Denník N

Spod Tatier k Baltiku: turistika v poľskej púšti

Málokto by uveril, že v meste, ktoré má najväčšie mólo v Európe, je najviac fotografovanou atrakciou krivý domček. A že na najsevernejší bod Poľska cestujeme len preto, aby sme si pozreli piesočné duny, tomu by neuveril už vôbec nikto. No predsa to tak bolo.

Po dlhej dobe sa prebúdzame do dňa, kde slnko konečne vidno v plnej kráse a z neba nič nekvapká. Spolu s tým sa vo mne prebúdza aj hlboko zakliesnený chtíč po aspoň nejakej športovej aktivite. Doma by som si obul tenisky, no tu robím presný opak. Moje ja sa po kontakte bosých nôh s pieskom mení na Mitcha Buchannona a v hlave soundtrack I’ll Be Ready. Aplikácia v mobile hlási „Go!“ a spoločnosť mi robia všadeprítomné čajky loviace zvyšky jedla zaboreného v piesku. V diaľke bádam obrysy móla. Aby bola moja motivácia k behu ešte silnejšia, vyberám si cieľ. Nič malé, práve naopak. Mólo v Sopote je najdlhšie drevené mólo na pobreží Baltiku a zároveň aj v celej Európe. Nad morom dosahuje dĺžku 458 metrov a spolu s časťou na pevnine presahuje 511 metrov, vraví kamoška Wiki.

Lode a čajky na pobreží mora, ktoré som stretol počas ranného behu

Karlove Vary v Poľsku

Počas návštevy Sopotu sme sa chceli pozrieť aj na mólo, no náš výlet orientovaný na nízke náklady a obchodný duch Poliakov sa nestretli s porozumením. Navyše, všetky drobné sme ešte skôr utratili za krówki. Takú ponuku cukroviniek, akú mali tam, som doposiaľ ešte nevidel. A vlastne ani odvtedy už nie. Vyberať sa dalo podľa farby, príchute či ceny, a zatiaľ čo oči a chute jasali, glukóza v krvi prepukala hystérii. Sopot je prostredným a zároveň najmenším členom metropolitného trójmiasta Gdaňsk – Sopot – Gdynia., prináleží mu status kúpeľného mesta, no okrem toho má aj zopár ďalších prívlastkov. Po Varšave je v poradí druhým poľským mestom s najvyššími cenami nehnuteľností. Takže pomenovať hlavnú ulicu Grand Cassino asi nebola nerozvážnosť, ako som si vtedy myslel, ale premyslený zámer.

Krzywy Domek na ulici Monte Cassiono odfotený zavčas rána
Krzywy Domek – najviac fotografovaný objekt v historickom centre Sopotu bol postavený podľa rozprávkových ilustrácií

Počas prechádzky centrom, ktoré sa drží takmer v rovnej línii s mólom, hľadáme Krzywy Domek – skutočný a vlastne jediný dôvod našej návštevy Sopotu. O jeho existencii sme sa dozvedeli z článku o najpodivnejších budovách sveta, #nacobedeker. Minúť ho je nemožné, no ak by sa to predsa len niekomu podarilo, stačí sledovať zvýšenú koncentráciu ľudí so vztýčenou rukou a mobilom v nej. Aj preto som si architektonickú atrakciu zvečnil až nasledujúci deň zavčas rána. Moje doterajšie skúsenosti s architektúrou v Poľsku boli v rozpore s princípom lásky. Už v Gdaňsku som zistil, že pekné je iba to, čo sa nachádza na povrchu. To platilo aj v prípade rozprávkami inšpirovaného domčeka, pretože jeho vnútro netvorí nič zaujímavé. Iba obchody, bary a reštaurácie.

Moje sklamanie z interiérov vyvážil Kostol sv. Juraja z roku 1901, do ktorého útrob nás nalákal prenikavý spev. Nácvik zboru navodil zimomriavky a zanechal silné dojmy. Aspoň niečo si z kostola odnášame, pretože architekt Ludwig von Tiedemann zaň nedostal nič. A to aj napriek tomu, že prianie vtedajšieho cisára, aby bolo kostolnú vežu vidieť až z Gdaňského prístavu, splnil. Taká bola doba, a taká je občas ešte aj dnes. Noc, ktorá sa blížila, mala byť iná než všetky predošlé.

