Denník N

Spoločenské dedičstvá

Aké je všetko relatívne. Ako je jednoduché mať stanovisko k udalostiam, ktoré sa stali dávno a teda je predpoklad, že sa časom vyvrbili. Ale, kde je záruka, že naše konanie, napr. z oblasti nákupu drobných automobilov – do každej rodiny, ktoré spôsobuju CO2 a stoja pravidelne cca. hodinu denne v dopravnej zácpe, plniac tak mesto, znižujúc možnosť efektívne sa presunúť MHD,nebude o dvadsať rokov tak isto kriticky hodnotene, ako dnes zvykneme zjednodušiť hodnotenie zápisu nejakého mena (mena občana) v hárku registrovaných spolupracovníkov totalitnej štátnej služby. Alebo, ako budeme hodnotení o pár rokov z toho titulu, že sme príslušníkmi tej časti ľudstva, ktorá viac konzumuje, viac znečisťuje, viac dotuje pestovanie a výrobu a žije na úkor tej „rozvojovej časti ľudstva“. Alebo, ako píše autor V. Ondruš, ktorý ma k týmto úvahám týmto priamo inšpiroval, ako budeme ako kolektív vinní za náš postoj k napadnutiu Iraku bez legálneho dôvodu a mandátu OSN? Môže to byť niečo ako dharma, či duch národa, ktoré vplýva a niekto vidí a formuluje…

Aj keď mám viac chuť napísať o projekte Marsilius, ktorého nultý ročník sme tento rok ako tak uskutočnili, tak skôr ma To núti písať o knihe a myšlienkach Vladimíra Ondruša, ako ich formuloval v knihe z roku 2009, Atentát na nežnú revolúciu.

Môže to byť niečo ako dharma, či duch národa, ktoré vplýva v danom čase a niekto to vidí, formuluje, zdvihne zástavu zodpovednosti a ozve sa v mene celku.

Kto je autor knihy? Známy ochranár, ktorý možno i nechtiac, možno z neopatrnosti, či z vnútornej povinnosti zaujal miesto, ktoré sa očakávalo v duchu dharmy, či ducha národa, v roku 1989.

V novembri, keď ešte nebolo počuť až tak veľa o klimatickej zmene a bola zima, padal sneh – mokrý a pľuhavica bola riadna i tak nezabránila tým pár statočným, či málo rozumným, ktorí nepočúvali len „racio“ ale i cit a išli, kam museli.

Teda svojho času za VPN sa stal i predsedom vlády SR..

Čo je podstatné pre dnešného občana a čo ma zaujalo i dnes v rámci práce v občianskom združení, je fakt, že totalita si nevychovala nástupcov a vlastne, keď občianstvo brzdila, nedalo sa čakať, že občania prevezmú zodpovednosť. Vnútorné okovy, to čo sa má, podmienky dané systémom, priestorom, ktorý sa považoval za možný, udržateľný a bezpečný, sa nedali prelomiť.

Veľa z tých, ktorí sa pustili vpred ostali stáť a vrátili sa do privátneho žitia a verejný priestor nechali iným, ktorí mali radi výzvu, schopnosti, silu či vedeli príležitosť, vôľu k životu, využiť.

V rámci kréda z názvu strany, nenásilne, vyrovnanie sa v rámci spoločnosti, miera medzi poukázaním na zlé a snahou využiť vnútorné schopnosti bola ťažko uskutočniteľné.

Asi sa očakávalo, že tá druhá generácia (ktorú si vychováme) bude mať schopnosť to viac zvládnuť. Lenže, kto ju mal vychovať? Kto vplýval viac ako rodičia či nezreformované školstvo? Hej, ostalo to na média, teda na očakávania, ktoré v nás nahlodáva reklama, marketing…, to je väčšia motivácia, ako etika, či to čo od nás očakáva život (nie to čo očakávame my od života) aby som parafrázoval V.E. Frankla.

Je to taká niť, vinie sa dejinami spoločností, ktoré sa zvyknú identifikovať ako národ a hľadajú si hranice a poriadok. Na nás záleží, či hlas bude počuť a či budeme riešiť v dialógu veci života…

Aby som sa nezamotal, podstata je v tej statočnosti, ktorá vyprchala dosť skoro a potreba poriadku, základnej istoty, ostávala silnejšia.

V. Ondruš dáva otázku, ako môžeme hľadať očistenie, spravodlivosť, keď využívame fakty, informácie nahromadené činnosťou tajnej služby, poplatnej totalite (ŠTB)? údajne takto sa pýtajú i intelektuáli vo Francúzsku, keď sa v článkoch pozastavujú nad diskreditáciou M. Kunderu spôsobmi v štýle stalinskej éry…

To hodnotenie štýlu ma celkom upútalo, uvedomil som si, že ten štýl moci nejak nezmizol napr. z našich úradov, že sa možno vcelku osvedčil, je efektívny…a je to možno paradoxné, verejnosť nemá vplyv na verejné funkcie, pracoviská, kde sú platení napr. podľa taríf platov pre verejných zamestnancov…

Tieto informácie, ktoré sa nedajú overiť, skôr sú ako ohováranie, ničia život občanov v rámci verejného života i dnes a zákon, ktorý máme o lustrácii je podľa neho proti ľudským právam.

