BLOG
Miroslav Kizák
Miroslav Kizák
3 929

Špina v Osirelej zemi - Štyri pohľady na palestínsku BDS

O proruskej propagande a ďalších viac či menej organizovaných dezinformačných kampaniach sa popísalo už mnoho. V tieni tejto záplavy informácií a boja proti nej sa ale stratila ich staršia sestra, zabudnutý potomok techník sovietskej KGB, a to palestínska BDS (Boycott, Divestment, Sanctions - bojkot, zbavenie majetku, sankcie).

Zdroj: www.carbonated.tv

Článok okrem titulnej a záverečnej fotky (a jednej ilustračnej) neobsahuje obrázky. Karikatúry v rámci BDS sú často otvorene antisemitské alebo inak jednostranné a karikatúry bojujúce proti nej by takisto mohli narušiť serióznosť, o ktorú sa v tomto blogu snažíme. Ďakujeme za pochopenie :)

Update 1: Článok bol doplnený o krátky dodatok na úplnom konci. Ide o dvojdielny dokument odohrávajúci sa v britských podmienkach, avšak veci tam zobrazené a rétorika počuteľná v uvedených prejavoch sú veľmi podobné aj tunajším podmienkam.

Update 2: Za videami som ešte doplnil link a krátke vysvetlenie na tému takzvaného 3D testu od Sharanského (pozn.ed.). S jeho pomocou sa pomerne jednoducho dá rozpoznať oprávnená a konštruktívna kritika politiky Izraela na jednej strane a BDS a antisemitizmus na strane druhej.

Update 3: Prikladám ešte dve videá zo zasadnutí Rady OSN pre ľudské práva z rokov 2007 a 2017. Kým prvé dva updaty majú najmä faktografickú hodnotu, tento slúži najmä na zamyslenie.

 

Úvod

Nápad spísať tieto pohľady na problematiku mi prišiel na um vcelku prirodzene ako reakcia na mierne povedané “s***storm”, ktorý sa strhol po jednom z blogov Barbory Weberovej. Jej blogy sú väčšinou skrz-naskrz presiaknuté palestínskou BDS, a pravidelne v nich lietajú uletené prirovnania k fašistom či apartheidu.

Po tom poslednom sa po reakcii jedného z adminov stránky Marián Kotleba je fašista strhla  pomerne hustá mela, kde padali urážky na oboch stranách.

Z jednej strany sa to začalo samotným blogom, ktorý hraničil s trollingom/flame-om a akoby cielil na zatiahnutie viacerých podporovateľov autorky do “sporu”, zo strany druhej prišla tvrdá reakcia na nával nenávistných komentárov.

Do toho ľudia, ktorí sa okolo diskusie len mihli a aj vinou celkovej situácie vzali adminovo prirovnávanie ku komunistom a k praktikám ĽSNS ako označenie aj seba samých za fašistov. Bolo to neprehľadné, nie veľmi pekné, a vcelku zbytočné.

Nič to ale nemení na tom, že som pocítil potrebu poukázať na problém viac či menej nápadnej prítomnosti BDS aj v tunajších končinách a jej často militantnú povahu.

Ešte než sa pustím do samotnej témy, pripomeniem, že tento článok má až štyroch autorov -  mňa, ďalej jedného českého spisovateľa scifi a fantasy (v češtine), spisovateľa military thrillerov Alexander J. Kenjiho a rabína Jicchaka Seiferta (v češtine).

Ja Vám v najbližších riadkoch ponúknem úvod do problematiky, môj osobný pohľad, resp. snahu o čo najracionálnejšie zhodnotenie situácie, keďže emócie úplne zablokovať nejde.

Spomínaný český scifi/fantasy autor takisto podá komentár ohľadom situácie a BDS. Je možné, že naše názory sa budú jemne prekrývať. K spoluautorstvu tohto článku som pána prizval aj preto, lebo má v istých otázkach väčší dar jasne a zrozumiteľne formulovať myšlienky, taký ten hlas rozumu, ktorý v mnohých diskusiách bohužiaľ chýba. Bohužiaľ sa za svoje názory často stal terčom nechutného trollingu a osobných útokov na internete, preto si neželá uviesť svoje meno či pseudonym.

Kenji sa na izraelsko-palestínsky konflikt a súvisiace záležitosti pozrie z hľadiska armády a tajných služieb.

Nakoniec sa Jicchak Seifert, rodák z Brna a rabín v Jeruzaleme, vyjadrí k taktikám podporovateľov BDS, osobné útoky nevynímajúc. Pre lepšie pochopenie pozadia vzniku BDS odporúčame článok z jeho stránky CSECHO.EU.

 

I. Miroslav Kizák - Brutálne deštruktívna situácia

Pre tých, ktorí sa s týmto termínom ešte nestretli, ponúkam krátke vysvetlenie. Ide o pokračovanie starších dezinformačných kampaní, tentokrát v réžii Hamasu, teroristickej organizácie vládnucej Gaze.

Povedané veľmi ľudovým jazykom, je to ich propaganda, ktorá má vykresliť Izrael ako Satana, fašistický režim, možno ešte horší ako Hitlerova Tretia Ríša. Neváha označovať izraelskú politiku ako apartheid.

Bohužiaľ ide o jeden z najvyvážanejších exportných artiklov z palestínskych území. Aj vďaka BDS sa darí Hamasu držať veľkú časť globálnej verejnej mienky proti Izraelu a “drankať” miliardy v medzinárodnej pomoci. Väčšina týchto prostriedkov ale končí v raketách, propagande a iných prostriedkoch boja proti Izraelu, ktorý podľa hnutia nemá právo na existenciu. Občas sa postaví nejaká tá škola či nemocnica, ale skôr ako lepšia forma na živé štíty, resp. aby Izrael po nejakej vojenskej akcii vyzeral ešte horšie.

Opravte ma, ak sa mýlim, ale zdá sa vám, že by tie peniaze bolo v oblasti vidieť? Aj po vojenských zásahoch by za tie prostriedky už dávno mali byť opravené cesty a obyvatelia si žili v relatívnom blahobyte.

Čoho som ale v spravodajstve videl veľa, boli samovražedné útoky, raketové salvy a pašerácke tunely. Len vďaka najlepšiemu protiraketovému systému na svete (alebo aspoň jednému z naj) Iron Dome neumierajú stovky či tisícky občanov Izraela po salvách rakiet Kassam. Nie je to však zadarmo, denne to stojí štát nesmierne finančné prostriedky, ktoré by inak mohli byť lepšie využité inde. Pašerácke tunely sú už zväčša minulosťou.

Samovražedné útoky takisto ustali, aspoň tie klasické. S vestou plnou výbušnín sa už nedá vďaka bezpečnostným opatreniam narobiť toľko paseky. Preto sa útočníci uchyľujú k taktike osamelého vlka, napríklad s autom sa snažia zraziť čo najviac ľudí alebo nabehnú do nejakej oblasti s cieľom dobodať nevinných. Túto taktiku už “úspešne” využili aj sympatizanti ISIS pri útokoch v Európe.

Samozrejme, Izrael tiež nie je dokonalý. Aj v ich armáde neslúžia len samí dobrí vojaci a ich činnosť nevyjde vždy na 100% dobre. Navyše, ako sa píše v knihe Oči zasypané pieskom (vyd. Absynt), častokrát sú do oblasti posielaní mladí vojaci s minimom skúseností. Teraz si predstavte mladé ucho v plnej zbroji, s M16kou a prípadnou leteckou podporou k dispozícii. Ste v oblasti, kde Vás takmer všetci majú za okupanta, satanáša, nenávidia vás. Je na vás vyvíjaný obrovský psychický tlak. A ten nie každý zvládne so cťou. Ešte raz sa teraz zamyslite, ktorá armáda na svete, možno okrem americkej, je pod takým drobnohľadom? Ktorej sa každá chyba počíta nastokrát?

