Denník N

Spraví už konečne niekto poriadok so slovenskými sudcami?

Za najväčší problém dnešného Slovenska je mnohými považovaná katastrofálna vymožiteľnosť práva.  Strany kandidujúce do pralamentu ukázujú ale žalostne málo čo chcú pre ozdravenie súdov urobiť.

Ako je zrejmé z nedávnych Ficových výrokov: “Splnili sme väčšinu opatrení z plánu posilňovania právneho štátu”, strana SMER nemá a ani nechce žiadne zmysluplné opatrenia na posilnenie právneho štátu.  Však predsa, v právnom štáte by sa ťažko dalo vlastnou hlavou vymýšľať ako získať nelegálne milióny.  Za snahu si zaslúži aplauz prezident Kiska, ktorý vyzera byť jediný z ústavných činiteľov čo sa súdy snaží skutočne ozdraviť. Voliči by si mali zistiť čo chce s katastrofálnou vymožiteľnosťou práva spraviť aj strana ktorú plánujú voliť.

Na Slovensku nežijem; pred 35 rokmi som emigroval do USA, kde som mimo iného študoval aj právo.  Posledné 2 roky som ale na Slovensku účastníkom dedičského konania po mojom otcovi, a keďže dedičské konanie je súdnym konaním (alebo by aspoň malo byť podľa zákona) mal som príležitosť zistiť ako slovenské súdy (ne)fungujú.  Dovolím si preto povedať, že keď prezident Kiska tvrdí, že slovenské súdy sú nefunkčné –  je k nim ešte veľmi, veľmi milý.  Slovenské súdy sú od okresných až po ten ústavný do špiku skorumpované komunistickými návykmi, ponímaním práva, a sudcami pre ktorých zákon často nemá váhu ani toaletného papiera.

Konkrétne v prípade dedičského konania. Za vlády komunistov dedičské konanie nebolo súdnym konaním, ale len takým nejakým administratívnym konaním pred štátnymi notármi, ktorí si podľa procesného práva obsiahnutého v komunistickom zákone o štátnom notárstve mohli robiť v podstate čo chceli.  Občan nemal skoro žiadne práva, ako notár povedal, tak bolo.  Tento proces sovietskeho vzoru nebol zrovna v súlade s Európskym dohovorom o ľudských právach, ktorý Československo po páde komunizmu prijalo, a tak v roku 1992 vtedy ešte Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky dedičské konanie zásadne zmenilo a z administratívneho konania pred notárom spravilo súdne konanie podľa pravidiel Občianskeho súdneho poriadku.  Aby sudcovia nemali s dedičským konaním veľa roboty, zákonodarci oprávnili sudcov poveriť na bežné úkony (ako napr. zisťovanie majetku a ako si ho dedičia chcú rozdeliť) notára, konajúceho ako súdny komisár, ale za celé konanie nový zákon spravil zodpovedné súdy.

Tento nový zákon (č. 263 a 264/1992 Zb.) nadobudol účinnosť od 1.1.1993, dňom vzniku samostatnej Slovenskej republiky, a tak v eufórii, že česi už nebudú môcť slovákom pindať do vecí si nad novými povinnosťami, ktoré slovenským súdom uzákonila ešte federálna vláda, nikto nerobil ťažkú hlavu.  Prakticky jediná vec čo sa zmenila bolo, že poplatok za dedičské konanie, ktorý za socializmu notári odvádzali do štátnej pokladnice, si podľa nového začali dávať do vlastného vrecka.  Keďže sudcom ale žiadne “oficiálne” prijmy z dedičského konania nepribudli, s povinnosťami ktoré im nový zákon dal sa nechcú obťažovať a po poverení notára ako súdneho komisára nechávajú notárov robiť si prakticky čo chcú.  No a notári zvyknutí, že podľa komunistického zákona sa s Občianskym súdnym poriadkom obťažovať nemuseli, si aj 23 rokov neskôr stále robia to, na čo boli zvyknutí podľa starého dobrého zákona o štátnych notárstvach.

Jednou zo zásadných zmien, ktoré nový zákon priniesol bolo, že súdom uložil taktiež povinnosť dedičstvo počas dedičského konania zabezpečiť, prípadne naň ustanoviť správcu.  Zákonodarcov k tomu primälo zrejmä nielen to, že v západných krajinách je to bežné, ale asi aj to, že po páde komunizmu emigrovať prestalo byť trestným činnom. Státisíce emigrantov ktorí žili ďaleko od majetku čo zdedili po rodičoch sa oň nemohli postarať tak, ako keď s nimi žili v tej istej dedine a to že niekto emigroval neznamená, že na majetok po rodičoch už nemá nárok a môžu ho rozkradnúť príbuzní čo “v tej istej dedine” zostali.

