Spali sme v korunách stromov ako Elfovia

Čakal nás trojdňový výlet do laoskej džungle, tzv. Gibbon Experience. Každý deň sme mali absolvovať tri-štyri hodiny treku za neľahkých podmienok, v bahne, v horúčave s vysokou vlhkosťou vzduchu a neustálym bojom s neodbytnými pijavicami, ktoré sa nám viac-menej úspešne šplhali do topánok. Pritom máte šancu pozorovať gibonov a ďalších obyvateľov džungle. „Rozumeli ste bezpečnostným inštrukciám v kancelárii?“, obrátil sa na nás náš laoský sprievodca Vong, keď sme sa dostali k prvej lanovej dráhe, nazývanej jednoducho zipline. Prikyvujeme pomerne bojazlivo, a tak nám Vong ešte raz vysvetlí ako zipline funguje a na čo si máme dávať pozor. „Nikdy nesmiete použiť zipline, na ktorom vidíte červeno-žlté značenie. To by ste išli v protismere. Tento je zeleno-žltý, takže ideme.“ Ako prvý sa na lane zviezol náš druhý sprievodca Tumo. Vrhol sa do toho s úsmevom a s nohami v pozícii nejakého kung-fu majstra. Počas nasledujúcich dní nám ešte predviedol ďalšie odvážne kreácie, napríklad viezol sa dole hlavou alebo sa zastavil v strede lana, aby mačetou „vyčistil“ lanovú dráhu od prevísajúcich konárov. Tumo bol vlastne taký ľudský gibon.

Prvá lanová dráha mala 270 m, takže svojim nebystrím zrakom som jej nedovidela na koniec. Tumo už čakal na druhej strane a trikrát pobúchal po lane. To bol signál, že môže ísť ďalší. „Kto ide prvý?“, usmial sa hlavný sprievodca Vong a očami hľadal prvého adepta. Idem ako prvá, nech to mám rýchlo za sebou. Zaklapnem obe karabíny, hlavnú aj bezpečnostnú, nádych-výdych, skontrolujem, či som dobre pripnutá a vrhám sa do neznáma medzi zelené lístie. „Wow. Letím. Dôverujem tomu lanu, určite nespadnem. Prežijem to. To je super pocit! Neskutočný výhľad!“ Asi toľkoto bleskových myšlienok mi stihlo prebehnúť hlavou za tých pár sekúnd a už som sa blížila k platforme. Nemusela som ani brzdiť, pretože som zastavila asi dva metre pred platformou a zvyšok vzdialenosti som sa musela rukami postupne pritiahnuť do cieľa. „Aké to bolo?“, pýta sa ma veselý Tumo. „Skvelé!“, prikyvujem, hoci moja prvá jazda bola jemne nemotorná a on to dobre videl. Pred koncom som spanikárila a šuchla som si hlavu o lano. Pritom nám Vong zdôrazňoval, aby sme sa nahli dozadu a nedvíhali hlavu k lanu, lebo prídeme o pár vlasov alebo aj kože. Ďalšie jazdy však už boli oveľa lepšie. Prvotné rozpačité pokusy boli ihneď minulosťou a do lana sme sa už všetci odvážne vešali ako profesionáli. Ako keby bolo úplne normálne, že visíte nad 200 m hlbokým údolím a hučíte pritom od radosti ako Tarzan visiaci na lianách. „Tento zipline má vyše 400 m. Je to môj obľúbený,“ usmial sa Vong a vrhol sa do dráhy s rozbehom. Mal pravdu, bola to asi najlepšia lanová dráha zo všetkých. Dokonca vzrušujúcejšia ako tá najdlhšia, 500 m-vá, ktorou sme prechádzali o dva dni. Pod nami bola totiž neuveriteľne hlboká dolina, úžasný výhľad do diaľky a dole sa tiahla ďalšia lanová dráha, takže ste videli, ako sa iní „giboni“ presúvajú pod vami. Najčudnejšie na celom bol pocit, že aj keď laná spájajúce jednotlivé doliny mali niekoľko sto metrov, celá jazda mi pripadala ako sekundový záblesk. Šups. A normálne mi prišlo ľúto, že už som v cieli a rozmýšľala som, či som si ten moment opičej slobody stihla vôbec dostatočne užiť.

