Denník N

Stalinizmus, nacizmus a násilie

V diskusii o genocídach a masových vraždách je niekedy potrebné a produktívne na chvíľu začať s predpokladom, že každý normálny človek ich odsudzuje, a analyzovať ich objektívne a ako to je možné, bez emócií.

Dnešný diskurz o nacizme a stalinizme je takmer úplne obmedzený len na typické výroky typu „zlo“, „zverstvá“, „nikdy viac“ atakďalej. Napriek názorom niektorých ľudí, takýto typ diskusie nám ako spoločnosti nepomáha bojovať s ideológiami týchto hnutí a ľudí. K úspešnému boju je nadovšetko potrebné pochopiť týchto potenciálnych zločincov a minulých zločincov z ich internej pozície, no najmä pochopiť celkový rozsah podmienok, ktoré umožnili, aby k týmto udalostiam došlo. Takéto pochopenie zločinov proti ľudskosti má väčšiu šancu v prevencii a v boji proti nim.

Na začiatok si treba ujasniť, o akom násilí sa bavíme a čo presne pod týmto pojmom myslíme. Ak dochádza v definícii extrémizmu k používaniu pojmu „násilie“, no v skutočnosti nevieme, aké akcie toto zahŕňa, nachádzame sa už v prvom probléme. Liberálny pojem násilia, teda taký, ktorý označuje len násilie, ktoré je spoločnosťou ako násilie chápané a ako také aj odsúdené, je súčasne príliš úzky a príliš široký pojem násilia. Príliš úzky je najmä kvôli tomu, že takmer výhradne označuje fyzické násilie, teda násilie proti telesnej integrite osôb. Celé spektrum ostatného násilia je tak vynechané. Verbálne násilie, ktoré zahŕňa rôzne formy útokov na psychickú a mentálnu integritu človeka, je ignorované, rovnako ako iné nefyzické formy násilia. Najmä je ale ako násilie videná len jedna forma násilia a to násilie medzi súkromnými osobami a len útok. Štátne násilie je úplne ignorované, rovnako ako násilie právnických osôb a násilie, ktoré nemá jasne identifikovateľného pôvodcu v súkromnej osobe. Príliš široký môže byť, keď zahŕňa aj ťažko identifikovateľné: „zásah do osobnej slobody“, „použitie moci“ alebo malé zásahy do osobnej integrity.

Preto treba mať na vedomí, že proti stalinizmu, ako aj proti fašizmu a iným krajnepravicovým hnutiam a osobám, ktorí tieto názory zastávajú, je objektívne vedené násilie na spoločenskej, ako aj štátnej úrovni. Dostávame sa tu teda k ďalšiemu rozporu medzi liberálnym chápaním násilia a jeho realitou a to v tom, že niekedy je dokonca útočné násilie oprávnené, ak je proporčné k prevencii potenciálnych škôd alebo násilia. Pre pochopenie internej ideológie týchto ľudí a hnutí je ale dôležité uchopiť, že veľkú časť ich identity tvorí tento oprávnený (v zmysle reálny) pocit obliehania spoločnosťou.

Ďalší bod, ktorý je dôležitý pre pochopenie dnešných zástancov týchto hnutí, je, že z rozšíreného chápania pojmu násilia vieme, že túžba po násilí v týchto skupinách prichádza a vzrastá z úrodnej pôdy, ktorou je neviditeľné a nestíhané násilie v spoločnosti. Ak ide o verbálne násilie, ktoré častokrát naberá rasistický rozmer, je Slovensko spolu s ostatnými krajinami východnej Európy bahnom násilia. Najmä v porovnaní s Nemeckom, v ktorom antifašistická a antirasistická disciplína siaha až do najsúkromnejších rozhovorov, je na Slovensku úplne typické v obyčajnej konverzácii zachytiť niekoľko osobných útokov na rôzne politické, etnické alebo náboženské skupiny. Rasová nenávisť je na Slovensku „normálny“ úkaz, teda je to úkaz pravdepodobne väčšiny obyvateľstva, najmä ak ide o postoj voči Rómom. V takomto prostredí je takmer prirodzený vývoj krajnepravicových hnutí, ktoré tieto postoje len artikulujú alebo dávajú im organizačnú formu.

