Spor s farárom pomohol objaviť poklad

Cesta k objaveniu
Pri pátraní v kronikách novohradských obcí som objavil viacero zaujímavých vecí. Ako informácia vedúca k objaveniu pokladu sa ukázal zápis, ktorý v roku 1936 napísal do ozdínskej kroniky miestny farár a kronikár Ľudovít Balco. Píše: „Dostala sa totiž na povrch verejnosti jedna knižka Nové Slovensko. Pisateľa a pôvodcu tohto literárneho plodu nechceme zvečniť a biľagovať, ako na pranier stavia a biľaguje nesvedomite niektorých Ozdínčanov i živých i mŕtvych pod cudzím menom vo svojom spise, ako už aj predtým v knižke Tajní vrahovia povláčil niektorých. Nuž by to bolo chvályhodnou vecou, keď roľníckeho stavu človek zaoberá sa i literatúrou a i sám literárne plody hodné vzdelania a poučenia vydáva. Ale keď svoje pero zneužije, použije nielen šľachetným cieľom, ale i zlostne, zlomyseľne napádajúc česť iných, tak je ten nie hoden toho mena: spisovateľ. A keď jeho ctižiadosť siaha po veľkom ozdobnom titule, prívlastku priekopník vraj nového Slovenska, tak nech zostane pri napomáhaní šľachetných cieľov, nech nekope do sveta, bez rozumu a rozvahy do iných, nech nezájde na pole nielen Božím, ale i svetským zákonom zakázané. Hriech je, nevzdelanosť je, surovosť je raniť blížneho živým slovom nespravodlivo, tým viac je to, keď sa to deje písaným slovom.“

Priznám sa, dovtedy som netušil, že v Ozdíne pôsobil človek, ktorý bol literárne činný, a tak som začal hľadať. Pri poznaní názvov kníh bolo otázkou pár minút zistiť, kto rozčeril pokojnú hladinu života v Ozdíne – Samuel Činčurák, vedúci činiteľ Modrého Kríža v tejto obci. Ani meno mi nič nehovorilo, nuž som pátral po ďalších informáciách. Na portáli oslovma.hu som našiel článok Jána Jančovica Samuel Činčurák – Náboženský spisovateľ z Pivnice a s ním prišiel vyššie spomínaný objav. V poslednom odstavci Ján Jančovic píše: „Zo 75 príspevkov – príbehov zo života približne 50 zostalo v rukopise. Hodnotný sa zdá denník (dva zošity) z 51-mesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny, ktorý výstižne zachytáva priebeh vojny a úlohu samotného autora a jeho veliteľa, ktorému Samuel Činčurák bol osobným sluhom. Jeho spracovanie a vydanie by odhalilo veľa zaujímavých postojov, príbehov a udalostí, ktoré Samuel Činčurák ako „pucák“ vysokého dôstojníka počas štyroch rokov na fronte pozoroval a prežil.”

Nuž, hovorím si, prečo sa na to spracovanie a vydanie nepodujať. Podarilo sa mi skontaktovať sa s Jánom Jančovicom, ktorý ma nasmeroval na profesora Ivana Mojmíra Zoborského, vnuka Samuela Činčuráka. Slovo dalo slovo, dohodli sme sa na vydaní zápiskov. Text sme prepísali, doplnili poznámky, registre a fotografie, vojenský historik Pavel Mičianik spracoval odbornú štúdiu a kniha je na svete.

Prečo je poklad pokladom
Pri hľadaní správneho slova na označenie textu Samuela Činčuráka sme sa napokon zhodli na zápiskoch. Nepísal ich každodenne (denník) a nepísal ich ani s veľkým časovým odstupom (spomienky). Z viacerých indícií sme vydedukovali, že zápisky si musel robiť priebežne počas vojny a krátko po vojne ich prepísal do konečnej podoby.

Keď sa ma pred vydaním pýtali, čím je rukopis Samuela Činčuráka taký vzácny, tvrdil som (a tvrdím), že rozsahom i obsahom. Väčšina denníkov a zápiskov vojakov na prvú svetovú vojnu sú útle zošitky, často úplne stručné. Činčurákov rukopis má niečo málo cez 300 husto písaných strán a obsahuje množstvo podrobností. Zapisoval si názvy miest a dedín, cez ktoré prechádzali, vďaka čomu môže čitateľ jeho putovanie bez problémov sledovať na mape. Nepodarilo sa nám identifikovať len niekoľko miestnych názvov z dlhého zoznamu. Okrem vlastných zážitkov zaznamenával aj vypočuté od spolubojovníkov či od vojakov, ktorých stretával cestou.

Obsah zápiskov teda prevažne tvoria zážitky Samuela Činčuráka tesne spoza frontovej línie i sprostredkovane podávané zážitky vojakov z frontu. Predtým, ako Činčurák narukoval, mal už za sebou prvé literárne skúsenosti, jeho jazyk je pútavý, hoci archaický. Unikátne je aj to, že strávil na bojiskách prvej svetovej vojny dlhých 51 mesiacov, zažil srbský, ruský aj taliansky front. Prežil vďaka tomu, že nebojoval v prvej línii, ale ako člen zásobovacej kolóny sa pohyboval tesne za ňou. Navyše sa veľmi rýchlo stal dôstojníckym sluhom, niekoľkokrát sa tak čitateľovi v mysli vynorí paralela so Švejkom. Kým ale Švejk je napísaný s láskavým humorom, Činčurák podáva obraz vojny až naturalisticky verne.

