Spasíba, Lūdzu

Väzeň. ,,Sedím na posteli, nohy spustené, vyjedám väzenskú stravu z misky. Polohovateľná posteľ. Koľko to stojí? Dolár, Libru, Rubeľ? Chrbát ma bolí, že kvôli gravitácii už neviem nájsť polohu ako vydržať vo vlastnom tele. Že dlane a lakte sa dajú zodrať písaním neviete, kým sa tá absurdnosť neprihodí. Bohvie, koľko ďalších vecí neviem, no zvuk klávesnice poznám tak, že som sa z neho vyhádzala, a že by som na nej zvládla komponovať ako Chopin. Vzdelanie nadovšetko. Občas je môj rozvrh obohatený nadávkami na deň, kedy som sem dotiahla svoj kufor, inokedy na deň odchodu, ktorý sa zdá ďaleko. Mám status väzňa.“ Ale to, že sa vaše dni náramne podobajú neznamená, že sa má schyľovať k ére ,bez života‘. Neviem, kto sa má správne blahoslaviť, ale blahoslavení tí, ktorí sa nepozerajú na život cez to, ako sa dni od seba neodlišujú, ale ktorí ostávajú v prítomnosti a velebia život aj cez tie najmenšie detaily, ktoré nás cez radosť, vďačnosť, udržujú v prítomnom okamihu.

Ohnivá. DekorAsian je môj obľúbený obchod, v ktorom som nikdy nebola a ani tam nepôjdem. No a čo. Ľúbim tú hru so slovom. V piatok je premávka hrozná, vždy na to zabudnem, a tak trolejbus stojí presne pred tým obchodom a ja skúmam indické koberce. Je temno, čosi po piatej, vo vysvietenom priestore sedí za kasou staršia žena, upravená, vlasy ohnivé, dlaňou preloženou cez ústa si podopiera hlavu, druhá, čo zviera okuliare, leží na stole krížom cez časopis. Hľadí do prázdna. Rozmýšľam, kto za boží deň vkročí do takého obchodu, že asi aj dva dni nikto, a že musí byť rovnako frustrovaná ako ja, že zajtra znova tá istá povinná – prázdnota. A potom, ako na zavolanie, lebo také veci sú zavolané, človek si ich vyžiada aby to videl, aby sa presvedčil; vkročí do obchodu žena v pyšnom kožušinovom límčeku. A ja vidím oči predavačky, ktorá bojuje so sebou, lebo; hneď by sa po nej vrhla, venovať sa jej, obskakovať ju, je vzrušená, jej oči svietia; ale to je cnosť predavača – vedieť dať zákazníkovi nádskok porozhliadať sa. Keď však k tomu došlo, Ohnivá nemohla byť krajšia. Žiadna frustrácia z prázdnoty, ignorantstvo pred záverečnou, znudenosť časom, znudenosť z vlastnej únavy. Aj keď Límčeková nevyletela odtiaľ na koberci, Ohnivá žiarila z jej prítomnosti, a potom znova usadla za stôl. Možno som to videla iba ja, lebo som to potrebovala a chcela vidieť; taký neutíchajúci iskrivý entuziazmus starej dámy, ktorý nezávisí od toho, či sa pred tým niečo podarilo, alebo nie, ktorý prosto iba je a silnie zakaždým, keď sa môže znova prejaviť.

(Malo)Meštianka. ,,A či ja viem, čo znamená život vo veľkom meste? Možno sebavedomo si vykračovať kamennými ulicami historických štvrtí, kedy iba vaša noha, čo ukĺzne medzi dvoma dlaždicami demonštruje, že tu až tak nepatríte. Možno piť kávu každý deň na inom prepeknom mieste, potom pofajčievať na rohoch námestí a hodiť mincu umelcom do puzdra od huslí. Čosi popíjajú z termosky, tí umelci, a ja si netrúfam tvrdiť, že čaj. Hoci je to prvá vec, čo mi napadne, a potom, termoska patrí do tej ľúbeznej kategórie objektov ako gramofón či luskáčik orechov, ktorý ma berie naspäť do detstva, medzi zasnežené hory s ozvenou, ktoré sme zlyžovali s otcom mnohokrát; a on mal vždycky termosku plnú čaju. Boh vie to číslo, koľko ich rozbil v neúnavnej snahe naučiť nás kontrolovať lyže. A tak tam sedím, nohy prekrížené, pozerám von oknom na tých umelcov; už som veľké dievča pijúce svoje veľké kafé vo veľkomeste. A tak či onak, jediné čo vidím, je dievčatko pijúce ockov čaj v tej malej zasneženej diere v horách. A či ja viem, čo znamená život vo veľkomeste? Možno hlúpo sa usmievať, píšuc poznámky v kaviarni, lebo spomienky, tie dobré priateľky, si ma aj tu našli.“