Boj proti fašizmu by teda mal začať práve tu, v jeho zárodku, ktorou je vulgárna a rasistická kultúra slovenského obyvateľstva.

V súvislosti s nástupom fašizmu k moci v Nemecku sa často hovorí, že to bola „demokracia“, ktorá to umožnila. V skutočnosti však NSDAP nikdy v dejinách slobodných, ako aj násilných (marec 1933) volieb nedosiahla väčšinu v populárnej podpore, ani väčšinu v kreslách v parlamente. Cesta nacistov k moci bola pritom dláždená ústavnou cestou, v prvom rade vymenovaním Hitlera za kancelára riadne zvoleným prezidentom Hindenburgom a inak vyvolaním výnimočného stavu podľa článku 48 Weimarskej ústavy, ktorým sa „dočasne“ pozastavila ochrana základných práv, vrátane slobody zhromažďovania, tlače, prejavu a ktorým bolo umožnené, prezidentovi vydávať zákony bez súhlasu parlamentu. Obe charakteristiky výnimočného stavu existujú dodnes vo viacerých ústavach západných krajín, vrátane Nemecka, USA, Talianska a Francúzska. Ak sa teda odvolávame na nemecký príklad, poučenie, ktoré by sme si mali brať, by malo byť, nie posilňovať štátnu suverenitu proti populárnej, ale nemať v ústave zakotvený výnimočný stav. Toto poučenie si zjavne mnohé štáty neosvojili. Ak ide o iné príklady fašistických diktatúr, ako v Rakúsku, Taliansku, Grécku, Španielsku, latinskej Amerike, nikde nedošlo k ich zriadeniu demokratickými metódami a väčšinovým súhlasom obyvateľstva. Svoju moc stavali výlučne na represívnych štátnych aparátoch. Argumentovať teda v smere, že demokracia samú seba ruší, zatiaľ nemá empirický základ.

Plagát stalinistickej KPD, ktorá svojou politikou sektárstva proti sociálnej demokracii, ktorú označovala za „sociálnofašistickú“, prispela k príchodu fašizmu.
Fašizmus a nacizmus postavili svoju silu a odvtedy ju stavajú na tom, kopírovať metódy, symboly a spôsoby ľavice a použiť ich k svojim ideologickým účelom. Z toho dôvodu tiež „podobnosti“, tu ten istý slogan ako slogan KPD.

Stalinizmus podobne nevznikol vďaka a cestou demokratického rozhodnutia obyvateľstva či jeho nasledovnej vlády. V Rusku vznikol najmä vďaka faktu, že Komunistická strana zostala jedinou stranou, že demokracia v krajine bola počas Občianskej vojny udusená, že vnútrostranícka demokracia rovnako prestala existovať. Vo všetkých krajinách, v ktorých inak stalinizmus prišiel k moci, to bolo vďaka represívnym aparátom, ktoré mal v rukách a vďaka iným zdrojom štátu. V tých krajinách, v ktorých sa tešil širokej populárnej podpore, bola táto ovplyvnená a spôsobená koloniálnym alebo imperialistickým útlakom a zaostalosť týchto krajín umožnila predĺženú vládu byrokracie. Najmä na Kube je zreteľné, že k zriadeniu diktatúry došlo vďaka na jednej strane imperiálneho útlaku USA za Batistu a po roku 1959 a podpore ZSSR, ktorá ako jediná mocnosť ponúkla Castrovému krídlu v 26J možnosť prežitia. Osud stalinizmu vo východnej Európe a Číne dokazuje, že nie je schopný vykonať revolučné procesy inak než použitím svojej najmä represívnej sily, teda v krajinách západneho sveta predstavuje pre liberálnu demokraciu zanedbateľnú alebo žiadnu hrozbu.