BDS sa úspešne podarilo dostať sa aj do svetových médií. The Independent je inak vynikajúce médium, ktoré by som pochválil napríklad za pokrytie utečeneckej krízy a vojny v Sýrii. Keď ale príde reč na Izrael, nepoznajú servítky a roztáčajú argumenty BDS na plné obrátky. Akákoľvek kritika a zavalia vás nenávistné komentáre desiatok až stovák ľudí pod vplyvom tejto propagandy.

BDS si svojich šíriteľov našla aj v radoch prominentov. Filmový režisér Oliver Stone (inak miláčik konšpiračných médií ako Zem a Vek a podobne) pravidelne vyvíja, medzi inými, nátlak na umelcov a kapely, aby v Izraeli neuskutočňovali svoje vystúpenia, začo si niekoľkokrát vyslúžil ostrú kritiku od lídra legendárnych KISS, Gene Simmonsa.

Roger Waters takisto už dlhé roky šíri výrazne protiizraelskú rétoriku, pričom sa k BDS prihlásil aj oficiálne.

Voči tomuto druhu propagandy sa naopak vymedzil herec Jon Voight, ktorý kritikou nešetril ani svoju dcéru Angelinu Jolie. Ďalší “pekný” príklad osoby angažujúcej sa v záslužných humanitárnych aktivitách. Keď ale príde reč na Palestínu, je až jednostranne protiizraelská.

Podobné tendencie však badať aj v tunajších českých a slovenských podmienkach. I ja som si všimol, že aj sčítaní, inteligentní ľudia, nezriedka stojaci napríklad v boji proti fašizmu či homofóbii na strane demokracie a ľudských práv, sa často pri téme Izrael vs. Palestína dostávajú akoby do inej dimenzie.

Mizne rácio a nastupujú divoké, horlivé emócie. Je ľahké podľahnúť obrazu utlačovaného a chudobného národa v opozícii k vojenskému gigantovi. V tomto prípade mnohokrát skĺznu podporovatelia BDS aj k rétorike alebo útočným taktikám, ktoré veru nemajú ďaleko od zastrašovacích manévrov či trollingu kotlebovcov a im podobných. To neznamená, že sú fašisti. Bohužiaľ sa pri obhajobe daného postoja uchyľujú k podobným argumentačným postupom a útokom. Viac o týchto taktikách sa dočítate v časti od p. Seiferta.

Pripadá mi to smutné aj z toho dôvodu, že v dnešnej dobe, keď je tak potrebné vymedziť sa voči rastúcim fašizoidným tendenciám, sa kvôli izraelsko-palestínskej otázke možno až zbytočne triešti antifašistický blok, ale aj iné iniciatívy snažiace sa o lepší život ľudí vo svete.

Situácia na Blízkom Východe sa aj naďalej komplikuje, jedným z neblahých následkov vojny v Sýrii je podľa časti dostupných informácií aj fakt, že sa Hamas mohol dostať k pokročilejšej vojenskej technike, napríklad k laserom navádzaným raketám.

Svoj pohľad by som zakončil konštatovaním, že stojím pri Izraeli. Ten tiež nie je bez škrvny, ale som presvedčený o tom, že v doterajších snahách o mier vyvinul väčšie úsilie ako druhá strana, aj keď tomu početné vojenské zásahy nemusia na prvý pohľad nasvedčovať.

Roky skúseností totiž štát naučili aj tomu, že nie všetko ide urobiť sexy a tak, aby sa to dobre vynímalo na stránkach médií alebo sa to dobre čítalo. Viac si cení životy vlastných občanov ako pekné titulky.

Tak ako v článku My nezabúdame si aj tu pomôžem skvele sformulovaným výrokom Goldy Meir (vysloveným v kontexte vtedajších arabsko-izraelských vojenských konfliktov, ale stále aktuálnym): “We can forgive the Arabs for killing our children. We cannot forgive them for forcing us to kill their children. We will only have peace with the Arabs when they love their children more than they hate us.” / “Môžeme Arabom odpustiť, že zabíjajú naše deti. Nemôžeme im odpustiť, že nás nútia zabíjať ich deti. Mier s Arabmi budeme mať len vtedy, keď sa oni naučia milovať svoje deti viac, ako nenávidia nás.”

 

II. Kolotoč násilí sa roztáčí nanovo (CZ)

Dnes jednoduše neexistuje nic, co by Izrael mohl udělat, aby to bylo „dobře“. Ve vztahu k Palestině dvojnásob. Mám značné výhrady proti zejména posledním krokům současné izraelské vlády, jako je rozšiřování židovských osad.

Netanjahu pošlapává všechno, o co se snažil Jicchak Rabin, začíná další epochu války bez vítěze, která bude navíc sloužit coby záminka k terorismu na celém světě.

Stejně tak mám výhrady například k akcím Mosadu, hrajícímu si v cizích státech na křížence Jamese Bonda s Hitmanem.

Ovšem pokud je židovský stát v pozici psa, kterého budou bít, ať provede cokoliv – proč by se měl vlastně snažit být lepší? Kvůli čemu? Pokud už předem vím, že budu stejně označen za válečného zločince, vraha, fašistu a kdovíco, ať udělám, co chci, tak si prostě budu dělat, co chci. Bezhlavý antiizraelismus, který občas slouží jen jako společensky přijatelný nátěr „starého dobrého“ antisemitismu, vede podle mého názoru právě k tomu.

Co se prostých Palestinců týče, soucítím s nimi. Podmínky na okupovaných územích jsou hrozné, nikdo by takhle žít neměl, ani nechtěl. Jenže ti, co s dobrým úmyslem přispívají na humanitární pomoc do Gazy, by se měli podívat pravdě do očí:

Financují v drtivé většině teroristickou organizaci.

Hamas nic jiného není, ani nikdy nebyl. Jeho smýšlení i metody jsou typicky teroristické, je to Islámský stát, který jenom „pokročil“ od starověku do středověku. Pokud nedokáže mezinárodní společenství nebo organizace, které ji zajišťují, vynutit, aby se humanitární pomoc a peníze skutečně využily k tomu, na co jsou určeny, je jejich poskytování medvědí službou samotným Palestincům. Raket ani tunelů do Izraele se totiž nenají.

Tohle je první práh, který by si měly osoby jako Waters nebo Stone začít zametat, a až potom pokračovat tím izraelským.

Čím víc dění v Izraeli a Palestině poslední dobou sleduji, tím víc mám smutný dojem, že ve velení i vládách na obou stranách sedí lidé, kteří vlastně nic měnit nechtějí. Na rtech mají slovo mír, ale v hlavě vítězství – samozřejmě to svoje.

Ve vzájemné nenávisti dospěli k symbióze, kdy se prostě navzájem potřebují, aby jejich existence měla smysl. A nedokážu vyhnat z mysli „veselý“ animovaný film Niny Paleyové „This Land is Mine“. Hlavně to, jak to v něm na konci celé dopadne…

III. Alexander J. Kenji - Kde nie je vôľa, tam (zatiaľ) nie je cesta

Keď v roku 1993 podpisovali Jicchak Rabin a Jásir Arafat v nórskom Osle mierovú dohodu, prevládal vo verejnosti pocit optimizmu a nádeje, že po rokoch trvania tzv. Prvej intifády môže konečne nastať mier. Dohoda sa nerodila ľahko a mnohé skupiny na oboch stranách, či už izraelský Likud alebo Palestínsky Islámsky džihád a Hamas, boli jasne proti. Obe strany upodozrievali tú druhú, že dohodu aj tak nebude dodržiavať.

