Spontánne okľukou do Rumunska
Minulý rok som objavila svet mládežníckych výmien cez program Erasmus+. Ide o cca týždňové pobyty, kde sa mládež zo všetkých kútov Európy stretne, neformálne sa učí a diskutuje o témach hýbucich našim kontinentom. Vďaka týmto programom som svoje minulé leto okorenila o pobyt uprostred poľského nič a zavítala do Kosova. Písanie o desiatkach inšpiratívnych ľudí, ktorých mi život dal tú česť stretnúť, by bolo (minimálne) na extra článok.
Pred časom som v rámci každodennej dávky prokrastinácie prechádzala príspevkami na Facebooku, až mi pohľad ostal na ponuke ísť na takzvanú predprípravnú návštevu do Temešváru. Ide o to, že pár mesiacov pred samotnou mládežníckou výmenou sa zástupcovia zúčastnených krajín stretnú na mieste konania výmeny, vymyslia a spíšu jej program, vyberú ubytovanie, konkrétny dátum a podobne. Dovtedy som o ničom takom nepočula. Žiadalo sa mi to okúsiť. Termín mi vyhovoval, bol to víkend pred začiatkom semestra a reku že v Rumunsku som ešte nikdy nebola. Uzávierka na podanie prihlášok, polnoc daného dňa, sa neúprosne blížila. O jedenástej večer som vytvorila dokument s názvom motivačný list a o čosi neskôr ho so životopisom odoslala. Šťastie sa na mňa obrátilo a o niekoľko dní som už hľadala dopravné spoje.
Vlakom som sa mohla do Temešváru komfortne dopraviť s jediným prestupom v Budapešti. Odjakživa ale, akonáhle je reč o lietaní, niečo vo mne vnútri vzbĺkne. Preto som spustila online platformu jedného raketovo rastúceho brnenského startupu. Našlo sa časovo vyhovujúce spojenie za takmer polovicu ceny jednosmerného lístka na vlak. Ako sa hovorí – no nekúp to. Trochu problematickejšie sa ale javila trasa. Začínajúc v Krakove, pokračujúc v Kodani, Bergame a končiac v Temešvári. Tri lety, tri letecké spoločnosti, štyri krajiny, dvadsať-sedem hodín cestovania Európou. Začala som váhať – stojí to za to? Odsunula som nabok myšlienky o tom, aká bývam počas cestovania utrmácaná. Mohla by to byť zábava. Všetko závisí od toho, ako sa na to budem pozerať. Túžba lietať zvíťazila. Marie Forleo raz zahlásila: ,,When it’s time to fly, don’t deny.“ Tak prečo nie rovno trikrát.
Nastal deň jedna a so skromnou batožinou som v skorých ranných hodinách opustila svoje študentské mesto. Okolo poludnia som vystúpila z autobusu na letisku v Krakove. Tešila som sa do Dánska. Nikdy som tam nebola. Na palube lietadla som zistila, že tam funguje WiFi. Očarená som napodiv dostala chuť vybavovať emaily. Asi to spôsobil ten neznámy pocit písať z oblakov. Do riadkov sa mi tlačili frázy ako zdravím z oblohy. Cestou som premýšľala, čo všetko by som v Dánsku mohla vidieť a neuvidím. Dvojhodinový pobyt na kodanskom letisku asi nebude to pravé. Spomenula som si na Øresund, majestátny most spájajúci Kodaň a švédske mesto Malmö. Vždy som si priala ho vidieť a čochvíľa sme nad ním prelietali. Zimomriavky boli všade. Vidieť sa dal i zo zeme. Hrdo sa tam v diaľke pýšil. Na zemi tejto vznešenej krajinky mi ostával krátky čas. S údivom som prechádzala letiskom. Je krásne, pokojné, dobre zorganizované. Na každom rohu nejaký architektonický alebo dizajnérsky skvost. Celé to pôsobilo uhladene. Hádajte, kam som si podala prihlášku na Erasmus.