Východ slnka na pláži v Sopote

Luxusný nocľah na pláži

Zaumienili sme si, že prespíme na pláži. Nikto z nás to ešte nezažil a všetci sme to tak trošku chceli. Naše konanie možno pripísať až prílišnému opakovaniu tých istých dobrodružných filmov na našom domácom televíznom trhu. Pri stavaní stanov v tme a iba s jednou čelovou lampou sme dúfali, že nepútame žiadnu pozornosť. Potom už len stačilo povymetať z provizórných obydlí posledné kilá piesku a mohli sme ísť spať. Toto odhodlanie nevydržalo dlho a už aj tak krátku noc nám skrátili alkoholom opojení a agresiou nabudení domáci. Myslel som si, že spanie na pláži prináša istý komfort, ale nie. Nie aspoň v tom prípade, ak sa rozložíte na mieste, kde si niekto pred vami postavil piesočný hrad, ktorého hradná veža (či čo to bolo) vás bude po celú noc pichať medzi lopatky. Ale ak už nie spánok, aspoň ten východ slnka za niečo stál. Po naplnení pamäťových kariet prírodnou scenáriou balíme batohy naplnené pieskom. Že sme ho mali medzi vecami naozaj veľa, sa mi nechtiac podarilo demonštrovať vo vozni na dvojici sediacej pod odkladacím priestorom, kde som si batoh odložil. Ale ľudia sú tu v pohode a možno si už na podobné situácie zvykli, presviedčal som sám seba, keď ani jeden z nich na piesok vo vlasoch nereagoval.

Vyschnuté stromy uprostred púšte v Słowińskom národnom parku
Silný vietor zničil najviac stromov na pobreží, ale aj uprostred národného parku (autor: Tony Jones)

Piesočné duny, ktoré zasypali niekoľko osád

Vo vlaku sme dospali to, o čo nás ukrátili narušitelia nočného pokoja, takže spomienky z presunu na najsevernejší bod našej výpravy (a takmer aj samotného Poľska) sú hmlisté. Čakanie na prestup v Leborku sme si skrátili poznávaním poľskej street food kultúry. Ak tu za sebou zanechal komunistický režim nejaké pozitíva, tak zapiekanka je jedno z nich. Cesta z Leborku do Leby mi pripomínala trasu medzi Bratislavou a Viedňou. Nie kvalitou, ale množstvom veterných turbín. Po nich nasleduje malé mestečko Leba a obrovské jazero Lebsko. To všetko umiestnené v tesnej blízkosti mora. Lenže dôvod našej prítomnosti na severnom konci Poľska je celkom iný. Lákal nás Słowiński národný park a jeho piesočné duny, ktoré sú európsky unikát.

Pohľad z najvyššej duny Łącka Góra na jazero Lebsko
Z jednej strany obrovské jazero, z druhej v diaľke miznúce more

Trasa po sypkom teréne z Leby k dunám dá celkom zabrať, no počas 8 kilometrovej prechádzky môžete vďaka príboju kráčať po vlhkom piesku, čo je oveľa komfortnejšie ako jeho od slnka rozpálená verzia. Po asi piatich pocitových hodinách (reálne možno dvoch) sme dorazili na miesto, kde niekoľko storočí morskými prúdmi vyplavovaný piesok vytvoril piesočnú zátoku Wydmy ruchome (pohyblivé duny). Príroda si ani v tomto prípade nevyberala a daňou za podmanivú turistickú atrakciu bolo niekoľko zasypaných dedín. O unikátnosti tohto miesta nepreháňam, veď Słowiński národný park, jeho duny a jezará sú súčasťou zoznamu UNESCO už takmer 40 rokov. Najvyššia duna Łącka Góra má výšku 42 metrov a z jej vrcholu vidno oblasť pripomínajúcu púšť, obrysy okolitých miest, jazero Lebsko a v diaľke miznúci Baltik. Monotónne kráčanie naspäť sme si chceli spestriť hrou Hádaj, na čo myslím, no príliš sme si nepomohli. Každy z nás aj tak myslel iba na to, čo má pred sebou, cíti pod nohami a vidí navôkol. Piesku sme mali plnú hlavu už aj z jej vnútornej strany.

Zničené stromy na okraji národného parku pripomínajú prales
Zničené stromy na okraji národného parku pripomínajú prales

O tom, aké boli začiatky našej cesty a čo nečakané si pre nás prichystal osud v Krakove, si môžete prečítať v prvej časti. Alebo si prečítajte predchádzajúci blog z Gdaňska a zistite, čo sme robili v čase, keď väčšina sveta sledovala vyvrcholenie majstrovstiev sveta vo futbale. 

Teraz najčítanejšie