No s vraždou Jicchaka Rabina, ktorú mal na svedomí radikálny ortodoxný Žid Jigal Amir, akoby umrela aj nádej na skutočný mier.

Či by sila jeho osobnosti dokázala zmierniť obrovskú mieru korupcie a neschopnosť Arafata a neskôr Abbása budovať infraštruktúru a zabezpečovať základné sociálne služby, sa už nedozvieme.

To, čo vieme je to, že  korupcia, chaos a kradnutie vládnuceho Fatahu stálo za víťazstvom teroristického hnutia Hamas. Na izraelskej strane zas pocit, že Palestínčania si nedokážu vládnuť sami a že ďalšie ústupky sú zbytočné.

Barikády sú postavené a nájsť zjednocujúce osobnosti na oboch stranách je dnes omnoho ťažšie, pretože krátky exkurz do histórie nám ukáže, že Izrael od svojho vzniku bojuje o holú existenciu.

Čo to má spoločné s postavením Palestínčanov? Všetko.

Keď po 2. svetovej vojne vznikol mandátom OSN štát Izrael, arabskí susedia nesúhlasili. Keď 15. mája 1947 vyhlasoval Ben Gurion nezávislosť, prebiehal už útok na letisko v Tel-Avive. Nakoniec sa ubránili, rozšírili svoje územie, no Pásmo Gazy po dohodách získal Egypt.

Keď v roku 1956 prezident Egypta Násir znárodnil Suezký prieplav a z peňazí za jeho prechod chcel financovať armádu, dohodli sa Anglicko, Francúzsko a Izrael na spoločnom pláne, ako prieplav dostať opäť pod vlastnú správu. Dokázali to vojensky, ale na scénu prichádza prvýkrát a nie naposledy Sovietsky zväz a hrozí vojnou, čo prinúti zapojiť sa Spojené štáty. Vyjednané prímerie vracia prieplav Egyptu a nariaďuje Izraelu sa stiahnuť.

V roku 1964 vzniká Organizácia pre oslobodenie Palestíny OOP a tlačí na prezidenta Nasíra, aby Palestíncom žijúcich v utečeneckých táboroch pomohol dobyť späť to, čo stratili v roku 1948. Pripomínam, že to nebol Izrael, ktorý napadol okolité arabské krajiny v deň svojho vzniku, ale presne naopak. Ak by vtedy Izrael prehral, tak dnes by už nebol na mape.

V roku 1967 Egypt uzatvára Tiranskú úžinu a posiela armádu na Sinajský poloostrov. Izraelskí bezpečnostní experti sa zhodujú, že keď zaútočí Egypt a Jordánsko tentokrát, tak s veľkou pravdepodobnosťou prehrajú. Preto začínajú preventívnym úderom v prvom dni 6 dňovej vojny, a to s obrovským úspechom, keď ešte na zemi likvidujú väčšinu arabských vzdušných síl.

V tretí deň izraelskí výsadkári dobývajú najposvätnejšie židovské miesto Múr nárekov a strojnásobujú svoje územie, ktorého sú však ochotní sa vzdať, ak s nimi Arabi podpíšu mierovú zmluvu. No Arabská liga prichádza s trojitým nie. Nepodpisovať, neuznať, nerokovať.

Egypt požiada o pomoc Sovietsky zväz. Ten dodáva nové Migy 21 a protilietadlový systém SA-2. Izrael sa obracia na USA, ktoré dodávajú stíhačky A4 – Skyhawk.

Nasleduje Opotrebovávacia vojna, ktorá stojí obe krajiny množstvo obetí a techniky. V roku 1970 zastavujú paľbu a nový Egyptský prezident Sadet, ponúka mier za Sinaj, ale Izrael odmieta.

V roku 1973 na najväčší izraelský sviatok Yom Kipur zdrvujúco útočí Egypt a Sýria. Izrael dlho nenachádzal spôsob ako preraziť egyptskú protivzdušnú obranu, ani ako zastaviť útok na Golanských výšinách, no nakoniec to predsa len dokázal. Opäť raz a vyrazil vpred. Najskôr Sýrske jednotky a potom Egypt. A ten zase raz žiadal o pomoc Sovietsky zväz. Ten vyhovel a vyhráža sa útokom. Zasahujú USA a Henry Kissinger prichádza s mierovým plánom, ktorý obe strany podpisujú v Camp Davide.

Prvá vojna v Libanone

Je paradoxom, že prvá Izraelská vojna v Libanone vznikla preto, že Libanon si nedokázal poradiť s palestínskymi Arabmi, ktorých k sebe prichýlil po tom, čo ich zo svojho územia vyhnali Jordánske kráľovské jednotky. Tí si na čele s OOP začali budovať štát v štáte.

Nepokoje medzi kresťanmi a moslimami podporovanými militantným Hizballáhom prerástli do občianskej vojny, ktorá si vyžiadala až 150 tisíc životov. Zároveň začali príslušníci OOP útočiť na Izrael.

Izrael teda pristúpil k pozemnej operácii Mier pre Galileu. V priebehu mesiaca jednotky IDF obkľúčili Bejrút, kde pôsobilo niekoľko tisíc bojovníkov OOP. Ariel Šaron ponúkol Jásirovi Arafatovi možnosť odísť pod ochranou Červeného kríža, čo odmietol. Boje pokračovali. Kapituláciu sa nakoniec podarilo sprostredkovať Spojeným štátom americkým.

To, čo vzbudzuje najviac kontroverzie, je masaker v dvoch takzvaných utečeneckých táboroch, čo je tiež dosť nepresný termín, pretože neznalý človek si predstaví desaťtisíce plátených stanov na lúke, kde živoria ľudia, ktorí nemajú kam ísť.

Pritom Sabra a Šatíla sú aj keď chudobné, ale obyčajné mestské štvrte v Bejrúte, ktoré ak by ste nimi išli v Indii alebo v Riu de Janeiro, tak by nevzbudzovali žiaden povyk.

Do týchto dvoch táborov sa uchýlili militanti z OOP. Izraelské jednotky do týchto dvoch “táborov” nevstúpili. Boli to jednotky libanonských kresťanských jednotiek Falangy. Či to bol cieľ, alebo sa im len pomsta vymkla z rúk, je ťažké povedať. Po rokoch krvavej občianskej vojny, desaťtisícoch obetí a atentáte na prezidenta zmasakrovali asi tisíc civilistov, neobchádzali ani ženy a deti.

Tento útok neschválil Ariel Šaron, pretože nad jednotkami Falangy nemal žiadnu právomoc. Neschvaľovali ho ani izraelskí velitelia, napriek tomu bola Izraelská verejnosť zhrozená a požadovala odstúpenie ministra obrany Šarona aj premiéra. Tak sa aj stalo, napriek tomu, že IDF nemala s masakrom nič spoločné.

Pre palestínsku propagandu zostal navždy vinný Izrael a Ariel Šaron.

Prvá a druhá intifáda v rokoch 1987 a roku 2000

Tá prvá zastihla veliteľov IDF nepripravených. Spustilo ju niekoľko falošných obvinení Izraela zo zabitia štyroch Palestínčanov. V skutočnosti sa jednalo o dopravnú nehodu. Neskoršie už kolovala fáma, že to bola pomsta za dobodaného obchodníka v Gaze. Vypukli nepokoje a príslušník IDF zabil sedemnásťročného Palestínca, ktorý na ich pozíciu hodil molotov koktejl. V priebehu niekoľkých hodín sa protesty vymkli kontrole na všetkých územiach Západného brehu, Gaze aj Jeruzaleme. Rozšírilo sa hádzanie kameňov, stavanie barikád a hádzanie molotovov.