Ďalší let viedol do Bergama. Tu už na prestup ostávalo slušných osem hodín. Bergamo je čoraz populárnejšia destinácia nízkonákladových spoločností, pretože je to mesto vzdialené asi hodinu od Milána. Rýchla matematika mi napovedala, že menší výlet stihnem. Všetko by to bolo v poriadku, ak by to nebolo uprostred noci. Lenže Taliansko som tiež ešte nenavštívila a spať na verejných miestach sa mi nedarí. Autobus vyrazil o polnoci. Cestou ma mátali myšlienky, čo to vlastne stváram. Započúvala som sa do povrchných rečí troch amerických adolescentov vzrušene podstupujúcich svoj Eurotrip. Prišli sme na stanicu v Miláne. Mesto ponorené do tmy, osvetlené pouličnými lampami dýchalo ešte umocnenejšou históriou. Mojim jediným prianím bolo dostať sa na Piazza del Duomo, uvidieť katedrálu Duomo di Milano a blízke, starobylé, okázalé nákupné centrum Galleria Vittorio Emanuele II. Stiahla som si aj navigáciu, aby som tam zbytočne v noci neblúdila. Smartfón ma ale zradil, vybil sa bezprostredne po tom, čo som vystúpila z autobusu. Pochybnej batérie som si bola vedomá, preto som v notese so sebou mala provizórne načrtnutú mapu. Len nejaké ulice, názvy a šípky. Opatrne som ju vytiahla, snažiac sa vyzerať ako tamojšia, sebavedomo prechádzajúc ulicami, akoby som jasne vedela, kde je môj cieľ. Fotoaparát zahrabaný hlboko v taške. Periférne som sledovala tie krásne budovy a ignorovala podivné persóny či poznámky trúsiacich veselých Afričanov. Moja staroškolská mapka ma zachránila a pred očami sa mi zjavila katedrála. Naplnilo ma nefalšované šťastie, prechádzala som tu i tam, fotila celé námestie a galériu. Miesto temer ľudoprázdne (veď odbili asi dve hodiny nad ránom), tak fotky nie sú zahltené turistami. Po čase ku mne podišla skupinka dobre sa baviacich Talianov, žiadajúc ma, aby som ich natočila, ako spievajú nejakú veľkolepú skladbu. Bolo to úsmevné. Jazyky sa im už trochu plietli, tak sme to zopakovali ešte asi trikrát. Pýtali sa ma, či som z Ameriky. Nemyslím, že by moja angličtina dosahovala level a akcent rodenej Američanky, no súdiac podľa ich vyššej úrovne intoxikácie a nižšej úrovne angličtiny na tom nebolo asi nič prekvapivé. Celkovo odporúčam osvojiť si základné frázy po taliansky. Ovládala som ich len pasívne, no po príchode tam som už bolo samé buongiorno, grazie a arrivederci. Jednak sa Taliani s angličtinou neradi obťažujú, jednak tým prejavíte rešpekt a obohatíte svoje znalosti. Cieľ som si splnila a tak som začala kráčať smerom späť na autobusovú stanicu, tentokrát viac uvoľnená a vnímajúca okolie po ceste. Na tráve ležala fľaša od vína, hovorím si, aké pekné by bolo toto mesto navštíviť v normálnom čase s priateľom, vziať víno a nachvíľu prepadnúť ilúzii dolce vita. Teda až raz nejakého priateľa budem mať. V Bergame začalo svitať, ranné zore naberať odtiene ružovej a oranžovej, začali vykúkať Alpy. Ten pohľad bol nádherný. Počasie sa vydarilo a Alpy sme mali na začiatku tretieho letu ako na dlani. Pri mne sediaci Rumun sa radšej rozhodol zatiahnuť okienko.
Priletela som do Temešváru. Prvý krát na rumunskej zemi. Vyzdvihol ma Marian, tamojší aktivista v programoch pre mládež. Cestou mi rozprával o meste, vymieňali sme si postrehy z cestovania a keď sme skončili pri téme Priština, hovoril mi o tortúrach aké musel podstúpiť, aby do Rumunska legálne priviedol svoju manželku odtiaľ pochádzajúcu. Láska hory prenáša. Temešvár je pohľadné mesto so značným vplyvom Habsburgovcov a v tejto lokalite sa nachádza aj veľký počet maďarských menšín. Postupne sa zástupcovia zúčastnených krajín začali schádzať na ubytovni. V Rumunsku sa veľa fajčí. Fajčí každý a všade. Chodbami ubytovne sa rozliezal cigaretový dym od unudenej (asi pracujúcej) slečny ťukajúcej do laptopu. Po príchode do izby ma vo vchode vítal popolník. Začali sme sa zoznamovať, prehliadli sme si sídlo organizácie, ktorá to celé organizovala, dozvedali sa a vypytovali. Zišla sa nás veselá kopa zvedavcov a padli sme si do oka. Od vekového priemeru ostatných som vcelku odskakovala, no rozdiely sme zahladili. Večer sme zakončili v bare. Keď som pred časom kolegovi Teovi z Rumunska spomínala, kam sa chystám, povedal, že musím odskúšať tamojšie pivo. Objednávka bola jasná. Všetci sme si dali miestne pivo v preklade zvané medicína. Bar bol plný, všade ten dym a hlasná muzika. Ale aká! Rockové vychytávky od rokov osemdesiatych až po aktuálne. Človek pri dnešných všade hučiacich diskofíliách bez duchaplných textov aj zabudne, že sa na také čosi dá tancovať. Kúzelné. Sledovala som množstvo šarmantných Rumuniek. Rumunské dámy sú ohromné. Kombinácia príťažlivých nevinných tváričiek a temného rúžu na perách z nich robí pozoruhodné osoby. Prišiel na rad obligatórny štamprlík, miestna špecialita. Akýsi 60%-ný rum a 80%-ný absint. Pol na pol. Viete si predstaviť, s akou nechuťou sme sa na to dívali, hlavne krehká Španielka. Domáci organizátor nás povzbudil: „No taaak! Je to 60 a 80, čo je v priemere len 70!“ Zo slušnosti sme to do seba lupli a viac si už nikdy nevypýtali.