Toto pokračuje až dodnes, tu „autonómni nacionalisti“, ktorí preberajú slogany, metódy a výzor anarchistov.

Častokrát sa zdôrazňuje rovnakosť a podobnosť fašistických a „komunistických režimov“. Stalinizmus vo svojej dejinnej a dnešnej podobe naozaj ukazuje niekoľko podobností s fašizmom. Toto je niečo, čo identifikovali aj komunisti ako Trockij. Tieto podobnosti sú najmä dobre známe kulty vodcov, extrémne hierarchické organizácie, vojenská organizácia spoločnosti, masové stretnutia s použitím masovej psychológie, mystická propaganda a teror voči obyvateľstvu, alebo aspoň časti. Napriek tomu je dôležité, oba typy režimov nestavať na jednu úroveň alebo hovoriť, že sú rovnaké. Rovnako tak je nesprávne, sa príliš zameriavať na ideológiu a psychológiu týchto hnutí a viniť tieto faktory za ich existenciu, pričom sa ignorujú najmä štrukturálne, dejinné, sociálne a materiálne faktory. Holokaust sa nedá porovnávať alebo dávať na rovnakú úroveň so stalinistickými genocídami a hladomormi. Obsah oboch ideológií bol diametrálne odlišný a rovnako ich pôvod.

Skutočné podobnosti prichádzajú medzi fašizmom a stalinizmom, napríklad v použití masových stretnutí a masovej psychológie. V nacizme propaganda mala špecifický mystický charakter a celá ideológia bola postavená na rituáloch a ich mystickej emocionálnej sile. Nemecko, 1938.
Pochod v stalinistickom ZSSR, 1936.

Možno najzaujímavejší rozdiel je ale v terore oboch režimov. Špecifiká, ktorými sa stalinistický teror odlišoval a odlišuje od nacistického, boľševického a antikomunistického predstavuje to, že to je teror namierený aj do vlastných radov, založený na kolektívnom „pôžitku“ a na výsmechu. Zatiaľ čo nacistický bob založený na špecifickej „racionálnej“ forme nenávisti (teda takej, ktorá sa svoju nenávisť snažila vedecky argumentovať a ktorá racionalizovala „prácu zabíjania“) a ten boľševický z veľkej časti na populárnej triednej nenávisti, ten stalinistický nebol takmer vôbec založený na skutočnej nenávisti voči nejakej skupine, ale na chaotickom „plese“ zabíjania a na špecificky ambivalentnom sadizme. Stalinistický teror najlepšie ukazuje svoj charakter v terore vnútri strany a v sérii divadelných procesov. Práve tento dispozitív zabíjania sa kvalitatívne odlišuje od nacistického a iného zabíjania. Zatiaľ čo demonštračné procesy existovali aj v nacistickom Nemecku a iných režimoch, v stalinizme nadobudli špecifický charakter, ktorým bola „výroba viny“ a perfekcionistická snaha tejto výroby inej pravdy, spolu so zvláštnou formou urážok a výsmechu, ktorú so sebou priniesla, čo z týchto procesov robilo skôr „hru“ než niečo iné. Hrať sa so svojou obeťou, vynaložiť všetko úsilie na to, vytvoriť alternatívnu realitu, v ktorej sa nevinná obeť prizná ku všetkým fabrikovaným dôkazom a vine, v ktorej celý proces uverí domáce obyvateľstvo ako aj zahraniční pozorovatelia a sympatizanti, to je niečo, čo by sa nikdy nestalo a ani sa nestalo v nacizme.

Nacistický princíp „vodcu“ bol súčasne pokračovaním princípu suveréna, ktorý spája kráľovstvo, tu aplikované na národ a duplikácia princípu revolučného vodcu stalinizmu. Všetky ruky ukazujú na vodcu, tak ako pri Hobbesovi Leviathan všetky hlavy tvoria telo suveréna.
Tu máme stalinistickú propagandu, pri ktorej sa opakuje rovnaký princíp bez hajlovania. Všetci sa pozerajú na vodcu, ako ich vedie do komunizmu.