V priebehu štyroch rokov boli Izraelskí vojaci a civilisti napadnutí 3600-krát molotovovými koktejlami, stovkou granátov, 600-krát streľbou a výbušninami.

Prvá intifáda sa skončila opotrebovaním a únavou, ale aj frustráciou OOP, ktorá začala zabíjať Palestínčanom podozrivých z kolaborácie s Izraelčanmi.

Druhej intifáde predchádzali mierové jednania medzi Ehudom Barakom a Jásirom Arafatom pod taktovkou Billa Clintona, ktorý chcel zopakovať úspech z Camp Davidu a mierom medzi Egyptom a Izraelom.

Ehud Barak čelil na domácej pôde silnému tlaku a podľa prieskumov sa väčšina Izraelčanov nazdávala, že v ústupkoch (návrat až 90 percent spravovaných území a za časť osád, ktoré by nebolo možné presídliť ponúkal náhradnú pôdu; taktiež bol ochotný prijať veľkú časť utečencov a zvyšku vyplatiť peňažnú kompenzáciu; Izrael požadoval správu nad Jeruzalemom) ide až príliš za hranicu, ktorú sú Palestínčanom ochotní dať.

Jásir Arafat to však odmietol a následné odstúpenie od jednostranného vyhlásenia Palestínskeho štátu vyústilo do sporu s Hamasom.

Za dôvod štartu Druhej intifády sa arabských krajinách považuje návšteva Ariela Šarona na Chrámovej hore, ktorá bola dopredu oznámená a šéf bezpečnosti potvrdil, že ak ju navštívi počas návštevných hodín, k nijakým výtržnostiam nepríde.

Následne v mešite vyburcovaní demonštranti zaútočili na civilistov modliacich sa pri Múre nárekov.

Za šesť rokov trvania druhej intifády používali Palestínčania širokú škálu útokov.

Rakety, bombové útoky, granáty, streľba, samovražední atentátnici, únosy vojakov, žien aj detí. Ani jeden z nich nie je možné považovať za férový, obzvlášť ak je namierený proti civilistom.

Útoky si vyžiadali tisíce obetí na oboch stranách.

Druhá vojna v Libanone

Začala 12. júla 2006 útokom raketovým a následným pozemným útokom Hizballáhu na izraelské vojenské pozície. Podarilo sa im uniesť dvoch izraelských vojakov. Na miesto boli okamžite vyslané jednotky, no vedúci tank Merkava nabehol na mínu a celá posádka o sile štyroch mužov bola zabitá.

Izraelčania obvinili Libanon z vojnového aktu. Tí sa bránili, že o ničom nevedia.

Následne izraelské sily IDF zaútočili na pozície Hizballáhu. Šesť rokov zberu spravodajských informácií a plánovania, pretavené v dokonalý útok Izraelského letectva, ktorý trval 34 minút a zničil 54 iránskych odpaľovačov rakiet dlhého doletu.

Počas konfliktu nalietali izraelskí piloti skoro 12-tisíc bojových misií a delostrelectvo odpálilo 170-tisíc sálv. Hizballáh odpovedal 4-tisíc vypálenými raketami.

Počas pozemnej operácie sa Hizballáh uchýlil ku guerillovej taktike. Izraelské jednotky boli zaskočené vysokou úrovňou výcviku nepriateľa. Mali dobrú výzbroj, nepriestrelné vesty, nočné videnie a koordinovali sa vysielačkami. Obrovský rozdiel oproti Hamasu a Palestínčanom.

Hizballáh razil taktiku čo najvyšších strát. Dúfal, že vysoký počet obetí nakloní verejnú mienku v Izraeli, a tí budú tlačiť na vládu, aby neťahali krajinu do „izraelského Vietnamu“.

Izrael nikdy oficiálne nevyhlásil vojnu Libanonu. Neútočil na libanonské vládne budovy alebo na oficiálnu armádu. Bola to bezpečnostná operácia, ktorá mala za cieľ oslabiť sily Hizballáhu a eliminovať jeho schopnosť ostreľovať raketami Izrael. To sa jej z veľkej časti podarilo, no sila akou to dosiahla pošramotila izraelskú povesť. Verejnosť sa pýtala, či je naozaj potrebné bombardovať mesto, aby si Izrael poradil s teroristami. Vojna v mestskom prostredí plnom civilistov - tragédia.

Vojna, kde jedna strana používa civilistov ako živé štíty, je nočná mora. Teroristické organizácie majú vo zvyku budovať si pozície v nemocniciach, školách a obytných domoch plných ľudí. Dúfajú, že Izrael sa bude zdráhať zaútočiť, no ak sa rozhodne, tak sa to nezaobíde bez civilných obetí a mobil má dnes každý.

Nakoniec operácia trvala 34 dní a skončila sa výmenou zadržaných väzňov.

Dalo by sa povedať, že Izrael zvíťazil a z veľkej časti eliminoval činnosť Hizballáhu na juhu Libanonu (ten ale znova zosilnel vďaka pomoci vládnym sýrskym jednotkám v občianskej vojne, čo povzbudilo aj Hamas; je veľmi pravdepodobné, že sa aj Hamas dostal k pokročilejšej výzbroji zo Sýrie, pozn.ed.). No prehral vojnu propagandy, pretože mŕtve deti v zbombardovaných štvrtiach sú silný kaliber a ako už tradične býva, tie po útokoch rakiet teroristov Západ nezaujímajú.

Operácie Liate Olovo a Ochranné ostrie v rokoch 2009 a 2014

Krátkodobé operácie v pásme Gazy, ktorých cieľom bolo ukončiť ostreľovanie Izraela raketami a vyhľadanie a zničenie tunelov, ktoré sa používajú na pašovanie zbraní, drog a teroristov na územie Izraela.

Tieto a podobné operácie majú za následok krátkodobé uzemnenie Hamasu. Zničenie zbraní a munície, narušenie infraštruktúry, zabitie či zajatie dôležitých členov teroristickej siete. Po vojenskej stránke sa dajú nazvať úspechom.

Príslušníci IDF sa ale musia neustále vracať do Gazy, na Izrael stále lietajú rakety, a vojaci musia musia čeliť enormnému tlaku, keď proti nim Hamas posiela už aj ženy a deti. V dnešnej dobe, keď je každý človek kameraman vďaka mobilu, je to aj obrovský tlak verejnej mienky, a tá prehráva vojny.

Množia sa prípady, keď sa zastrelenie útočníka stáva veľkým predmetom správ. Polemizuje sa o nutnosti zásahu. Či bolo potrebné ho zastreliť. Prichádzajú obvinenia, pretože Izrael je v prvom rade právny štát. To sa však stretáva s nevôľou príslušníkov IDF, pretože im velitelia zväzujú ruky.

Vojaci začínajú uvažovať či zbraň použiť. To, čo by kedysi vyriešil dril a inštinkt, je potláčané myšlienkami na väzenie a vašu tvár na CNN. Potom sa množia chyby a vojaci si nemôžu byť istí, či ich kamarát použije zbraň, keď sa ocitnú zoči-voči ozbrojenému teroristovi.

Pokoj zatiaľ v nedohľadne

Okrem veľkých operácií sa v Izraeli a na jeho hraniciach odohrávajú denne desiatky malých zásahov či už špeciálnych, alebo regulárnych jednotiek vojenských, či policajných.

Výsledkom sú zatknutia podozrivých, ktorí ak aj priamo neplánujú, dokážu poskytnúť informácie o sieti teroristov, alebo zbrane a výbušniny, ktoré slúžia na jediný cieľ. Zabiť čo najviac Židov.

V televízii sa o nich nedozviete, lebo sú to malé úlovky. Veď koho zaujíma pár pištolí alebo granátov po veľkej razii? No dvaja útočníci s pištoľami a granátmi, môžu v centre mesta spôsobiť katastrofu. Netreba zhodiť Dvojičky. Stačí, keď sa každý deň podarí nejaký útok.

