Správa z (pra)lesa

Bolo tam ticho a pokoj. Až po vyše dvoch hodinách chôdze, v prírodnej katedrále Stužického pralesa, som na chodníku predbehol rodinku. Manželov s dieťaťom. A ešte pár sekúnd mi v ušiach doznievala pekná čeština… Niekedy si myslím, že oficiálnym jazykom v slovenských horách by asi mal byť ten spoza rieky Moravy. Ale tých šesť rokov, počas ktorých absolvujem pochôdzku na trojhraničie SR, Poľska a Ukrajiny, tu najčastejšie nestretnem ani živú dušu. Egoisticky si vravím, že je to tak dobre.

Viacerí tvrdia, že v hlbokých lesoch najvýchodnejšieho cípu SR žije väčšia populácia medveďov a vlkov ako obyvateľov okolitých dedín. Aj zubry tu pobehujú. Pred rokmi ich tu vypustili do voľnej prírody. Môj každoročný reset absolvujem skoro vždy sám, no ešte som nezažil náznak stretu so zverou. Medvede a im podobné šelmy sú tú zrejme slušne vychované. Dravce krúžiace vysoko nad stromami len tak tajomne pískajú. Vody sa tu dá napiť rovno z potoka. V horizontáli. S hlavou nižšie ako chodidlá.

Stromy, ktoré tu spadnú, ležia a práchnivejú. Akurát tie, ktoré ležia krížom cez chodník, občas pár dobrých ľudí poprerezáva, aby na chodníku neprekážali. Tie, čo stoja, stoja pevne aj stovky rokov a vo výške desiatok metrov tvoria impozantnú klenbu. Aj tie stojace, aj tie ležiace sú na život. Okrem prevažujúcich bukov, podľa ktorých je celá oblasť pomenovaná ako Bukovské vrchy (Národný park Poloniny), sa tam darí aj smrekovcu opadavému. Ale nájdu sa aj desiatky endemitov.

Už som absolvoval tento výstup v letnej horúčave, ktorá v tieni stromov o poznanie slabne. Inokedy som zažil poriadnu búrku, pri ktorej sa z turistického chodníka v priebehu pár sekúnd stáva potok a človek uteká do bezpečia najbližšej vyvýšeniny. Ako pred plaziacim sa hadom. No absolvoval som aj beh po hrebeni pred elektrinou nabitými hrozivo pôsobiacimi mračnami. Ale aj brodenie sa vo zvyškoch jarného snehu tu má svoje čaro.

Celé sa to dá absolvovať za šesť, ale aj menej hodín. Len sa treba pripraviť na to, že nenarazíš na žiadnu chladničku s Colou. No potokov a studničiek je tam celkom dosť. Do plecniaka si treba pribaliť niečo pod zub. Na vrchole Kremenca (1.221 m.n.m.) sa to zíde, lebo Poliaci to z najbližšej civilizácie majú podstatne bližšie. A tie ich špekáčiky, čo tam vyťahujú, by ti zbytočne rozdráždili plápolajúci žalúdok. A už som tam zažil aj poľského farára, slúžiaceho pre skautov omšu.

Návrat cez Čierťaž, kde si chvíľu na Slovensku a chvíľu v Poľsku, vedie cez horské lúky, tie tzv. poloniny. Teraz, na prelome júla-augusta plné čučoriedok. Chutia famózne. Ale nezdržal som sa pri nich viac ako polhodinu. Lebo aj medveďom treba voľačo nechať a aj s vitamínmi to netreba preháňať. V poslednej fáze sa dá cesta z hrebeňa späť do Novej Sedlice absolvovať v miernom pokluse. Prudká klesajúca strmina si to pýta.

No a potom nasleduje ešte vysnívané a spravidla dobre vychaldené pivo v krčme v Sedlici. To je vždy veľkou odmenou, na záver takého aktívneho dňa.