Denník N

Spomienka na troch športovcov svetového mena

Počas víkendu si môžeme pripomenúť troch mužov, ktorých mená sa stali svetoznámymi vďaka svojim športovým výkonom: v sobotu uplynie 90 rokov od narodenia futbalistu Ladislava Kubalu a rok od úmrtia legendárneho hokejistu Gordieho Howa, v nedeľu bude 5 rokov od smrti kubánskeho pästiara Teófila Stevensona.

Ladislav Kubala – najlepší futbalista FC Barcelony 20. storočia

Narodil sa 10. júna 1927 v Budapešti. Jeho otec pochádzal z Martina, matka mala slovensko-poľsko-maďarské korene. To akoby poznamenalo jeho osud. S futbalom začínal v Budapešti, kde ho ako dorastenca angažoval slávny Ferencváros. V marci 1946 sa však v rámci repatriácie presťahoval do Bratislavy, kde počas dvoch sezón v drese ŠK Bratislava nastrieľal v 33 zápasoch 14 gólov. Komunistický režim mu nevoňal. Najprv sa vrátil do rodného Maďarska a odtiaľ skrytý v nákladnom aute emigroval do Talianska. V utečeneckom tábore v mestečku Cinecitta založil futbalový tím pod vedením ďalšieho slovenského emigranta  a jeho švagra Ferdinanda Daučíka (jeho sestra Anna Viola bola Kubalovou manželkou). Vybrali sa odohrať pár zápasov do Španielska, kde Kubala padol do oka Josepovi Samitierovi, manažérovi FC Barcelona.

 

Zmluvu s katalánskym veľkoklubom podpísal Ladislav Kubala 15. júna 1950 napriek tomu, že mal od organizácie FIFA zákaz činnosti. Ten mu vypršal o deväť mesiacov. V roku 1951 sa už mohol zapojiť do tímu, ktorý viedol z trénerskej lavičky F. Daučík. Hneď v prvej sezóne sa zapísal do histórie španielskeho futbalu. V 19 zápasoch strelil 26 gólov, z nich sedem do siete Sportingu Gijón 25. februára 1952, čo je doteraz španielsky rekord. V uvedenom roku získala FC Barcelona majstrovský titul, Španielsky pohár i superpohár, Latinský pohár (súťaž majstrov Španielska, Portugalska, Francúzska a Talianska) a uspela aj v súboji o pohár s menami Martiniho a Rossiho, ktorý získal lepší v súboji víťaza Latinského pohára a víťaza Stredoeurópskeho pohára.

 

V ďalšej sezóne FC Barcelona opäť vyhrala španielsky pohár i majstrovský titul. Do roku 1961, teda do ukončenia pôsobenia Ladislava Kubalu, získal tento klub štyri majstrovské tituly a päťkrát triumfoval v pohári. V 256 zápasoch vsietil 194 gólov. Už vtedy bolo najväčším futbalovým sviatkom v Španielsku „el clásico“ – súboj s Realom Madrid. Barca sa so svojím najväčším rivalom stretla v roku 1961 v semifinále Európskeho pohára majstrov, prekazila mu síce cestu k 6. víťazstvu, no vo finále nestačila na lisabonskú Benficu.

 

Po odchode z FC Barcelona hral Ladislav Kubala za ďalší barcelonský klub RCD Espanyol a ako hrajúci tréner za FC Zürich. Na záver kariéry sa dal presvedčiť svojím švagrom Ferdinandom Daučíkom a obliekol si dres Toronta Falcons, za ktorý hrali aj ich synovia Branko Kubala a Yanko Daučík.

 

V roku 1999 oslavovala FC Barcelona 100. výročia vzniku. Dostalo sa mu veľkého uznania, keď ho vyhlásili za najlepšieho hráča v storočnej histórii klubu. O desať rokov neskôr ako jedinému hráčovi klubu mu pred štadiónom Nou Camp postavili sochu. Podľa slov Kubalovho priateľa Jána Mitošinku, ktorý pôsobil v Barcelone ako hokejový tréner, vlastne výstavbu Nou Campu bola odrazom neskutočnej Kubalovej popularity.

 

Unikátny na futbalovej kariére Ladislava Kubalu je fakt, že si obliekol dresy troch reprezentácií: maďarskej (3x), československej (6x, 4 góly) a španielskej (19x, 11 gólov). Nechýbal v rôznych európskych a svetových výberoch. V roku 1965 nastúpil v rozlúčkovom zápase anglického kráľa futbalových trávnikov Stanleyho Matthewsa, kde po jeho boku boli aj traja z úspešnej československej generácie, vicemajstri sveta z roku 1962 v Chile, Josef Masopust, Svatopluk Pluskal a najlepší slovenský futbalista 20. stor. Ján Popluhár.

 

Po skončení aktívnej kariéry sa Ladislav Kubala vydal na trénerskú dráhu a v rokoch 1969 – 80 viedol v 69 zápasoch španielsku reprezentáciu. Španielsky olympijský výber priviedol k zlatým medailám na olympiáde v Barcelone v roku 1992.