Propalestínska propaganda

V dnešnej dobe som často svedkom, ako aj niektorí zapálení bojovníci proti neonacizmu, keď príde reč na Izrael, preberajú úplne tú istú rétoriku.

Izrael je podstatou všetkého zla. Ak by nebolo na Blízkom východe Židov, bol by tam mier. Palestínci by mali vlastný štát a hovoria si, prečo OSN v roku 1947 neposlalo Židov niekam na Madagaskar?

Myslím, že aj keby to urobili, tak arabské krajiny by viedli nekonečné vojny medzi sebou, tak ako ich vedú aj teraz, popri tom, ako sa snažia vymazať Izrael z mapy.

Pozrieť sa pravde do očí a to, že Palestínčanov ostatné arabské štáty považujú za menejcenných a na svojom území ich pre ich problematické nažívanie nechcú, je nemožné. Príklad Jordánska, alebo Libanonu, kde rozpútali občiansku vojnu, nestači. Dookola mantra Sabra a Šatíla, aj keď Izrael s nimi nemal nič spoločné.

Minule nám ČT ponúkla dokument Okupace mysli, aneb mediální válka o americké verejné mínení. Odporučil mi ho kamarát, že je zaujímavé pozrieť si názory aj z druhej strany. Zaujímavé to síce bolo, ale za 55 minút som sa nedozvedel jedinú informáciu, neponúkli mi jedinú odpoveď ako to robiť inak, aby mohli Izraelčania a Palestínčania žiť v mieri. Celý čas sa venovali len démonizovaniu Izraela a cenzúre v USA.

Celý čas sa mi snažili povedať, že v USA nemajú ľudia prístup k informáciám z palestínskej strany, že správy riadi Izraelská propaganda a my vidíme len to, čo oni chcú vidieť. Nepripomína vám to konšpiračné reči o tom, ako médiá riadia Židia? Až na to, že v tomto dokumente sú to Izraelčania, lebo americkí Židia sú viac liberálni.

Neviem ako vy, ale ja keď zapnem správy, alebo internet, tak zo všadiaľ na mňa vyskakujú informácie o utláčaných Palestínčanoch, videjká vojakov ako bijú bezbranných civilistov a teenagerov hádžucich po nich kamene.

Do newsfeedu som si musel dať hovorcu IDF, aby som mal aspoň nejaký prehľad, pretože to, čo vám propalestínske médiá nepovedia je, že bezbranný civilista, ktorého nevyberane pacifikujú vojaci, sa pred tým pokúsil dobodať civilistu, alebo sa snažil tunelom prepašovať zbrane do Izraela. Že zbedačený Palestínec musí prejsť checkpointom skôr, ako ho pustia do roboty pracovať pre Žida, za väčšie peniaze, ako keeby pracoval pre Palestínca.

Že mládenci hádžuci kamene nie sú nič iné ako provokatéri, ktorí čakajú, kedy škaredo porania civilistu alebo vojaka, a jeho kolegom ujdú nervy a začne po nich strieľať.

V zázemí čakajú desiati s kamerami a mobilmi, aby to natočili a ukázali svetu zlých vojakov IDF.

Obviňujú USA, že si pod svoje ochranné krídla zobrali Izrael a podporujú ho finančne aj materiálne. Ale zabudnú povedať, že to bol Sovietsky zväz, ktorý celé desaťročia podporoval arabské krajiny v ich snahe vymazať Izrael z mapy. Počas Studenej vojny ako protiváha USA veľa možností ani nemali.

Bagatelizujú základnú zmluvu Hamasu, v ktorej upierajú Izraelu právo na existenciu. Vraj sa jej už dávno vzdali.

Ale ak sa jej už vzdali, tak k čomu slúžia stovky rakiet vystrelené mesačne na Izraelské územia? Samovražedné útoky, streľba, bomby, nože, či útoky autami?

A na čo sa zmôžu ľudskoprávni aktivisti? Obvinia Izrael. Dobodaný Izraelčan idúci domov z práce nie je obeť násilia. Obeťou je útočník.

V dokumente mi ponúkli tabuľku s počtom raketových útokov z pásma Gazy na Izrael v jednotlivých mesiacoch, a popri tom sa mi pokúsili vysvetliť, že Izrael používa propagandu, ktorou sa majú vládni predstavitelia riadiť.

Neviem ako u nich, nielen v Izraeli, ale aj na Slovensku si nechávajú firmy, samosprávy, alebo štátna správa vypracovať manuál, ako hovoriť s médiami. Izraelčania to povýšili na umenie a robia to lepšie ako ktokoľvek, pretože tak to oni robia. Nie nadarmo patrí Izrael medzi špičku v inováciách čohokoľvek.

Upozornili ma, že aby odpútali pozornosť od izraelských akcií, majú používať vetu – čo by ste urobili vy?

A ja som si pauzol tabuľku, aby som si odpísal počty útokov. Nasledujúce čísla znamenajú počet raketových a mínometných útokov v mesiaci.

337, 485, 299, 518, 355, 237, 8, 12, 11, 4, 2

Potom nasledovalo zabitie šiestich teroristov, ktorí sa podzemným tunelom snažili dostať do Izraela a v nasledujúcich dvoch mesiacoch vzrástol počet útokov na 193 a 602.

Je otázka - a čo by ste robili vy? Odvracaním pozornosti? Vsadím tisíc krvavých šekelov mojej výplaty na to, že ak by začali na Slovensko dopadať prvé rakety, propalestínski aktivisti by skákali meter dvadsať, aby vláda zakročila. Ako môže niekto strieľať na mestá stovky rakiet a myslieť si, že mu to prejde? V momente, keď by raketa zrovnala so zemou ich obľúbený biotea stánok, zmenili by sa aj ich priority.

Ak aj máte nejaké pochybnosti a spustíte rozprávku o tom, že tie rakety sú dosť nepresné, väčšina ich skončí v neobývanej časti, a aj pri dopade do mesta nespôsobí veľké škody, tak vás poprosím, zastavte sa a prečítajte si počet útokov ešte raz.

To znamená, že denne môžete zažiť niekoľko útokov a musíte mať každú sekundu svojho dňa na mysli, kde je najbližší úkryt. To, že je raketa nepresná, neznamená, že vás nemôže zabiť. Alebo to neznamená, že ak by nemali presnejšie, tak ich nepoužijú?

V obrane proti týmto útokom vyvinul Izrael systém protivzdušnej obrany Iron Dome, schopný zlikvidovať rakety krátkeho doletu ale aj mínometné granáty.

Ako všetko, v Izraeli nečakal ani tento systém desaťročia v skrini, kým ho s veľkými fanfárami uvedú do služby. Funguje už roky a spoľahlivo a len vďaka nemu a jeho radaru a riadiacemu centru, ktorý dokáže vyhodnotiť už počas letu rakety jej dopad, sa darí znižovať vysoké náklady na prevádzku.

Pretože jedna strela Tamir stojí 30-50 tisíc dolárov, zatiaľ čo rakety Kassam pár stovák.

Na druhú stranu si neviem predstaviť ktorá vláda by ustala hnev obyvateľov, ak by nechali dopadať rakety na mestá len preto, že rakety sú príliš drahé.

Izrael sa vzdal správy Gazy a prenechal ju Palestíncom

Nie je to práve to, čo chceli? No a ako s ním naložili? Skorumpovaný Fatah vymenili za fanatický Hamas. Pretože ten okrem násilia a kradnutia myslí aj na PR a buduje školy, nemocnice a vytvára dojem, že sa stará.