S nápadom Gibbon Experience prišiel istý Francúz v roku 1996. Trvalo takmer desaťročie, kým sa celý projekt spojazdnil v roku 2004. Dnes majú vystavaných 15 km lanovej dráhy a sedem treehouseov, čiže domov v korunách stromov. Neviem si asi ani predstaviť, čo všetko za tým bolo. Vybavovanie povolení na stavbu uprostred tropickej džungle, správne navrhnutie treehouseov, lanových dráh, bezpečnostné opatrenia. To, že ste súčasťou niečoho hraničiaceho so zdravým rozumom, si uvedomíte, až keď sedíte v tom rozprávkovom dome v korune stromu a pozeráte sa do 100 m hlbokého údolia, ozývajúceho sa zvukmi divočiny.

Ako to v takom dome vlastne vyzerá? Dom môže mať až niekoľko podlaží a je stavaný okolo kmeňa stromu dookrúhla. Konštrukcia domu sa však môže líšiť v závislosti od tvaru kmeňa stromu a od miesta, kde sa strom nachádza. Domy sú vybavené umývadlom s pitnou vodou, ktorá je doňho pumpovaná z rezervoára. O jedlo sa nemusíte starať. Polpenziu vám do stromodomu dopravia priamo cez lanovú dráhu. Vy len s údivom sledujete ako sa k vám na lane blíži sprievodca s čajníkom a taškami jedla v ruke. V každom dome je stolček a malé stoličky. Niektoré domy nemajú izby, vyzerajú teda ako jedna veľká spoločenská miestnosť. Iné majú akési polo-oddelené izby, takže máte pocit relatívneho súkromia. Jednoznačne najfascinujúcejšia časť stromodomu je kúpeľňa. Predstavte si záchod, umývadlo a sprchu s priamym výhľadom do hlbokého údolia, oddeľuje vás len drevené zábradlie a vy si nahý vychutnávate osviežujúcu sprchu ako Adam alebo Eva v rajskej záhrade. Spí sa na matracoch a k dispozícii máte aj sieť. Nie je to však obyčajná sieť proti komárom a hmyzu. Je hrubá, vyrobená z látky, takže je zároveň aj ochranou pred potkanmi. Áno, večer vás môžu prísť navštíviť takzvané potkany stromové, takže sieť si treba poriadne zapásať popod matrac. „Čože?? Potkany na strome?“, pýta sa Christoph zhrozene pri večeri. Zvyšok posádky sa len smeje. Bol zrejme jediný, ktorý sa o tom pred výletom do džungle nedozvedel. „Aké sú veľké tieto potkany?“, pýta sa nášho sprievodcu. Všetci obrátime hlavy na Vonga, lebo túto informáciu by sme naozaj radi vedeli predtým, než pôjdeme spať. Vong ukáže veľkosť tej potvory na predlaktí. Viac ako polovica predlaktia plus chvost – takmer celé predlaktie. „Možno by ste tu na stromodomoch mali chovať aj mačky, aby odplašili potkany,“ vtipkuje Nemec Christoph. „Raz sme to skúsili,“ odpovedal na naše prekvapenie Vong. Bola už na strome mačka ako súčasť výbavy,“ smeje sa. „Lenže keď skočila po potkanovi, neuvedomila si, kde vlastne je, a spadla aj s potkanom do doliny.“ Vong nás po večeri zabával ďalšími príbehmi z džungle a zo stromov. Porozprával nám, ako dopadol jeho úplne prvý deň v práci, keď jedna turistka nabrala vďaka (alebo skôr kvôli) svojej hmotnosti mimoriadnu rýchlosť na lane a na záver zabudla pribrzdiť. Dozvedeli sme sa, že jeden z treehouseov zhorel a odvtedy do nich nedávajú plyn na varenie ani sviečky. Osvetlenie zabezpečujú LED žiarivky napojené na solárne batérie a kuchyňa je vždy niekde obďaleč, len nie na strome.

„Ak bude pršať a dážď padá zvisle, to nevadí. Ak by však fúkal vietor alebo bola veľká búrka, takže by dážď padal zboku do vnútra domu, budeme vás musieť evakuovať. Tak teda dobrú noc,“ rozlúčil sa s nami Vong.