 

Ladislav Kubala zomrel v Barcelone 17. mája 2002.

 

Gordon „Gordie“ Howe – Mr. Hockey

Bol farmárskym dieťaťom. Narodil sa 31. marca 1928 a potom, čo sa počas hospodárskej krízy presťahovali do Saskatoonu, kde bol otec robotníkom, musel aj on už ako 14-ročný pomáhať živiť početnú rodinu, keďže mal až 9 súrodencov. Ako vari každého kanadského chlapca, aj jeho vábil hokej, no keď sa ako 15-ročný dostal do tréningového kempu newyorských Jazdcov, neuspel. O rok neskôr však zaujal skauta Detroitu Red Wings a dostal šancu v juniorskom tíme v Cambridgi.

 

Jeho profesionálna kariéra sa začala v sezóne 1946 – 47 v tíme detroitských Červených krídiel, ktorým zostal verný 25 sezón. Odohral v nich 1 687 zápasov, strelil 786 gólov a pri ďalších 1 023 asistoval, štyrikrát zdvihol nad hlavu Stanleyho pohár. Hrával s číslom deväť, ktoré v roku 1972 vyradili a odvtedy zdobí dres s deviatkou Joe Louis Arénu.

 

Gordie Howe bol tvrdý chlap, ktorý sa nevyhýbal chlapským súbojom ani šarvátkam, ktoré k hokeju patria. Už v roku 1950 pri zrážke s protihráčom si vážne poranil hlavu, hrozil koniec jeho kariéry, no rýchlo sa zotavil. Napriek problémom s artritídou neodmietol pozvanie tímu Houston Aeros, aby si zahral po boku svojich synov v tíme, v ktorom sa len dvaja hráči narodili skôr, ako on strelil svoj prvý ligový gól. Jeho poslednou hráčskou zastávkou bol New England Whalers. Po jeho vstupe do NHL ako Hartford Whalers sa rozhodol odísť z profesionálneho hokeja. Športoví štatistici spočítali, že za celú kariéru Gordie Howe nastúpil v 2 186 zápasoch, vsietil 975 gólov a mal 1 383 asistencií. S hokejom sa definitívne rozlúčil ako 69-ročný, keď ho pozvali na otváracie stretnutie IHL Detroit Vipers – Kansas City Blades.

 

Legenda NHL Gordie Howe odišla do hokejového neba pred rokom, 10. júna 2016.

 

Teófilo Stevenson – Verný Kube a Castrovi odmietol milióny

Teófilo Stevenson Lawrence, ako znelo celé meno kubánskeho boxera, sa narodil 29. marca 1952. V jeho bohatej zbierke medailí sú aj tri zlaté z olympijských hier, čo sa okrem neho podarilo len jeho krajanovi Félixovi Savónovi a Maďarovi Lászlóvi Pappovi. BBC ho označila za najslávnejšiu kubánsku postavu po Fidelovi Castrovi.

 

S boxom začínal už vo ôsmich rokoch. Mal dvadsať, keď dostal dôveru kubánskeho olympijského výboru a dostal sa na olympiádu do Mníchova. Dôveru nesklamal a stal sa jedným z troch kubánskych pästiarov, ktorí vystúpili na najvyšší stupienok. Víťazstvo zopakoval o štyri roky neskôr v Montreale a v roku 1980 v Moskve. Nie je vylúčené, že by bol úspešný aj po štvrtý krát, ale do Los Angeles kubánska výprava po vzore Sovietskeho zväzu necestovala.

 

Stevenson počas svojej kariéry zvíťazil v 302 z 324 zápasov. Nikdy však nevstúpil do profesionálneho ringu, hoci bývalý profesionálny majster sveta Foreman o ňom povedal, že „bol najlepším boxerom ťažkej váhy, aký kedy vstúpil medzi povrazy. Žiadny zo súčasných borcov by proti nemu nemal šancu.“ Bol tiež známy ako veľký patriot a presvedčený prívrženec Fidela Castra. Mohol zarobiť milióny, no podľa  jeho slov „peniaze nemôžu vyvážiť moju lásku ku Kube. Doláre nie sú všetko. Len pasca, do ktorej sa chytíte.“ Dokonca odmietol päťmiliónový šek, ktorý mu ponúkli, ak sa stretne s ďalšou pästiarskou legendou Muhammadom Alim. S ním ho však spájalo úprimné priateľstvo a keď Ali napriek ťažkej chorobe navštívil Kubu, Teófilo mu ochotne robil sprievodcu.

 

Kariéra Teófila Stevensona sa skončila kuriózne. V kuchyni mu vybuchol plynovú šporák a do nemocnice ho odviezli s ťažkými popáleninami. Zomrel pred piatimi rokmi, 11. júna 2012, na srdcový infarkt.

Teraz najčítanejšie