k vedeniu detí. Dva roky v školstve a bum, nová výzva, nová ponuka, robiť asistenta v kancelárií s prácou aj v teréne na projekte s deťmi a vedením lektorov. Prešiel rok a pár mesiacov a je tu nová výzva – športový manažér? Ale veď to mi nikdy ani nenapadlo, aby som robil túto funkciu.
Už necelé dva roky rozmýšľam nad sebou a nad ostatnými ľuďmi, ktorí pracujú na podobných pozíciách alebo ešte vyššie. Poznám mnoho ľudí, ktorí si svojou funkciou kompenzujú svoje nedostatky a prenášajú ich na druhých. A nemalo by to byť práve naopak? Často chceme ľudí riadiť, byť kapitánmi, ktorých sa vojaci boja a tak plnia, čo chceme. Ale prečo? K čomu je to dobré? Vytvárame tak „husté“ pracovné prostredie, stresujeme svojich ľudí a pritom si neuvedomujeme, že bez nich vôbec nespravíme to, čo by sme chceli. Pamätáme na to, keď sme boli my vojaci – keď sme my potrebovali človeka, ktorý s nami bude komunikovať jasne, zrozumiteľne a priateľsky. Staňme sa práve tými kapitánmi, za ktorými vojaci do boja idú nie kvôli povinnosti ale kvôli rešpektu. Zaujímajme sa o svojich ľudí, načúvajme im a hlavne nechajme si poradiť, ak majú lepšie riešenie.
Týmto textom chcem vyjadriť svoju veľkú vďaku vedeniu, ktoré ma vždy podporovali, všetkým priateľom, ktorí so mnou spolupracovali v prípravách k táborom, ich realizácií ale aj v školách v prírode, iných akciách a trénerkám, trénerom, ktorí mi pomáhajú sa upevňovať v rozhodnutí, že čo robím, robím pre správnu vec. Vďaka spoločnej práci dokážem naozaj tvrdiť, že to, čo spolu robíme, robíme pre druhých a to človeka naplní. Taktiež ku mojej vďake ešte sľubujem, že sa budem snažiť každým dňom byť väčší profesionál a väčší priateľ.
Tak čo, ostatní manažéri firiem, vedúci v oblasti školstva, vedúci v táboroch a iní vodcovia klubov a spoločnosti – čo chceme ďalšej generácií odovzdať? To, že sú tu kasty a podľa nich sa správame? Alebo že len spoločnou prácou jednej aj druhej strany môžeme napĺňať úlohu, ktorú máme alebo sme si vybrali?