Po rozhovore o potkanoch som sa úprave protipotkanovej siete venovala mimoriadne starostlivo. Nech ani dierka nezostane voľná potkaním labkám. Pod sieťou, ktorá vytvárala akýsi stan, bolo horúco, ale aspoň bezpečne. Vychutnávali sme si zvuky džungle, z ktorej išiel nádherný pokoj a pravidelné bzukoty a pípania nočných tvorov. Pomaly ma to ukolísavalo a už som takmer zaspala, keď som začula, ako malé potkanie nožičky pobehujú okolo nášho matracu. Strhla som sa. Je tu! Predsa prišiel! Zrazu náraz a zašušťanie. Vojsť sa mu nepodarilo. Trochu ustráchane ponapravím už aj tak dokonale zapásanú sieť. Zase počujem tie nôžky ako pobehujú po dreve, tentokrát na spodnom poschodí. O chvíľku si už nie som istá, či počujem potkana alebo skôr šuchotanie krídiel. Znie to ako netopier, ktorý krúži pod strechou. Zdá sa mi, že mi obava z tej nočnej hávede zmiešala všetky zvuky a už neviem nič poriadne rozoznať. Upokojím sa slovami, „veď toto si predsa chcela“ a už odfukujem. Nie však dlho. Asi hodinu po polnoci začalo husto liať. Dážď nás zobudil všetkých. Potichu sme dúfali, že sa to nepremení na zúrivú búrku a nebudú nás musieť evakuovať ako včerajšiu posádku. Vykuknem spod sieťky a s pokojom konštatujem, že dážď padá rovno a sme v suchu. Do rána už spím ako zarezaná. Po teplých raňajkách, ktoré k nám opäť prišli po lane, a po výbornej silnej laoskej káve s kondenzovaným mliekom opäť vyrážame na trek do džungle. Nástup na platformu a po jednom vyskakujeme zo stromodomu ponad Slnkom zaliate údolie.

Gibonov sme počas celého výletu napokon nevideli, ani nepočuli. Počas obdobia dažďov, ktoré už v máji začalo, je ich mimoriadne ťažké zbadať. „V tomto čase sa zdržiavajú v okolí jedného stromu, dosť ďaleko odtiaľto,“ vysvetľuje Vong s akýmsi ospravedlňujúcim sa tónom v hlase. Vôbec nám to nevadilo. To, čo sme zažili na lane, na stromoch a celkovo v džungli, je už aj tak splnený detský sen. Z toho sna by som napokon nevynechala ani toho obrovského pavúka veľkého ako dlaň, ktorého sme naháňali po stromodome. Vynoril sa z paplónu, keď si Angličanka Fey chcela pripraviť posteľ na spanie. Martin po jednom zdvíhal paplóny a ja som s metlou v ruke číhala na pavúka, aby som ho v tej správnej chvíli zmietla zo stromu. Zrazu sa objavil. Bol však strašne rýchly. Ledva som ho šuchla metlou, letmo odletel nabok popri drevenej konštrukcii. „Ježišikriste! V živote som nevidela takého obrovského pavúka!“ Kričí Jessica, ktorá sa práve sprchuje v našej open air kúpeľni. Pavúk pristál niekde blízko nej o poschodie nižšie. Vyberiem sa za ním s metlou ako nejaký detektív, ale nikde ho nevidím. Vzduch je čistý. Aspoň na chvíľu. Pavúk sa objavil o niekoľko hodín zas. Ale to som už bola zapásaná vo svojej sieťke a von ma ani nehlo. Nech sa mu venujú iní.

Bývať v korune stromu s ďalšími šiestimi-ôsmymi cudzími ľuďmi je nielen splnený detský sen, ale zároveň aj bizarný sociálny experiment. Stráviť dve noci v džungli, naskladaný okolo jedného kmeňa v 100 metrovej výške, deliť sa o jedlo a o strach z okolitej zvery s úplne cudzími ľuďmi  je  zaujímavá skúsenosť. Raz možno vyjde, inokedy nie. Naša skupinka bola napokon celkom vydarená, ale aj tak som si sem-tam počas predierania sa blatom a potokmi predstavila, že ešte lepšie by to bolo, keby som na tých lanách visela so svojimi opičiakmi – najlepšími kamarátmi.

Praktické informácie

• Trojdňový výlet /2 noci stojí 275 EUR/osoba. V cene je zahrnutá doprava do džungle, 2 sprievodcovia, ubytovanie na stromoch, sedáky a rukavice, plná penzia, skrátka všetko.
• So sebou si zoberte už len repelent, čelovku, dlhé nohavice, mydlo, toaletný papier, mini lekárničku, pršiplášť alebo nepremokavú bundu a hlavne poriadnu trekovú obuv (čo najpevnejšiu, najlepšie siahajúcu až ku členkom, pretože pijavice sa ľahšie dostanú do obyčajných tenisiek a do ľahkej trekovej obuvi).

Príjemný pobyt na strome prajem!

Text a foto: Marta Rajková

Naše ročné cestovanie po hodvábnej ceste môžete sledovať na https://facebook.com/travelistan/ alebo na našom webe www.travelistan.sk.