Správy v predinternetovej dobe

V 80-tych rokoch som prišiel študovať do ČSSR. Vtedy som vedel, že je to vzdialená krajina v Európe, ale aká bola vzdialená, som si uvedomil až potom, ako sme začali komunikovať cez listy s mojou rodinou.

Listy som písal dlhé a písal som o všetkom, čo som videl. Potom som išiel na poštu a posielal ich. List som posielal „letecky“ a on cestoval 12 000 km za 10 až 15 dní. Doma list všetci čítali a potom postupne odpovedali. Mama dávala listy od všetkých dokopy a neskôr mi ich spolu posielala. Približne raz za mesiac som dostal v jednej obálke niekoľko listov od rodiny. Ja som sa vždy veľmi tešil na tieto listy, ale nikdy som si neuvedomoval, aké boli dôležité na „dolnej časti“ zemegule pre moju mamu.

Mama mi v každom liste písala, aby som odpovedal rýchlo, aby som ju nenechal dlho na moje listy čakať. Minulý rok mi rozprávala takýto príbeh: Mama sa vždy veľmi tešila keď dostala moje listy. A keďže poštár bol nositeľ dobrých správ, vždy dostal nejaké drobné, keď prišiel s novým listom. Poštár to vedel a každé ráno skontroloval, či nedošiel list pre moju mamu. Ak našiel taký list, hneď ráno zvonil u nás a natešený dával list mojej mame. Niekedy sa stávalo, že som nejaký čas nepísal a poštár ku nám chodil smutne oznámiť, že nemá žiadny list. Keď som potom neskôr napísal, tešil sa spolu s mojou mamou na môj list.

Raz v Peru štrajkovali poštári. Moja mama čakala na môj list a štrajk pokračoval a nevedeli kedy skonči. Poštár prišiel ku mame a povedal, že ho kolegovia nechcú pustiť k listom. Náš poštár poznal moju mamu a videl, že každý deň je smutnejšia. Jeden deň sa poštár objavil s listom. Mama hovorila, že vyzeral, ako keby práve dobehol maratón. Náš poštár oklamal kolegov, tvrdil že má hnačku a pustili ho na poštu. Neskôr tajne prehľadal vrece s listami a nenašiel jeden môj list. Potom pokojne vyšiel z pošty a „išiel domov“, ale keď ho kolegovia stratili z očí, bežal rýchlo ku nám domov a odovzdal mame môj list. Moja mama plakala a poštár sa tešil zo svojho partizánskeho činu.

Keď som bol v piatom ročníku, poštár išiel na dôchodku, ale predtým priniesol nového kolegu ku nám domov, predstavil ho mojej mame a povedal: „už som mu povedal, že listy do tohto domu sa odovzdajú ako prvé“. V takomto svete som žil ja, moji kamaráti, ale hlavne naše rodiny.

Moja dcéra išla tento rok študovať do Prahy a voláme si skoro každý deň. Ja som si spomenul na túto históriu a zamyslel som sa: ako sa tento svet zmenil …

O tom ako mi mama preplakala 200 Kčs som písal tú