Srdca kameň, duše chrám

Popri ušiach sviští horúci vietor. Vidíš? Na dvanástich hodinách sa pasú ovce, biely fliačik na smetlotmavozelenom pozadí medzi príbojom neba a zeme, miešajúci sa s rozpáleným bielym kameňom na kopci oproti. Dvanásť, tri, šesť, deväť, nesmej sa mi, alebo sa smej, hoci sa hanbím povedať, že tvoj smiech som vždy miloval. Aj moje srdce je z kameňa, z čierneho granitu so sivastými fliačikmi za každý deň, kedy som nebol tým, kým som mal byť. Dotkni sa ho, ochlaď si ruky. Je drsný na dotyk.

Niekde v tušenej blízkosti a vôbec nie ďaleko kamenným klokotaním bielej vody šumí chladný prúd. Ponáhľa sa pomedzi zeleň a stratené prstene, pomedzi zvláštne mená v kôre stromu čo vyryl kedysi on jej a ona jemu s tlmeným smiechom omotala šatkou oči a potom mu dala bozk, ktorý čakal hraným prekvapením a ten moment rýchlo odniesla voda. Iba šum sa vrátil, zdvihol chladné ruky z ľadu, zapálil ich slnkom narcisov a ovinul okolo stromu čarodejné kúzla machu a imela až pery z kôry popraskali vráskami zím a jarí a letných slnovratov, svätojánskych ohňov a bozkov a mien, košíkov húb a zhrdzavených uzáverov fliaš. Beží dole kopcom, beží blízko kamenného srdca zabudnutého pradávnym bohom medzi skalnými korunami, tečie popri hrdzi a machu, starom zábradlí a drevenej lávke, poháňa mlynské kolá osudu detí jeho kráľovstva maličkým kolesom dreveného mlyna, čo nikdy žiadnu múku panstvu nedodá. Krúť sa kolo, krúť! Biele brčko, bystrá pažiť. Biele zrno, čierna zem, modré nebo, v zemi sen. Sen za snom, meno za menom, kríž ku krížu a popol k popolu vidí, kým pretečie všetkými tými lánmi a hájmi, kým pohladí steblá trávy, kým si na nich rozreže tepny, roztvorí ich prúdy medzi hrádze z kameňa a vykrváca medzi kvety ľubovníka a zlatopád lipy z ktorej koruny padajú kvety do bielej, bielej, bielej tichej vody zaliatej mesiacom.

–

Chcem sa v tej vôni zadusiť a ležať vedľa teba na koberci z kvetov až kým nám slnko nevypáli mená do čiel, kým tvoj dych neprestane mámiť moje zmysly vôňou materinej dúšky a večerov prehriatych slnkom skalnatých sŕdc. Ležíš vedľa mňa na kopci, oblaky letia nad nami a nohy hladí prúd. Cintorín oproti, nad ním na starej slnkom vybielenej doske slnečné hodiny. „Vchod ukazujem mŕtvym a východ zas živým“ opraskanou farbou černejú sa starodávne znaky na štíte. Kamene vyváľané doprava i doľava, opierajú sa hebrejčinou obrastenou machom jeden o druhý.

Divadlo zeme, slnka a vody. Dejstvo prvé i posledné; život a smrť.

A vo mne tečú prúdy krvi, tečú a krútia sa, mocne víria v bezodnej priepasti. Lomcujú mnou i keď sedím pevne a ticho a počúvam pauzu v partitúre kde bol kedysi tvoj dych.

Zdvihnem pohľad z hodín, možno už pre mňa bude dvanásť. Zmizla si, je to len moment. Stále vidím na pozadí červeného vnútra mojich viečok vypálený obrys tvojej tváre. Úsmev s malými vráskami okolo kútikov vystriedala modrá útecha neba tam, kde ešte pred chvíľou bolo tvoje čelo s neposlušnými pramienkami hnedých vlasov, vysoké ako chrám čo muži v noci uctievajú, plný snov o budúcnosti. Nechávam oči zatvorené, vidím jasne všetky kontúry a nechcem ich otvoriť. Určite zmizneš, ako si zmizla z mojich dlaní. Čas mi zaiste vmetie do tváre niečo nemiestne a ja v galérii môjho čela chcem tak veľmi mať stále len tvoj portrét. Do posledného ťahu štetcom, do poslednej vrásky.

Aké by to bolo krásne, keby sa tvoje meno milovalo s tým mojim.

Nakoniec ich otvorím, potok šumí ďalej a jeden pár nôh nie je takou hrádzou búrok ako dva. Nechcem, ale musím. Tri slová, čo sa hodia na každý náhrobný kameň, narodeninovú tortu a bozk na prahu. Modravá červeň večera, slnko zapadá a papierový obrúsok s hlúpym motívom veľkonočných zajačikov na kanárikovožltom pozadí pôsobí ako fraška. Sám som ho balil, ako kedysi. Moment veľkoleposti strieda malosť ľudského ducha. A to všetko len preto, že pri mne nesedíš. Aké hlúpe.

Pomaly sa zdvihnem, nechám nedojedené jedlo mravcom. V pároch ho odnesú a tak je to správne. Predstavenie skončilo a čata príde upratať, nech im zo mňa zostane niečo na prospech, časť zo seba odovzdám zemi, ako zálohu toho, čo raz príde. Je mi zvláštne clivo a pripadám si ako žiak čo zistil, že zo všetkého prepadol a nevie čo s tým. Nechám mravčiu čatu i jeden odtlačok na tráve tam, kde ešte o sneh dozadu boli dva. Nechám všetko času, on snáď už bude vedieť čo s tým. Odídem z divadla predtým, než zhasne posledné svetlo večera a vyhodia ma.

Vánok je chladný, radosť dňa vystriedala vážnosť noci. Ako largo po scherzande vo mne doznievajú posledné tóny a je mi jasné, že som nič nepochopil. Z predstavenia mi zostal len lístok šalvie.

V diaľke sa rozsvietili svetlá. Červené pozičné svetlá komínov čo blikajú takmer v rytme tlkotu môjho srdca, aby doň zblúdilý letec nenarazil. Stráňou už neputuje nik, len jeden prízrak. Svetlohra okien v tmách niekde ďaleko prezrádza čas večera. Telom mi prebehne chlad.

Potok sa mi prihovára šepotom, tichým smiechom tých, čo už dávno vedia koniec príbehu.

Raz sa sem vrátim. V srdci si ťa budem niesť. Kým nezničia môj srdca kameň, duše chrám.