No stará sa len do chvíle, kým sa neminú peniaze. Potom prichádza vydieranie západu, žiadosti o humanitárnu pomoc, pretože inak začne teror.

Miliardová čierna diera. Peniaze, ktoré sa strácajú v sekunde, keď prídu zo zahraničia. Časť sa použije na blahobyt hŕstky, časť na zbrane a časť na sociálne služby, pretože aj ulicu treba upokojiť.

A keď sa peniaze začnú míňať, začnú sa stupňovať útoky na Izrael, ktorý sa bráni a oni môžu v televízii ukázať obete a vydierať. A stále dookola.

Popri tom proti sebe bojujú jednotlivé frakcie o moc. Krvavo, dennodenne. Zabíjajú, mučia. Nefunguje polícia ani zákon. To už nikto nenatáča a nikomu to nevadí. Pretože za toto im nikto v Európe peniaze nevyzbiera. No keď zakričia Izrael, tak sa peňaženky otvárajú.

Toto je ten štát, o ktorom básnia? Toto chcú Palestínčania?

Propalestínski aktivisti hovoria, že Izrael uzavrel Gazu a nedovolí jej občanom voľný pohyb do Izraela. No a je to tak prekvapujúce? Za dlhé roky neprichádza z Gazy nič iné, len násilie a smrť. Nie je výsostným právom štátu, aby si určil, koho k sebe pustí? Alebo si Palestínčania myslia, že ak by aj dostali ten štát podľa hraníc z roku 1967, tak budú mať hranice s Izraelom otvorené ako Schengen?

A ak toto nie je štát, aký Palestínci chcú? Tak čo vlastne chcú? Má aj ich vlastnú slobodu vybojovať Izrael?

Za sedemdesiat rokov čelil Izrael niekoľkokrát možnosti úplného vyhladenia. Arabskí susedia mu upierajú právo na existenciu a obyvateľom na život. O Palestínčanov im v skutočnosti nikdy nešlo. Pretože aj keď mohli poslúžiť ako zámienka, je krutou realitou, že ostatní Arabi sa na nich dívajú cez prsty. Asi ako u nás extrémna pravica na Rómov (čo je irónia, pretože naši neonacisti sú schopní v jednej vete podporovať Palestínčanov v boji proti Židom, ale za čiarkou by utečencov strieľali na hraniciach a potápali v člnoch).

Stovky tisíc Palestínčanov žijú v Jordánsku, Saudskej Arábii, Sýrii, Egypte, či Libanone. No nikde nemajú plnohodnotné práva, občianstvo, a často ani prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu, či práci. Vinníkom je však Izrael. Vždy a jedine.

Dôvod, prečo arabské krajiny posielajú Palestínčanom peniaze, je fakt, že ich používajú ako bojovníkov v zástupnej vojne proti nenávidenému Izraelu. Úprimne pochybujem, že by Egypt, alebo Sýria, ak by Izrael v niektorej z vojen vyhral, nechali Palestínčanom nejaké územie a keď, že len veľmi malú časť. Obviňovať preto Izrael, že Palestínčanom upiera samostatný štát, ktorý aj oni v roku 1947 odmietli, pretože chceli všetko, je scestné.

V roku 1947 totiž OSN (a vtedy mala ešte nejakú váhu) rozhodla. Palestínčania si vybrali vojnu a prehrali. S jej následkami sa nedarí vysporiadať dodnes. Je to vina Izraela? Nemyslím.

 

IV. Jicchak Seifert - Andělé a démoni

BDS lze popsat v kostce jako organizaci usilující o bojkot Jisroele. Má se jednat o bojkot hospodářský, univerzitální i sportovní. Nejedná se o pouhou kritiku Jisroele, ani o přehnanou iniciativu. Za BDS stojí agresívní a výhružné kampaně, ale i napojení na teroristické organizace a na toky peněz nejistého původu, a též snahy o odsouzení v několika státech Evropské unie. Snahy o bojkot velmi jasně odsoudil i český parlament, používání dezinformací proti Jisroeli a samotná snaha o bojkot jsou pak možná tím menším zlem.

Kromě dezinformací i úplných lží se snaží BDS vyvolat srovnání s apartheidem v Jižní Africe, nebo dokonce s nacistickým Německem, a tak dosáhnout delegitimizace Jisroele, a tím pomoci jeho vyloučení z mezinárodních orgánů, a hospodářským bojkotem přispět k jeho totální likvidaci, jako například hesla demonstrantů „Palestina od moře až k Jordánu“. Svědectví lidí, kteří do BDS pronikli zvenčí, mluví i na napojení na násilné skupiny.

Úspěchy této organizace jsou sporadické, kromě několika vypovězení vědců z přednášek v zahraničí je jejich největším úspěchem převedení firmy Soda strit z Maale Adumim, čímž přišlo několik set Palestinců o práci.

Malé hospodářské škody sice jsou, ale daří se udržet je v mizivém množství. Jedná se především o menší podniky, kdy majitelům bylo vyhrožováno za prodej židovského zboží smrtí, jak tomu bylo masově například v Austrálii.

Větší podniky se ale přímého střetu s Jisroelem bojí, kromě ORANGE, který za porušení smlouvy s firmou Partner musel zaplatit desítky milionů dolarů, firma navíc v rozbouřené náladě v Jisroeli proti firmě Orange odmítla novou, byť výhodnější smlouvu.

Mezi úspěchy BDS patří též například zrušení výstavy o Tel Avivu v Belgii. Oficiálně se bojkot týká pouze území, které BDS označuje za okupované, ve skutečnosti se ale soustředí na všechno židovské zboží z Jisroele, například i na kosmetiku z Mrtvého moře.

Podobné je to s politickým cílem BDS, jímž by mělo být jako trest zhroucení Jisroele a místo něj vzniku státu všech obyvatel s palestinskou většinou, ta na daném území včetně palestinské autonomie není, a jediná cesta jakou jí při současné demografii lze dosáhnout je vyvraždění Židů.

S tlakem na zrušení vystoupení se setkávají nejrůznější vědci či hudební skupiny, naopak vědci z Jisroele se ve světě setkávají s nenávistnými demonstracemi proti své osobě, židovští studenti jsou fyzicky napadáni na světových universitách a mají strach. Pár ukřičených radikálů však nemůže být považováno za úspěch.

Aby však působení BDS bylo neustále slyšitelné, pořádají se neustále malé demonstrace, k níž se snaží připoutat co nejvíce radikálů. Na těchto demonstracích jsou přednášeny projevy a těmi jsou pak zaplavovány sociální sítě, aby vše vypadalo, že celý svět podporuje bojkot.

Výsledky BDS nejsou sporadické pouze v dopadu, ale často mají opačný účinek. Palestinský protijisroelský aktivista Basam Íd konstatuje, že BDS poškozuje více Palestince než Jisroel, jelikož každá firma, která převede svoje pobočky na jiné místo, propustí právě palestinské zaměstnance. Ten též obviňuje palestinské představitele podporující v zahraničí BDS, že se neopováží vstoupit do palestinských uprchlických táborů, a říct tam, že chtějí bojkot Jisroele, jelikož pro všechny by to znamenalo, že by nebylo co jíst.

Řada zemí se bojkotu jasně postavila - za Československo zástupci Prahy, v Americe to byla jako první Severní Karolína, která bojkot postavila mimo zákon a po ní další americké státy včetně Texasu, kde je bojkot proti Jisroeli označen za činnost proti Texasu samotnému. Další zákon proti BDS připravil stát Arizona.

Stát Rhode lsland pak chce zase bojkotovat bojkotující firmy, zrovna tak Kalifornie nebo New Jersey, a podobný zákon přijala nebo se chystá přijmout nadpoloviční většina států USA.

