Denník N

Sťahovanie národov nie je ani emigrácia ani právo usadiť sa

Dnes nejde o vlnu emigrantov, ide o vlnu utečencov z vojnových oblastí.  A táto vlna pomaly prerastá do sťahovania národov. Preto sa tak k nim aj musíme správať. Inak sa vyčerpajú všetky naše kapacity pre emigrantov a ani tí skutoční emigranti nebudú mať v Európe šancu.

Vo štvrtok vylovili  3000, v piatok 4500 vojnových utečencov.

Tak si pomenujme veci pravým menom. Bude sa nám lepšie rozhodovať. Ide o vojnových utečencov. Keď ich nazveme pravým menom, nik nemá problém ich prichýliť, napojiť, utešiť. Rovnako nik nemá nápady na nejakú dlhodobú integráciu. Rovnako, keď sa povie vojnový utečenec, prvé čo sa začne riešiť je ukončenie vojny tam u nich doma, aby sa mohli pokojne vrátiť.

Vojnový utečenec a emigrant sú dve totálne rozdielne skupiny. Rozdielne počtom, kvalitou, plánmi, proste čímkoľvek na čo si len vo svojom humanizme spomeniete.

Keď v roku 1989 obsadili dederóni veľvyslanectvo NSR v Prahe, riešením bolo posadiť ich na vlak a odpratať preč. Len preto, že Kohl velmi stál o zjednotenie a niekoľko vlakov plných občanov DDR bol dobrý vyjednávací argument, ten vlak nesmeroval do Dráždan, ale do Bonu.

Toľko ku kvantite, o ktorej sa bavíme.

Nie, naozaj nejde o „spôsobnú“  a „disciplinovanú“ emigráciu rozloženú v čase a priestore. Tak ako bola , s výnmkou rokov 1956 a  1968/69, emigrácia so socialistického tábora do západnej Európy. Na tú mali „západné“ krajiny systém s dostatočnou kapacitou.

A už vonkoncom nejde o využitie „práva usadiť sa“, ktoré využilo v prvý rokoch 21 storočia po vstupe do EU obyvatelia EU (vrátane mňa). Toto právo je priznané len a len občanovi EU. Odhlasovali sme si ho spolu so vstupom do EU. A keďže už skončili prechodné obdobia, je skutočne namieste prestať nazývať presťahovanie sa z Bavorska do Barcelony emigráciou, rovnako ako presťahovanie sa z Prešova do Británie a zo stredného Slovenska do Prahy.

S Ukrajincami, s Macedóncami s Moldavcami, s tými sa tak nejako počíta, že skôr či neskôr budú patriť do EU. Preto  tie vlaky s nimi  neposielame von z EU.  Podobne to bolo s nami v 90. rokoch. Tak ako Kohl počítame so zjednotením Kontinentu.

Toľko k technike presunu más z Afriky a Ázie.

Ešte jedna dobová súvislosť týkajúca sa USA. Možno si už dnešný 30-40. nepamätajú grotesky Ch. Chaplina, v ktorých nakopáva imigračného úradníka v prístave mesta New York.  Toľko k láske USA k našim prarodičom.

Americký národ, podobe ako Austrálčania, či latinoameričania sú výsledkom kontinuálneho presťahovávania sa obyvateľov Európy zo svojich „starých vlastí“.  Ak sa sťahuje Európan kamkoľvek, je nositeľom tamojšej kultúrnej tradície. Od čias príchodu Maďarov, do Európy nikto nemigroval.  Občas sme sa presúvali , ale to vždy vrámci Európy.  A teda v rámci rovnakého kultúrneho základu.

Dnes tu máme situáciu ktorá za posledných 1000 rokov nemá ani v jednej európskej krajine obdobu.
Jednak rozsahom a počtom, jednak zdrojom a pôvodom.  A tiež kultúrnym zázemím.

A potom jeden intelektuál v snahe o paródiu zabudne na desiatky historických súvislostí. A potom  stovky intelektuálov plodia tony nepoužiteľného humanizmu a renesancie. Tak sa tvorí demagógia.

Keďže nie sme  schopní ani len základného pomenovania udalostí ,  vôbec  nie som prekvapený, že máme problém  s  riešením pristahovalectva z oblastí mimo Európskeho kontinentu.

Nie, nepáči sa mi to o akom riešení tu píšem, nepáči sa mi to, aké návrhy som vo svojich článkoch dával. Nie nemám rád hranice a predurčenie životného osudu narodím sa.