Takúto povinnosť komunistickí sudcovia dovtedy nemali, a asi im ani moc nevoňala. A tak si možno povedali: ako si zákonodarci vôbec dovoľujú takéto povinnosti súdom dávať?  Však predsa, podľa právneho výkladu Pištu Harabina, súdy sú nezávislé a pokiaľ s ich konaním nemá problém Pišta (teda aspoň pokiaľ bol predsedom najvyššieho súdu), alebo súdna rada a Ústavný súd, tak súdy si môžu robiť čo chcú.  Takže, zákon-nezákon, žiadne zabezpečovanie a ustanovovanie správcu dedičstva sa na Slovensku nekoná.

V mojom prípade sa o to snažím už takmer 2 roky a ako okresný súd v Petržalke, tak aj krajský súd v Bratislave a dokonca aj Ústavný súd sa svorne zhodli, že keď mám toľko drzosti sa dovolávať svojich zákonných práv a zdržovať, aby notár (a boh vie ešte kto) z môjho dedičstva dostali svoj podiel, tak žiadne zabezpečovanie dedičstva súdom nepotrebujem.  Vraj, to čo sa o tom píše v Občianskom súdnom poriadku nie je zákon, zákon je to čo súdy robia ešte od komunizmu a keby to náhodou aj zákon bol, to že súd tak za dva roky nespravil neznamená že tým porušil moje práva lebo – nuž lebo ústavný súd sa tak rozhodol a proti tomu neexistuje opravný prostriedok. Viď uznesenie ústavného súdu I US 482/2015-42.

Ústavný súd sa však mýli nie len v tom že zákonom JE to, čo sa píše v Občianskom súdnom poriadku a nie to, čo si slovenskí sudcovia a notári robia ešte od komunizmu, ale hlavne v tom že slovenské súdy si dnes už nemôžu robiť čo chcú lebo neexistuje opravný prostriedokOpravný prostriedok totiž existuje – je ním Európsky Súd pre Ľudské Práva v Štrasburgu, kam táto vec ide.  Pevne verím že ESLP slovenským sudcom tento ich “právny názor” patrične vysvetlí tak, ako im ho nedávno vysvetlil v kauze Duckého zmeniek.

Najmä ale dúfam že voličom v nadchádzajúcich voľbách nebude jedno aké opatrenia na “posilnenie právneho štátu” prijíma SMER – zvyšovanie platov sudcom a prijatie ďalších 2,5 tisíc policajtov na úkor výdavkov na školstvo a zdravotníctvo, ktoré členovia SMERu rozkrádajú, zatiaľ čo v nemocniciach uprostred zimy vybuchujú kotolne.  Povedané bez diplomatickej reči prezidenta, slovenské súdnictvo je 27 rokov po nežnej revolúcii stále komunistické, je to štát v štáte ktorého najdôležitejšou úlohou je chrániť “svojich”.  To sa nezmení pseudo-opatreniami na “posilnenie právneho štátu” z dielne birmovaných ex komunistov.  V skutku, najlepšie by to asi zmenilo to, čo pred 50 rokmi spravil v svojej krajine “otec Singapuru” Lee Kuan Yew – všetkých komunistov (na Slovensku hlavne tých bývalých s titulmi JUDr. z komunistických právnických škôl) pozatvárať do basy.  Aj vďaka tomu sa zo Singapuru za 50 rokov stala z malej zaostalej krajiny jedna z najprosperujúcejších krajín sveta.

Na katastrofálnu vymožiteľnosť práva a nekompetentnosť sudcov doplácajú buď priamo alebo nepriamo všetci občania (ako som sa zmienil v inom blogu).  To však nie je vina len súdov alebo SMERu, tolerovanie bezprávia je vina všetkých čo na Slovensku žijú.  Mne osobne, keďže na Slovensku nežijem, by to mohlo byť v podstate jedno, v Amerike som sa ale naučil že keď si nebudem obhajovať svoje práva ja, nikto iný ich za mňa obhajovať nebude.  Beriem to ako povinnosť voči svojmu otcovi aby som v dedičskom  konaní po ňom obhájil, tak ako môžem, nie len svoje práva ale netoleroval bezprávie ktoré na slovenských súdoch panuje všeobecne.  No a môžem tak, že to zoberiem do Štrasburgu.

Väčšina ľudí to spraviť asi nemôže, všetci dospelí občania ale môžu voliť.  Mali by to tiež zobrať ako svoju povinnosť uistiť sa, že strana ktorej dajú svoj hlas má program ako slovenké súdnictvo napraviť a nekompetentných alebo skorumpovaných sudcov (a tým myslím hlavne politicky skorumpovaných) zo súdov odstrániť.

Teraz najčítanejšie