Roku 2016 bojkot prohlásil za nezákonný španělský soud, roku 2013 francouzský soud a roku 2015 toto rozhodnutí potvrdil. Francouzský soud udělil i pokuty aktivistům BDS za nezákonné jednání.

Zatímco vlády se BDS úzkostlivě straní a nechtějí se nechat vtáhnout nejen do mediálního bahna, ale především se chtějí vyhnout temnému pozadí této organizace, jediný, kdo přijímá dokumenty BDS je tak OSN.

Roku 2009 odsoudil bojkot Evropský soud pro lidská práva. Ministrině školství Itálie se vyjádřila, že italská vláda nedovolí BDS, aby se uvelebili v jejich zemi. Ministr pro vědu a technický rozvoj Pavel Bělobrádek nejenže je proti bojkotu, ale naopak ve spolupráci s Jisroelem vidí možnost, jak zemi posunout z propasti, nad kterou se vznáší ekonomika a místo montovny a nebezpečí zaostání, se domnívá, že spolupráce s tímto spojencem přinese zemi rozvoj.

Bojkotu jasně odporuje i předseda zahraničního výboru SNR František Šebej. Na mezinárodní odmítání ze strany vlád odpovídá BDS po svém - židé prý podle ní ovládají svět a především vládu v USA (nepripomína Vám to niečo?, pozn.ed.), která proti BDS potom intrikuje.

BDS je velmi silná v Jisroeli, a to kvůli velkému množství muslimských studentů na univerzitách a nejrůznějších organizací radikální levice, která se nemůže smířit s orientací země směrem k židovské ortodoxii.

Kdo jsou podporovatelé BDS v zahraničí? Nejčastěji to jsou radikální levicové organizace, například v Indii BDS zastupuje tamní komunistická strana. BDS samotná není jednotné uskupení nebo hnutí, ale je složené z celé řady skupin se stejným cílem - tedy bojem proti židovskému státu, oficiálně mírovými prostředky.

Malé skupiny BDS jsou však spojeny dobrou organizací, za níž stojí především dobrý přítok peněz. Pro svoji činnost využívají nejrůznější místa, od univerzit přes náboženské spolky až po nejrůznější organizace nebo firmy, a tímto způsobem získávají ke své činnosti stoupence z daného místa, a též zdání lidovosti tohoto hnutí, jež má navenek vždy vypadat spontánní.

Skupiny tvoří většinou zahraniční Palestinci nebo jiní muslimové, ti mají většinou napojení na finanční toky BDS, a kolem nich se potom soustřeďují místní levicoví radikálové.

Za účelem bojkotu aktivisté BDS společnosti, která má kontakty v Jisroeli, nejprve telefonují, píší organizované dopisy, potom přichází na řadu stávky před sídlem podniku s protijisroelskými hesly, jako například, že daná firma pomáhá Jisroeli vraždit malé děti. No a pak nastupuje vandalismus páchaný neznámými pachateli proti firmě, nátlaky na obchodní přátele firmy, výhružky.

V Oaklandu se pokusili demonstranti zabránit vylodění židovského zboží z lodi. Dalším cílem jsou žaloby za údajné válečné zločiny, které se aktivisté BDS snaží proti politikům Jisroele podávat v nejrůznějších zemích světa.

Velká část úsilí BDS se soustředí na akademický bojkot vybrané univerzity, a ta je výše vyloženým postupem vyzývána k přerušení vědeckých projektů, či nechat působit vědce nebo naopak je vysílat do Jisroele. Zde se mezi největší úspěchy řadí vyloučení z mezinárodní konference o rakovině prsu.

Mnohé výstupy politiků či na univerzitách jsou přerušovány hlukem znemožňujícím dané vystoupení dokončit. Dále jsou to nejrůznější články či sestříhané záběry, které mají vzbudit dojem teroru.

Často se jedná o události, které se nikdy neodehrály, nebo události upravené, ať již z jiné části světa nebo naopak ukazují akci teroristů, nebo ukazují pouze zásah pořádkových sil se sestříhanými průvodnými projevy útočníků.

Někteří mučedníci jsou tak teroristé, kteří se pokusili někdy i úspěšně zavraždit židy nebo ty, kteří je svým turismem podporují. Někdy potom jde o pouhý kompars film na objednávku, jehož protagonisté žijí svůj jiný život jako ostatní herci.

BDS též využila válku v Gaze, kdy teroristé z Hamasu zaútočili více než 4000 raketami na města v Jisroeli. Operaci vedenou proti infrastruktuře Hamasu pak vydávali aktivisté z BDS za genocidu. Spojení s Gazou není jediné, co spojuje BDS s Hamasem, společné mají i financování. Doktor Markus, bývalý ředitel amerického úřadu pro práva občana a prezident organizace zabývající se lidskými právy, tvrdí, že již za pouhými disproporcemi v oficiálních stanoviscích BDS je možné zcela jasně najít antisemitismus, který je doprovázen dvojím měřítkem a démonizací.

BDS má i nový skandál. Francouzské volby vynesly na prezidentský úřad zcela nově Imanuela Macrona. Jeho strana En Marche se již stihla potýkat s nepříjemným skandálem, který se týkal právě BDS.

Zavinil ji kandidát této strany na post poslance a po vyjádření sympatií k BDS a díky jeho dalším výrokům byl z kandidátky okamžitě odstraněn. Vyhozeným skoro-poslancem je novinář Cristian Grün, a kandidátem za tuto stranu byl pouhé dva dny.

Tento novinář doplatil především na svoji prostořekost na sociálních sitích. Na adresu združení židovských organizací ve Francii KRIF napsal- kdy už dojde k oddělení KRIF od státu? V dalším postu odsoudil bývalého ministra zahraničí jako fanatického sionistu, rasistu a islamofoba. Grűn též projevil starost, aby atentátů ve Francii nezneužili ve svůj prospěch Jisroel a jeho podporovatelé. V dalším postu napsal- jediným řešením je BDS. Samotná podpora BDS je ve Francii považována za zločin nenávisti.

BDS v československých podmínkách

V Československu BDS přímo nevystupuje, její agresivní způsoby jsou zde totiž lidu cizí a pro stát její aktivity nežádoucí. Má však svoje podporovatele, ať již placení nebo dobrovolné, přesto však působí stejným organizovaným nátlakovým způsobem.

Přesvědčit se o tom mohli na stránce na Facebooku Marián Kotleba je fašista. Stránka přináší informace ze všech stran spektra týkající se strany ĽSNS, která se hlásí k fašistickému Slovenskému štátu a k dalším atributům fašismu.

Během jednoho šábesu admini zveřejnili článek, kde velvyslanec státu Izrael varuje před fašismem, článek vhodný tím spíš, že právě téma holocaustu je jedním ze stěžejních témat pro obviňování zločinů fašismu nebo naopak mlžení ze strany ĽSNS, kteří se dokonce pokoušeli tvrdit, že vojnový zločinec Tiso má v Jisroeli památník za záchranu Židů.

Na základě sdílení tohoto článku, jakých je denně na stránce sdíleno několik, objevilo obvinění, že jak si můžeme dovolit sdílet vyjádření zástupce fašistického státu, když se stavíme do role boje proti fašismu.

Admini reagovali nedbali a nevěnovali tomu pozornost, nicméně se rozpoutala bouře. První tuto podivnou diskuzi začala Barbora Weberová, které nejenom, že svoji útočnost stupňovala, ale brzy se přidali další.

Admince stránky Marián Kotleba je fašista se podařilo dostat na fórum, kde se trolování stránky domlouvalo, včetně snahy nahlašovat ji na Facebooku, aby byla zablokována. Aktivisté napsali o stránce blogy, že podporuje rasismus a snažili se sehnat řadu trolů, aby napadli stránku.