Najdôležitejším dodatkom tohto obrazu je však kolektívne vulgárne používanie urážok, ktoré sú semanticky vyprázdnené alebo nesprávne, teda neoznačujú niečo reálne ako „Žid“ (odsúdení Židia boli naozaj Židia), ale vyfabrikovanú vinu, teda „sabotáž“, „zradu“. A potom aj kolektívny výsmech. Špecificky stalinistické je vysmievať sa obeti pred jej odsúdením, ako sebareflexívny prejav toho, že hocičo sa stane, je vinná. Ťažiť z aktu zabíjania humor je výlučne stalinistická vlastnosť. Ide teda o maximalizáciu kolektívneho pôžitku zo zabíjania, niečo, čo si vyslúžilo oprávnené označenie „diabolickej“ podstaty stalinizmu. Iná charakteristika je stalinistické pokrytectvo, ktorým sa snaží vyrovnať rozdiel medzi vinou a nevinou a z tohto tiež ťaží pôžitok. Tretia je zabíjanie medzi „svojimi“, vo vnútri strany. Tieto charakteristiky nenájdeme nikde v nacizme a vôbec nie v jeho prístupe k jeho kolektívnemu nepriateľovi.

Zinoviev, jeden z pôvodných boľševikov, po zatknutí v roku 1936, pred odsúdením na divadelnom súde proti „Trockij-Zinoviev teroristickému centru“.

Nacistický teror je pritom charakterizovaný, najmä ak je namierený proti jeho vyfabrikovanému nepriateľovi, „Židovi“, niečím, čo by som nazval, „sprostou“ nenávisťou a racionálnym prístupom k vražde. Nacistická nenávisť voči „Židom“ je, ako Arendtová poznamenala, vyfabrikovaná celou propagandistickou mašinériou nacizmu, je to vinník za všetko zlé, čo sa deje a tento vinník plní úlohu disciplinárnej a stabilizačnej „normy“, ktorá drží spoločnosť pohromade. Nacistická nenávisť voči „Židom“ je sprostá, lebo je až banálna v tom, že verí tejto propagande a je sprostá v tom, že nemá záujem vytvárať „kreatívne“ metódy psychického ponižovania a vytvárania pôžitku z aktu zabíjania, tak, ako to robí stalinizmus. Na rozdiel od stalinizmu svojim obetiam odopiera aj formálne práva, „Židom“ nie je potrebné dokazovať vinu, lebo to ani nie sú ľudia. Základnou emóciou nacistického násilia je tupé opovrhnutie, je to opovrhnutie voči niečomu, čo si nezaslúži nenávisť namierenú proti ľuďom, je to opovrhnutie ako voči hlodavcom, voči škodlivcom, hmyzu, teda proti čomu ľudia necítia typickú ľudskú nenávisť. Napriek predstavám má tiež úplne iný postoj k samotnému aktu zabíjania. Aj keď populárne prezentácie nacizmu všade vykresľujú jeho sadizmus, bol v porovnaní so spomínanými troma typmi teroru asi „najmenej“ sadistický. Samozrejme, snažiť sa toto zmerať je už skoro alebo úplne neetické, no ako dôkaz poslúži, že veľká časť SS a personálu Holokaustu mala problémy s typom zabíjania zastrelením a pohľadom do očí. Nacistické zabíjanie si na rozdiel od stalinizmu nezakladalo primárne a vo väčšine prípadov na pôžitku zo zabíjania a nebolo v tomto smere sadistické. Holokaust pritom bol definovaný veľmi racionálnym a ekonomickým prístupom k zabíjaniu. Práve k tomuto cieľu boli vytvorené prvé „továrne“ na zabíjanie. Zabíjanie malo byť čo najlacnejšie, najefektívnejšie a čo najrýchlejšie. K tomuto cieľu boli dokonca Židia zatiahnutí do „výrobného“ procesu, aby odľahčili ekonomické a vojenské náklady. Do ničiacich táborov mali dochádzať ľudia na várky, aby bol potrebný čo najmenší počet vojenského personálu. Celý Auschwitz počas doby, v ktorej v ňom bolo zabitých milión ľudí, bol strážený 7 tisícami vojakov. Zabíjanie pomocou plynu bolo rovnako zvolené z dôvodu, že bolo lacnejšie a rýchlejšie než zabíjanie zastrelením. Celý tento projekt bol pritom organizovaný presne s tým cieľom, aby sa o ňom nikto nedozvedel, bol vykonaný v tajnosti. K tomu boli tiež určené spaľovne tiel a drviče kostí, aby zakryli stopy zabíjania. Toto sa odlišovalo od stalinistického, boľševického aj antikomunistického teroru, ktorého črtou bol jeho verejný, neindustrializovaný a „neefektívny“ výkon.

