SR: republika s problémami (25 rokov)

Ktovie, či vedia dnešní mladí, že vznik nášho štátu nevítala Európa, USA, ani významná časť domácej elity. Viem, pri výročiach sa o takýchto veciach nehovorí… ešte nepríjemnejšie je priznávať si rok čo rok našu  neschopnosť dotiahnuť ten vznik do podoby   slušného a usporiadaného štátu.

Riešenie problémov celých tých 25 rokov  neuľahčoval  fakt, že od vzniku SR existuje medzi prozápadnou,  liberálnejšie orientovanou elitou špecifické  „nechutenstvo ku Slovenskej republike“. Ani ja neobdivujem  štát pre štát.  Ale od r. 89, keď už bolo jasné, že  sme nadobudli  slobodu,   som si bol čoraz istejším, že z polstoročia dvoch totalít, ktorému  predchádzali  stáročia provinčnej zaostalosti,  sa Slovensko  nedostane  ak my, jeho občania, nevezmeme zodpovednosť za rozhodovanie o našich veciach do vlastných rúk. Iba vtedy, ak už nebudeme môcť na nikoho nič hádzať, ak budeme zmenu čakať od seba…Je na inú debatu,  že to tak nevideli toľkí  slovenskí intelektuáli, ani mnohí moji kolegovia z Novembra …hoci už rokmi zväčša uznali, že niekdajší spoločný štát bol  trvale neudržateľným.

………………..

Možno vyššie spomínané „nechutenstvo“ súvisí s tým, že aj tento rok nám vládne a štátnosť  oslavuje hlavne postkomunistická a nacionalistická garnitúra. A nie iba tento rok, vládnu nám väčšinu z tých 25 rokov – a najradšej by chceli, aby sme porazenecky uznali, že táto republika bola, je a bude ich.

Súčasne  všetci vieme – a tento rok sme si to neraz pripomenuli  (napr.cez film Únos, diskusiu okolo Mečiarových amnestií. atď) –  že práve z politickej garnitúry postkomunistov a nacionalistov vzišli politici, čo tu založili systém  rozkrádania  a kriminalizácie politiky. Podnes sa nám predstavujú ako tvorcovia modernej štátnosti Slovenska (pozri výstava v NRSR).

Ďalším tieňom je, že slovenská samostatnosť nevznikala pred 25 rokmi po prvý raz. Bola tu dejinná ťarcha Tisovho štátu, a ten tieň sa podnes nepodarilo zahnať. Ilustruje to prítomnosť fašistov v NRSR , aj šíky ešte radikálnejších mimo nej.

To všetko sú prekážky , pre ktoré sa ani dnes mnohí občania SR nedokážu stotožniť s príbehom Slovenskej republiky.

Tu i tam počuť, že všetko je to od počiatku zle a  štát treba „založiť znovu“. Chápem tie pocity, aj ja ich občas mávam. No slovenská demokratická štátnosť má už dosť rokov na to, aby sme s rozvahou ocenili prínosy toho, že sami nesieme  zodpovednosť  za spravovanie vecí verejných. Prinieslo to veľa problémov a premrhaných šancí, ale súčasne nás to, ako komunitu,  zmenilo viac, než čokoľvek iné, čo sa udialo od Novembra.

Rozporný začiatok republiky nás ťaží, ale ani príbehy iných štátov nezačínali vždy tak noblesne, ako dnes oslavujú. Aké boli asi začiatky povedzme susednej Rakúskej republiky? Stavali ju na obraze Rakúska ako  obeti anschlussu, ale bola to pravda? A čo ešte Nemecko? Vieme si predstaviť, z akého  krvavého rozdelenia svojho občianstva  sa muselo zviechať po Francovi Španielsko? Atď. , atď.

Nechcem týmito príkladmi  retušovať mínusy  „zakladateľskej“  (slovenskej aj českej) politickej elity. Naopak, treba ešte otvorenejšie hovoriť aj o tom, či boli  národnými revolucionármi? Žiadne   samostatné štáty predsa  neplánovali.  O Klausovi  a ešte viac o Mečiarovi sa dá povedať, že ku zrodu nových štátov prispeli iba ako miništranti udalostí. Neboli patriotickými vizionármi – zakladateľmi, vlastne ani nevedeli, čo zo získanou štátnosťou (okrem už spomínanej privatizácie).

Slovenskú a Českú republiku osamostatnila najmä sloboda a dvojročný proces hlbokých zmien, pre ktoré sa nezreformovaná federácia dostala do agónie. Z tej povstali – našťastie bez konfliktov  –  dve nové republiky, a práve to celé roky budilo otázniky politológov. Dnes  už poznáme aj ďalší, podobne iracionálny proces – BREXIT. Aj v ňom  dvaja politickí oponenti (Nigel Farage – David Cameron) predstierali verejný záujem, ale išlo im o osobné ciele. Práve tak aj Mečiarovi  s Klausom na počiatku 90. rokoch : spojil ich odpor voči  Havlovej moci  a tichá zhoda, že historicky jedinečná šanca   previesť  štátny majetok ČSFR do súkromných rúk (privatizácia) sa im podarí najhladšie vtedy, ak budú bačovať každý na svojom, v dvoch samostatných  štátoch. Nacionalizmus ? Kdeže, iba utilitarizmus. Mečiar sa národnou zástavou aspoň naoko pooháňal, Klaus ani to.

Práve absencia nacionalistických emócií je vysvetlením, prečo nesprevádzala rozpad č-s štátu ani jediná facka, a ani žiadne spontánne národné oslavy. Začínal síce ako dráma, ale keďže bol iba politickou kamuflážou, skončil ako  fraška : Klausovi poslanci FZ ČSFR,  nakoniec  presviedčali a lámali tých slovenských, aby koncom roku 1992 prestali v Snemovni národov blokovať zrušenie referenda, poslednej prekážky zániku federálneho štátu.  Keď ich zlomili,  na chodbách Federálneho zhromaždenia ČSFR bujaro neoslavovali koniec ČSFR Slováci, ale Češi…

Takže : žiaden patetický príbeh, iba trocha Kafku, pár kvapiek Jánošíka a veľa, veľa Švejka.  Zlý pocit z toho celého si  pred svetom vylepšujeme poukazovaním na nekrvavosť č-s rozvodu.. a nech to tak aj ostane.

Pamätajme totiž,  že ak si na rôznych miestach sveta občania po rokoch vybudovali slušné a usporiadané republiky, nebolo to pre to, ako tie štáty začínali, ale napriek tomu.  Platí to aj o dvoch najstarších republikách, o  francúzskej a americkej, a inak to nebude ani s tou  slovenskou. Republiky sú iba start up-mi, charakter a  pridanú hodnotu im dá až to, aké roky a desaťročia v nich prežijú ich užívatelia. Tých 25, ktoré o pár mesiacov  dejiny odtikajú Slovenskej republike, stačilo ku tomu, aby sme sa dozvedeli o sebe to, čo by sme sa inak nedozvedeli. Začali sme byť náročnejšími divákmi verejného diania, a tí mladší už nemienia ostávať iba divákmi… To je veľká zmena. V parlamente a vláde  ešte vládne duch minulosti, ale nech sa akokoľvek šikovne prisal na novú dobu, už nezadržateľne končí.