Špina je tak zažratá, že sa vydáva za čistotu II.
Po Novembri už nebežal spor o Slovensko na línii demokracia alebo komunizmus, ale na línii demokracia alebo korupcia. Trvá doposiaľ.
- Pod elitami minulosti
Aj v režime Husáka a Jakeša hovorili politické elity o službe občanom (ľudu), konajúc v mene niečoho veľkého a presahujúceho našu malosť (veľké ideály, veľký ZSSR, naveky a nikdy inak). Veľké a nedosiahnuteľné : také bývajú pojmy, na ktoré sa odvolávajú politici všade na svete. V čom je rozdiel voči politikom bývalého režimu? V tom, že tu tomu nik neveril a tzv. politici boli len miestodržiteľmi. Stavali na poslušnej službe ZSSR. Pokojne ste pri tom mohli byť hoci aj „birmovancami“ (podľa vlastných vyjadrení nimi boli Milan Čič, Rudolf Schuster, Róbert Fico a tutti quanti). Gruntovnou odbornosťou pookupačných elít boli totiž lož a faloš. A ešte obracačstvo kabátov. S týmito tromi kvalifikáciami sa väčšina z nich prekolaborovala v dobrých pozíciách až po November.
Jasné, v rôznych významnejších pozíciách boli aj tzv. bežní ľudia, ktorí nemali – a to je u nás sväté – s režimom nič, len sa starali o svoje rodiny (to preto bolo na Slovensku v rôznych politických organizáciách KSČ organizovaných viac než 7 mil. členov : tzn. že každý dospelý bol prinajmenej v dvoch politických organizáciách). Potichu sa utešujeme, že tá naša normalizácia bola predsa len niečo celkom iné, než povedzme predvojnové Hitlerovo Nemecko.
Bola – nebola: v každom prípade mala byť bytosť „Homo normaliziensis“ prinajmenej rovnakým objektom štúdií, ako nimi boli po páde III.ríše nacizmu poslušní nemeckí meštiaci. Ale kto by to skúmal? Tzv. spoločenskí vedci made in Husák-Jakeš? Normalizácia tu ostala tabu, ešte viac menovití ľudia z jej elít. Nik sa za nič nezodpovedal, G.Husákovi dokonca podchvíľou staviame pocty (busta, knihy…). Na piedestál ho dvíhajú práve tí, čo otočili ako on , aby v r. 1989 išli opäť po vetre moci , tentoraz za Havlom, potom za Čarnogurským, a najúspešnejšie – za Mečiarom.
Preklínala sa „komunistická totalita“ , ale naša skutočná, každodenná normalizácia ostala v šuplíku s nápisom „žiť sa predsa muselo“. Našu kolektívnu neochotu ku pravde o vlastnej minulosti dokonale využili papaláši bývalého režimu : namiesto „starých štruktúr“ sa tu už čoskoro hemžilo „osvedčenými odborníkmi“. Vyrašil z toho zvláštny kapitalizmus, ktorý nie je dieťaťom trhu, ani výsledkom súťaže podnikateľov, ale je výsledkom delenia koristi podľa vôle predstaviteľov strán KSS, HZDS, ZRS (dnes = SMER) a strany SNS. Obe strany dnes v politike strážia, aby ten výsledok predurčoval Slovensko aj budúcnosti.
V dobe, keď sa u nás bývalí režimisti menili na „kapitálotvornú vrstvu“, už dávno kašľali na marx-leninskú „vedu“, ale o to viac sa opierali o iný dôležitý pilier bývalého režimu: o svoje siete a praktiky korupcie. Tie sú najhorším dedičstvom totality.
Preto po Novembri nebežal spor o Slovensko na línii „demokracia alebo komunizmus“, ale na línii „demokracia alebo korupcia“.
- Kto nás riadil?
Slovenskí demokrati stále ťahali (a ťahajú) na Slovensku za kratší koniec: počas 27 rokov od Novembra nám cca 13 rokov vládli vlády, ktoré zostavili a plne kontrolovali bývalí režimisti. Ale aj viaceré vlády, v ktorých boli demokrati v prevahe, existovali iba vďaka podpore bývalých režimistov (cca 10 rokov), čo si vybralo daň na ich morálke. Bývalí režimisti a ich politická „kultúra“ ovládali slovenské vlády počas cca 23 z celkových 27 rokov. Bez ich vôle (a normalizačných praktík) sa Slovensku po Novembri vládlo nanajvýš ak 4 roky.
(pokračovanie)