Spaľovne v Majdanku po obsadení Červenou armádou v lete 1944.

Praktická skúsenosť z Holokaustu a jeho najprekvapujúcejšia vlastnosť je takmer úplná absencia odporu. Rovnako na strane páchateľov, kde sa nezaznamenali žiadne výskyty neposlušnosti, ako aj na strane obetí, kde došlo len k toľkým povstaniam, koľké možno zrátať na jednej ruke. Počas celého procesu vraždy 6 miliónov ľudí, ktorý sa odohral počas šiestich rokov, došlo k najväčšiemu povstaniu vo Varšavskom getu, kde tisíc ľudí bojovalo proti celej presile Wehrmachtu. Až do úplného konca sa zaznamenala poslušnosť veľkej väčšiny obetí, napriek tomu, že výsledkom ich poslušnosti bola smrť. Samozrejme, vyčítať to týmto ľuďom nemožno, no tento fakt je asi najdôležitejší faktor, ktorý umožnil udalostiam ich vývoj. Rovnako na strane nemeckého obyvateľstva a väčšiny obsadených krajín, tak aj na strane obetí, možno konštatovať veľkú pasivitu. Rovnako možno konštatovať, že by stačil organizovaný odpor veľkej časti domáceho obyvateľstva, vojakov či obetí k tomu, zastaviť vojnu alebo aby minimálne nedošlo k tomu počtu obetí, ku ktorému došlo. Z tejto skúsenosti si preto treba zobrať najmä jedno poučenie, a to: že fašisti zabíjajú len, keď im to dovolíme.

V tejto súvislosti môžeme identifikovať rôzne „fázy“ zabíjania zo psychologického hľadiska, pričom sa nemusia chápať ako hierarchické zaradenia týchto typov:

0. sebaobrana – toto je „morálny“ typ zabíjania a nie je spoločnosťou videný ako vražda

1. z afektu

2. pre prežitie, pre získanie výhod

typy 1 a 2 sú najčastejšie typy vrážd, možno ich spolu označiť ako „banálne“ alebo „typické“

3. iracionálna nenávisť (sexizmus, rasizmus, falošná ideológia) – príklady: Fašizmus, nacizmus

4. racionálna nenávisť (triedna nenávisť) – príklady: Terreur, Červený teror

typy 3 a 4 možno označiť ako ideologické zabíjanie

5. pre pôžitok – tieto môžu byť individuálne alebo kolektívne, príklad pre kolektívny je stalinizmus

6. z opovrhnutia, z ambivalencie – toto sú typy tých vrážd, pri ktorých je páchateľovi akoby jedno, že sa stali a necíti nič

typy 5 a 6 môžeme označiť ako „diabolické“

7. pseudo- alebo vedecké – tu ide o vraždy, ktoré sú argumentované vedou alebo pseudovedou, teda ide o konzekvencialistické argumenty, že zachraňujú iných, že zachraňujú rasu, demokraciu atď.

Príklady: Holokaust, Hiroshima, strategické bombardovanie, vojnový realizmus, taktika jadrovej vojny, antikomunistické genocídy

Teraz najčítanejšie