Keď  na to sťahovanie národov z Afriky do Európy pozriem v horeuvedených súvislostiach, tak naozaj nevidím iné východisko pre Európu, ako ich umyť, napojit a odviesť späť aj s batôžkom učiteľov demokracie a ekonomických slobôd.

Neviem o tom, že by sme stáli o zjednotenie EU s Alžírskom, Lýbiou či Sýriou .v horizonte 50-100 rokov.  Aj s Tureckom si nie sme istý.

Neviem o tom, že by sme boli schopný integrovať  niekoľko miliónov tamojších obyvateľov.  Nie sú na to kapacity. Proste majú smolu, že ich je  nárazovo tak veľa. Po jednom by si ich málokto všimol. Je to úplne rovnaké, ako keď si Kanada všimla imigráciu Rómov.

Neviem o tom, že by sme boli rovnakej kultúrnej skupiny, ako keď  sa potomkovia Portugalcov  –  Brazílci vracajú do Portugalska. Leda že by sme sa považovali za potomkov Etiópčanov, kedže Afrika je kolíska rodu Homo Sapiens.

Nech to preberám z akejkoľvek strany, nenachádzam žiadnu, či už  perspektívnu alebo historickú okolnosť, ktorá by hrala aktuálne v ich prospech alebo nás k niečomu zaväzovala, ktorá by bola mladšia ako 1000 rokov.

Každý jeden z nich môže pricestovať legálnym spôsobom, ktorý je legálnym podľa medzinárodného práva. Každý z nich môže požiadať o azyl na ktoromkoľvek „schengenskom“ vyľvyslanectev priamo v ich krajine.  V Európe sú tisíce Ukraincov, ktorí sem „spôsobne“ a „disciplinovane“ emigrovali.

To je dôkaz, že to ide.  To je dôkaz, že EU nemá s prisťahovalectvom žiadny zásadný problém.

Áno máme  problém so sťahovaním národov a vojnovými utečencami.  Máme problém ako ich nenechať utopiť sa, ako ich osušiť, dať im dočasne strehu nad hlavu a pripraviť prepravu domov. Do ich domova.

A OSN stále spí. Je chybou diplomacie EÚ, že OSN  spí. Aj my sme OSN.  Je to ja naša chyba. A tých chýb sme urobili viac. Ale ich riešením nie  je prijate a integrácia státisícov, ale naprávanie tých chýb. Jednu za druhou.

Aby aj moje deti, inžinieri a humanitárny intelektuály pochopili:

Ak sa sťahujú tisíce, niečo je u nich doma zle. Keď vyriešime ten ich problém tam doma, nebudú mať nutkanie utekať státisíce, ale nastane prirodzené tempo miešania sa obyvateľov na planéte s ktorým si vieme poradiť a sme povinný v záujme pokroku ho umožňovať.

O tom je celý problém topiacich sa v Stredozemnom mori. O probléme tam u nich.

Náš problém je to len preto, že poznáme riešenia, že sme si to v minulých storočiach zažili a teraz sme, Európania, povinní tieto naše skúsenosti poskytnúť svetovému spoločenstvu.  Európa proste je vo vývoji spoločnosti na oveľa pokročilejšom stupni. Neviem či vyššom, ale pokročilejšom.

Či sa vám to bude páčiť alebo nie, stále sa mi pripomína Kosovo. Nie, nie je to ideálne a vonkoncom to nie je na konci. Je to niekde uprostred. Ale to základné a dôležité je vyriešené. Nestrieľa sa tam  a nikto odtiaľ neuteká v jedných gatiach a jednej upotenej košeli. Ak odtiaľ niekto chce odísť, odchádza s rozmyslom a plánmi.

A viete, vy humanistickí intelektáli, čo bolo na začiatku? Po tom ako videl Havel tých vojnových utečencov? To, čo niektorí z vás nazývajú podivným pojmom „humanitárne bombardovanie“. A do pol roka boli vojnový utečenci doma. Aj v tedy ste si pomýlili pojmi a mýlite si ich aj teraz. A prinášate, všetci vy Hvorecký a Bellovia a ďalší, ktorých som prehliadol,  tony nepoužiteľných nápadov a ten gram použiteľnosti sa nám stráca medzi prstami.

Potrebujeme urobiť prvý krok: začnime ich nazývať pravým menom  – vojnový utečenci.

Pod čiarou: Článok naväzuje na môj text z pred mesiaca: Utečencov treba vracať spolu s balíčkom učiteľov slobôd a demokracie


Teraz najčítanejšie