Väčšina spomienok na prvú svetovú vojnu pochádza na našom území z pier dôstojníkov, prípadne legionárov, ktorí kratšiu či dlhšiu dobu strávili v ruskom zajatí. Od prvých sa Činčurákove zápisky odlišujú uhlom pohľadu na prežité, od druhých zas odlišnými skúsenosťami. Samuel Činčurák ako dôstojnícky sluha videl mnohé nešváry dôstojníckeho zboru na vlastné oči. Ako silno nábožensky založenému človeku mu boli proti srsti, a tak sa v jeho zápiskoch často objavujú opisy toho, ako dôstojníci okrádali mužstvo o jedlo i šaty, ako hodovali, kým obyčajní vojaci umierali od hladu, ako sa kšeftovalo s dovolenkami, ako sa riešila prostitúcia a ďalšie podrobnosti každodenného vojenského života, o ktorých sa bez podrobných svedectiev zúčastnených nedá spätne nič zistiť. I v tomto sú jeho zápisky nesmierne cenné. Aspoň jedna ukážka: „Poobede každý deň behali kočiare z mesta do mesta, vozili sa na nich dôstojníci rozličných trúp a oddielov, každý mal po boku v kočiare neviestku, ktorej sa do zubov vyškieral. Videl som vyšších lekárov od zdravotníckeho oddelenia, ktorí sa vozili s takými potvorami – daktorý mal aj dve vedľa seba. Hrozil som sa nad tou bezbožnosťou, ktorá sa prevádzala, no čo mohlo byť iné? Dámy sa žobrať hanbili, robiť sa im nechcelo, no a takto bolo predsa veselo! Čo tam po mužovi, ktorý je v zákopoch alebo padol do zajatia. Ženštiny sa boli tak rozpustili, nielen že sa s dôstojníkmi vozili až do zákopov, ale aj samé ta chodili a v zákopoch smilnili. Lekári si už nevedeli rady, bo denne prichodili celé húfy nakazených oboch pohlaví. Vydali rozkaz pochytať také ženy, ktoré sa nachodili okolo zákopov. A bolo ich dosť nazbieraných, no tie mestské, fajnejšie, trávili hlúpych mužov ďalej.
Vrchné vojenské veliteľstvo zakázalo dôstojníkom, poddôstojníkom aj vojakom, ktorí nemajú prácu v meste, do mesta chodiť, bo dôstojníci chodili každý večer do Czernowitzu do kina a odtiaľ k neviestkam. Bolo vraj zistené, že jeden večer dvaja ruskí dôstojníci boli v kine ako špióni. Prezlečení v civilnom obleku tu pozorovali, čo sa deje v Rakúsku. Druhé, že v zákopoch nebolo dôstojníkov, že sa vraj po meste prechodili. Nové nariadenie naviedlo dôstojníkov na novú špekuláciu. Neviestky sa prezliekli do dôstojníckych šiat a na cudzie dovolenie prechodili cez most, chodili do frontu, veď vojak na varte čítať nevedel a potom či on pozná všetkých dôstojníkov? Hlavne keď ukázal kus papiera a ešte lepšie ak posotil fľašku s rumom, za ktorú by bol aj celú armádu ruskú pustil a nie dôstojníka alebo poddôstojníka zo svojho vojska. Veselý vojenský život v Czernowitzi tak neprekazilo ani vyššie komando.“

V sérii blogov sa postupne pokúsim zhrnúť dobrodružstvá Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny.

Zase na začiatok
Spätne som si prečítal aj knihy Tajní vrahovia a Nové Slovensko, ktoré stáli na začiatku príbehu vydania zápiskov Samuela Činčuráka. Kým prvá ma oslovila obsahom aj témou jednodetstva (Veľmi zaujímavý fenomén v evanjelických rodinách v Novohrade na prelome 19. a 20. storočia, kedy gazdovia chceli mať len jedno dieťa a robili všetko preto, aby sa druhé a ďalšie nenarodili. Pripravujeme jej druhé vydanie aj s odbornou štúdiou.), druhá sa mi zdala trochu nesúrodá. Dokonale mi však pomohli pochopiť, prečo jeho knihy vyvolali v Ozdíne a okolí také pobúrenie. Samuel Činčurák sa snažil žiť podľa Biblie a slova Božieho a nebál sa vzoprieť svetským aj cirkevným autoritám. V oboch knihách dal síce obciam aj ich obyvateľom nové mená, ak sme ich však bez väčších problémov dokázali dešifrovať po osemdesiatich rokoch, čo sa týka jeho súčasníkov, ani sa tým nemusel namáhať. Jeden príklad za všetky: „Jedného dňa v hrozných boľastiach farár Kováč dokončil v hroznom položení svoj pozemský život. Ovce zostaly bez pastiera, ktorý pásol svoje brucho a nie ich. … Pochovali farára Kováča, stádo zostalo bez pastiera. A bez akého pastiera? Pred ním v Striebornej bola len jedna krčma a on vymohol ešte tri: jednému invalidovi a dvom legionárom. Tak dopomohol otravovať, hmotne i duševne ničiť a zabíjať svojich cirkevníkov, z ktorých žil. Mnohé ovečky si vydýchli, veď nemal kto po krčmách štvať opitých mužov proti svojim ženám.“

Dnes už ťažko robiť sudcu medzi Činčurákom a poškodenými, či mal právo o nich takto písať a či nie, na koho strane stála pravda. Faktom zostáva, že nebyť tohto sporu, jeho zápisky z prvej svetovej vojny by naďalej ostávali pred verejnosťou ukryté.

Prvé vydanie knihy je už niekoľko rokov vypredané. Neskôr vyšlo aj druhé, z toho je v internetových obchodoch k dispozícii tiež už len menej ako 10 kusov. Najviac tu. Šťastie ešte môžete skúsiť v kamenných obchodoch alebo pár kusov je aj v kombinácii s iným denníkom z veľkej vojny, najlepšia cena tu.