Vypomohly si i falešnými profily s jmény oblíbených hrdinů či zvířátek, samozřejmě, že dotyční byly zablokováni.

Oni toužili po ukřičeném dialogu s demokraty zrovna jako Magát, Rostáš a ĽSNS. Snažili se vyvolat hysterii, což se jim příliš nepovedlo, a proto přišly další blogy, články, stížnosti a výzvy, přesto počet stránky nadále rostl.

Nicméně to, co předvedli, se nepodařilo ani příznivcům ĽSNS, kteří mají sice úplně stejné praktiky a stejným způsobem se na naší stránku svolávají, mají však menší výdrž, a to někdy opravdu fašisté nepracují špatně.

Obvinění se vztahovali i na to, že nebojujeme proti kapitalismu, a že se na stránce objevila podpora OKS, kterýžto skutečný demokratický hlas se snažili tito aktivisté vypudit z antifašistických akcí.

Na stránku do zpráv potom napsal jeden Palestinec, se kterým jsme si vše velmi slušně vysvětlili. Jeho vzácný přístup byl příklad, že nikdy nemůžeme generalizovat.

Ona i stránka se dlouhodobě zastává rasistického přístupu ĽSNS k uprchlíkům. Vysvětlil jsem mu, že i ono jediné slovo, se kterým nesouhlasím, ke kterému se nechal vyprovokovat jeden z adminů, napsal člověk, který naopak tyto články na podporu uprchlíků u nás sdílí....

Podívejme se na tuto skupinu a její argumenty blíž. Michal Lipták obviňuje na Facebooku ministrini Žitňanskou za spronevěření se boje proti fašismu, protože se setkala s ministryní Jisroele.

Po skončení šábesu, když jsem zjistil, co se děje, jsem se obrátil na několik přátel známých z boje proti fašismu. Již dříve texty Kamila Kandalafta označila přední expertka na extremismus, jež též monitoruje projevy extremismu ve společnosti, paní Věra Tydlitátová, za jednoznačně antisemitské a nemající nic společného s kritikou státu.

Vysvětlit, samozřejmě marně, se snažil aktivistům jejich pomýlení i předseda zahraničních Slováků. Jelikož nechci vytahovat soukromou přátelskou korespondenci, i když bych k tomu jistě získal svolení, raději ji ponechám nadále v soukromým pozadí, nicméně její obsah se dá najít i z veřejných zdrojů.

Zdroj: Jicchak Seifert/Facebook

V jednom z blogů aktivisté tvrdí, že nebyla roztržka mezi nimi a Jurajem Smatanou, politologem a obhájcem lidských práv, a že se jednalo o lež, zde je vidět pravý opak. Dále bych pak vzpomenul přítele Benčíka. Text, který proti němu z tohoto pomýleného spolku vzešel, zde potom proti němu používali jak ĽSNS tak Rostáš, kteří se v ponižování lidí též vyžívají. Jen jedno upřesnění - přátelství zrušil Ján Benčík, na to ostatní snad ani není zapotřebí něco doplňovat.

Pro tuto skupinu není dobrý ani prezident Kiska, ministrině Žitňanská ani Ján Benčík nebo Juraj Smatana, a samozřejmě že už vůbec ne Peter Osuský a Ondrej Dostál a také ne........ Jen oni jediní bojují za pravou skutečnou pravdu, a proto každý prostředek je čistý.

Mnohé veřejné texty si každý může najít sám. Nakonec přece jen učiním výjimku a odcituji vzácného přítele Jána Benčíka v souvislosti s touto aférou - "drž sa".

 

Záver

Práve ste si mohli prečítať štyri náhľady do problematiky BDS, respektíve jej dopadu na diskusie o izraelsko-palestínskom konflikte.

Celá situácia ma nesmierne mrzí. Emócie častokrát zatieňujú akékoľvek rácio v debatách. Na jednej strane zástancovia Izraela, ktorí ale sú väčšinou schopní pomenovať aj kamene úrazu v izraelskej politike a postupoch, čiže aj často zbytočné provokácie v rámci otázok spojených s osadníkmi. Na strane druhej nezriedka militantne naladení priaznivci BDS, ktorí ignorujú, že za väčšinu problémov je zodpovedná teroristická organizácia Hamas, kvôli ktorej trpí aj civilné obyvateľstvo.

Bolí ma aj pohľad na ten nekončiaci kolotoč násilia. Izraelčania, či už židia, moslimovia, kresťania alebo iní, sa musia pred raketami Hamasu krčiť v krytoch, lebo ani Iron Dome nie je stopercentný. Na opačnej strane “barikády” zas obyčajní Palestínčania, ktorí nie všetci sú nutne zástancami Hamasu a sú v podstate ich rukojemníkmi v boji za zničenie Izraela.

Trpia obe strany a štát, ktorý má stály potenciál byť výkladnou skriňou oblasti, je síce fajn a patrí v mnohých oblastiach vedy a podobne na predné priečky, ale človek sa neubráni predstavám, aký raj by to mohol byť, keby sa obe strany prestali hádať kvôli náboženstvu, územiu či dávnym alebo nedávnym krivdám a upustili od cyklu útoku a odvety.

V Izraeli som bol pred 12 rokmi, v rámci programu Taglit Birthright. Nebudem tajiť, že som bol ohromený z toho, čo som videl. Nádherná krajina s pohnutou históriou. Prežila aj napriek dekádam zlej krvi, a stále napĺňa význam svojho mena. Podľa biblickej legendy jeden z praotcov Jakub (Jákov) v sne zápasil so samotným Bohom až do úsvitu a ten mu zato udelil nové meno Izrael, teda ten, čo zápasil s Bohom.

Nie som úplne stotožnený s myšlienkami v judaizme, že raz príde Mesiáš a bude dobre všade a všetkým, mne by úplne stačilo, keby v Izraeli konečne nastal mier. Keby si strany konfliktu uvedomili, že pokojom zbraní a vzájomnou spoluprácou by získali omnoho viac ako kilometre štvorcové či nejakú iluzórnu prevahu nad tými druhými.

Zdroj: www.lewis.edu

Na úplný záver by som sa chcel poďakovať všetkým spoluautorom článku. Myslím, že spoločne sme odviedli kvalitnú prácu pri tvorbe tohto naozaj rozsiahleho textu :) 

Dodatok I (video)

Vďaka niektorým kvalitným komentárom pod týmto článkom a ďalších súvisiacich diskusiách sa mi (Miroslav Kizák) podarilo naraziť na tento dvojdielny dokument s názvom Crossing The Line (voľne preložiteľné ako "Kedy je to už za čiarou?", pozn.ed.). Podľa môjho názoru veľmi kvalitne spracováva prejavy agendy BDS na verejnosti a ukazuje aj mnohé veci spomínané v príspevku p. Seiferta. Upozorňujem, že je to pomerne silná káva.

 

Dodatok II

V uvedených videách sa spomína takzvaný 3D test antisemitizmu, podľa Natana Sharanského. 3D znamenajú nasledovné (vysvetlenia sú v oboch videách a v linku, preto budem stručný):

Delegitimization (Delegitimizácia) - predovšetkým spochybňovanie práva na existenciu štátu, na sebaurčenie

Demonization (Démonizácia) - oživovanie aj starých a dávno prekonaných antisemitských trópov, prisudzovanie len zlých vlastností a neuznanie dobrých, Izrael je nositeľom všetkého zla, atď.

Double standards (Dvojitý meter) - žiadanie opatrení (bojkot a pod.) len voči Izraelu, nie však proti skutočným masívnym porušovateľom ľudských práv (Čína, Saudská Arábia, Sýria, KĽDR, Rusko,...)

 

Dodatok III

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|