Severské letné sídlo. Kdesi som čítala, snáď nefantazírujem, že Riga, to je také letné sídlo Rusov. V lete je turistov nepretržite. Hocijakých a hocikedy. Plavcov aj neplavcov, aj takých, čo sa sem chodia ochladiť v domnienke, že Pobaltie sú druhotriedne severské krajiny; ale to je kačica; čajky vedia, letá sú tu teplé a zimy: aj keď vianočný trh vyzerá ako Santova dedina, sneh to nenahradí. Nesneží. No v zime sa Riga aj tak mení, môžeš jasne odlíšiť zmiešaný týždeň a turistické víkendy. Zmiešaný týždeň znamená, že turisti sú počas pracovných dní čoraz nenápadnejší, v menších počtoch a rozoznáš ich začudovane stáť na miestach, ktoré si miestny nie, že nevšíma, ale jeho noha tam nevkročí. Víkendy sú excentrické, výbušné a hlučné, ulice patria turistom a ich punčovému smiechu. Často počuješ španielske ,,vamos“, alebo Nemčinu. Boh žehnaj Španielom, ktorých je tak veľa, že jednoducho sa vždy nájdu a Pán Boh zaplať ešte čo-to Nemcom, aby naďalej podporovali turistický ruch Európy. Potom sa dá počuť ešte ingliš zo zlého sna Angličana a používajú ju všetci mne podobní prechodní obyvatelia, ktorí síce vedia rýchlo behať po kameninových dlaždiciach starého mesta, ale fakt, že viem, kde sa aj turisti otáčajú dokazuje, že ešte vždy sa dá poctivo zablúdiť. A to nás výrazne odlišuje od domácich.

Cez kľúčovú dierku. Historická štvrť je vitrína. To sú tie šálky za sklom v babkinej obývačke, z ktorých nikto z rodiny nepije, iba návšteva. Bežný obyvateľ Rigy, takzvaný Rižan, zas toľko času v centre ruchu netrávi, a teda sú miesta, ktoré musíš odhaliť ako cez kľúčovú dierku, kde už počuť iba Lotyštinu. A Ruštinu. Napríklad taký Latgales blší trh, kde som medzi šraubovákmi, káblami a iným bordelom, mala svoju prvú ruskú konverzáciu z piatich slov.  Kde sa pani zrazu vynorí spoza vojenských plynových masiek a vy neviete, či vás odháňa, lebo je kupujúca, alebo sa pýta, čo potrebujete, lebo predáva. Ďalej sa nedá rozlíšiť, čo je predavačov osobný majetok a čo je tovar, a ani sa nedá vylúčiť, že by trhovníci po dohode nepredali aj svoje veci. A keď už máte káble, starý opasok aj hrdzavé puklica na kolesá a potrebujete ešte štrikovanú čiapočku, povinná jazda je Market v Rige. Obrovské trhovisko pripomínajúce Nowy Targ. To je jedno z tých miest s vlastnou kultúrou, kade je nebezpečné prejsť a nadväzovať očný kontakt s predavačom a vystavovať ho tak nádeji, že niečo potrebuješ, pretože ťa slovom lapí a keby väčšina z nich nemala po šesťdesiatke, preskakovali by tie pultíky a hádzali ti dyne a iné frukty do kabely. Čo mám na týchto trhoch najradšej je, že oba sa nachádzajú v Moskovskom distrikte, o ktorom sa hovorí, že ak si cestou do Lotyšska o niečo prišiel, tu to určite znova nájdeš. Ale musíš kúpiť. A tak Rižania odtiaľ cestujú trinástkou autobusom s rybami v taškách, a keď sa niekomu náhodou niečo rozsype a ostatní mu pomáhajú zbierať, ďakuje ruským ,,spasíba“ a odpoveďou je lotyšské ,,lūdzu“.