Blížia sa voľby, tu by mohla strana, ktorá s tým nemá zašpinené ruky, či ktorá má silu, získať body, hlasy…ak to zmení..nie ak sľúbi zmenu (?).

Teda asi by sa hodila nejaké kvalitatívna zmena v spoločnosti, v rámci toho ducha národa, nejaké uzmierenie, porozumenie, pochopenie, čo všetko je moc, čo je schopnosť, čo násilie…

Podstata, prečo toto píšem je toto, a je to vlastne v úvode tiež: autor vraví, že po rokoch ľahko súdiť, kto bol vinní, ak sa hlavne nezisti konkrétna vina, ale dáva sa nálepka. Vraví, že dnes sa nevraciame k tomu, čo bolo populárne pred desiatimi rokmi, keď sa „očakávalo“ od demokrata, pravičiara, že bude pritakať útoku na Irak (zistilo sa, že oprávnenie k tomuto skutku sa i dnes ťažko hľadá a tu pramení veľa problémov dneška, ktoré je hodné skúmať, ak chceme rozmotať klbko problému…).

Teda ako vtedy tak i dnes v prítomnú chvíľu je málo ľudí schopných správne sa rozhodnúť, súdiť iných opatrne a predvídať možnú neprávosť, teda, budú naše deti hľadať nálepku pre tých, ktorí boli za bombardovanie civilistov v oriente?

Alebo i tých, ktorí sa tešia zo zostrelenia lietadlá Ruska krajinou v NATO, bez schopnosti pozrieť na širšie faktory, ktoré ukážu viac, čo je zlo či menšie zlo a čo dobro a väčšie dobro…

Prečo sa na festivale Jeden svet rieši „demokratickou hrou, diskusiou, téma eskalácie moci Ruska bez toho, aby si niekto zároveň všimol iné eskalácie moci vo svete? Tie nás netrápia aj keď podľa témy festivalu je pre ľudí, ktorí hľadajú pravdu?

Prečo nás, demokratov, trápi len jeden problém a nie pravda ako taká? Nie je to pre ten istý dôvod, ktorý vidí i Vladimír Ondruš, že výsledok nežnej revolúcie nie je taký, aký sa očakával? Že sme povrchní, málo úprimní, vidíme jasne potrebu pomôcť niekomu, koho nepoznáme (v ďalekom svete) a kolegu, ktorý je nadbytočný, či chorý nevenujeme ani pozdrav či pohľad…

Teda, že ako spoločnosť sme nedozreli k vlastnému názoru, k dialógu, rešpektu k inému človeku, k neznámemu, ktorého chcem spoznať či pomôcť mu, k občanovi.

Je lepšie hľadať motív pomoci v neznámom, utvoriť si postoj, ba priam klišé, lebo to je trend, a prináša to dojem, pre ego, ktoré si pestujem..

Cestujem do krajín,  ktoré sú cudzie a aj keď sa tam rozdám, aj tak sa cítim zle,  odcudzený i keď pomáham…

…je viac pomoc celému nekonkrétnemu ľudstvu, ako lokálna pomoc – sociálna – nejakému bezdomovcovi, ktorého možno stačí vypočuť a zobrať ho k lekárovi, či ozajstnému úradníkovi, ktorý má nástroje, aby riešil ozajstný život spoluobčana.

Na ktorého platíme z rozpočtu…

No neviem sa z tohto článku úplne vysomáriť, ale zarazilo ma, v sobotu večer na jednej akcii bluesový pard povedal to, čo som spolusediacemu povedal pár minút predtým, že dnes môžeme veľa vecí, máme slobodu, ale nerobíme veľa, a keď robíme, narazíme na sily, ktoré sa stále nereformovali, neviem, či pre nedostatky myšlienky verejnosti proti násiliu, či pre nedostatok spoločenskej objednávky,  či z neschopnosti, ale cítim, že bez tejto schopnosti, činu, ako národ, či štát to ďaleko nedotiahneme. Stále budeme len medzi mlynskými kameňmi, čakať na trend, ktorý bude výsledný a ktorý na poslednú chvíľu, s vypätím všetkých síl, nakoniec ako tak formálne (nie vnútorne) dobehneme…

Niekto chce rozvoj, ale myšlienka udržateľnosti je podľa mňa dosť hodná skúmania, má potenciál vo viacerých oblastiach, je hodné skúmať jej potenciál…

Teraz najčítanejšie