Na druhý deň sme zasadli za zafajčený raňajkový stôl a pripravili celý program mládežníckej výmeny. Nasadli sme do auta a šli do malej autentickej dedinky Bodo, miesta konania. Dedinka má šírku asi 500 metrov, je obklopená prírodou a po blatovo-kamenných cestách pobehujú sliepky, kačice a psy. Sem-tam prejde babička so šatkou na hlave, v širokej sukni a v kapcoch na nohách. Akoby sa tu zastavil čas. Z omylu ma vyvedie pohľad na nebesá, kde vidím Airbus A380. Jeden za druhým! Hej, na tieto veci mám úchylku. Rumunsko totiž spadá pod hlavný ťah prepychových aerolínií smerujúcich napríklad do Emirátov či Qataru. Vidieť taký počet týchto veľkolepých lietadiel na oblohe u nás doma je nemožné. Premýšľam, aké by to bolo byť tam hore. Vraciam sa pohľadom na zem a hovorím si, že toto miesto je pre tému nami naplánovanej výmeny ako stvorené. Pôjde o rozvoj vidieka, aktivitu v lokálnych komunitách, dokonca plánujeme aj spoluprácu a pomoc miestnym občanom.
Deň sa blíži ku koncu, pomaly sa lúčime s Temešvárom. Pobyt reflektujeme pri vynikajúcej večeri v nádhernej srbskej reštaurácii. Klebetím so Španielkou, ktorá sa volá Africa. Jej životný príbeh mi bude stále pripomínať, že nasledovať svoje srdce je to najlepšie rozhodnutie. Vyštudovala právnickú školu a zamestnala sa v nejakej korporácii. Už počas štúdia cítila, že to nie je ono, no možno zo strachu, možno z ľudskej zvyklosti preferovať to, čo je a nie to, čo môže byť to dotiahla do konca. V korporátnom prostredí sa ale frustrácia začala výrazne hlásiť o slovo. Nechala všetko tak a založila coworkingové centrum. U nej doma. Dnes má už svoje priestory v Španielskom meste Pontevedra. Keď ju počúvam, ako rozpráva o tom, čo robí, cítim, že našla svoj potenciál. Priam od srdca spieva. Do rozhovoru sa pripája jej priateľ Oscar. Pomáha jej s dizajnom. Sú to kreatívne duše. Z druhej strany na mňa volá Maďarka Gina, ukazuje mi fotky svojho kocúra v Portugalsku, ktorého sa nevie dočkať. Gina je kočovníčka, už osem rokov strieda domov po celej Európe. Z Anglicka sa pred časom presunula do slnečného Portugalska, no zvažuje presun za svojim signifikantne mladším španielskym priateľom. Veselá osôbka, čo má stále niečo vtipné na jazyku.
Odchádzam s Ginou skoro ráno na železničnú stanicu. Už žiadne krkolomné spoje, zajtra mi začína škola. Sedíme v staničnej čakárni, pozorujeme kontrast typických babičiek ako v dedinke Bodo natierajúce krajce chleba a vedľa sediacich tínedžeriek s ich svetonázor vyjadrujúcimi nápismi na čiapke a s tým tmavým make-upom, čo sa teraz všade nosí, no v Rumunsku trojnásobne. Vystupujeme v Budapešti, je krásny slnečný deň, pomaly cítiť prichádzajúcu jar. Chystám sa rozlúčiť sa s Ginou, poobede má let do Lisabonu. Vzápätí ale pribehne jej dlhoročná kamarátka, vítajú sa a volajú ma, aby som s nimi ešte išla na kávu. Prešli sme niekoľkými ulicami a zakotvili v príjemnej kaviarničke. Zaujímala som sa o našu novú spoločníčku. Má 29 a pred ôsmymi rokmi začala maľovať. Len tak. Tiež mala život načrtnutý úplne inak. Napokon vzala guráž a vymaľovala si ho v iných odtieňoch. Doslova i prenesene. Dnes má už široké portfólio diel a chystá sa prehlbovať svoje znalosti štúdiom v Škótsku. Cítiť z nej nadšenie a vyzýva ma, aby som začala kresliť. So sklopeným zrakom si spomeniem na svoju kresliacu kariéru, ktorá predčasne skončila ešte v škôlke. To je už ale iný príbeh. Každopádne sa mi ten nápad pozdáva. V rozhovore sa presúvame k joge. Obe ju cvičíme a zdieľame z nej radosť. Pozerám na hodinky, musím už ísť. Behom pol hodinky som našla spriaznenú dušu a nedá mi inak než ju objať. Lúčim sa s Ginou, prajeme si všetko dobré. Elegantnými uličkami Budapešti utekám späť na stanicu a sadám do vlaku.
Celou cestou som s pozdvihnutými kútikmi úst v duchu jasala a obzerala sa späť na celé to dobrodružstvo. Za štyri dni som sa vyskytla v siedmych krajinách a zažila toho kopec. Sotva si možno predstaviť lepší štart do semestra.
