Staničné uvahy 3.

V druhej časti sme sa zamýšľali o tom, ako si berieme vzor kultúrnosti zo susednej Viedne. Existuje niečo ako objektívne charakteristiky a vlastnosti „dobrého miesta“? Niektorí architekti sa celkom konkrétne domnievajú, že áno.

Miesto je také kultúrne ako jeho užívatelia

Bratislavská hlavná stanica teda potrebuje „facelift“ genia loci. Na tom sa všetci zhodneme. Aké konkrétne kroky by sa mali v tomto smere podniknúť ostáva neustále nejasné. Z potreby skúmať artikulovať tieto filozofické východiská vnímania vzťahu k miestu kriticky (v zmysle nie kritizovať, ale premýšľať do hĺbky) a hlavne prakticky vznikol projekt Salónik. Alebo jednoducho preto, aby celý diskurz nezostal len v krčme pri pive.

Takzvaný kurátorský statement projektu Salónik – kultúrne občerstvenie znie: Využívanie netradičných priestorov na umelecké účely je vo svete dlhodobým trendom a my ho chceme aplikovať na lokálne prostredie a poskytnúť tak platformu na dialóg rôznych skupín, ktoré sa na komunikačnom uzle, akým stanica rozhodne je, stretávajú. Chceme pracovať so širokým významom slova kultúra, ktoré má svoj pôvod v latinskom coleo/colere – obrábať, kultivovať prostredie. Prezidentský salónik vnímame ako kultúrny brownfield. Nie je fyzicky zanedbaným priestorom, ide skôr o stratený relikt minulých čias slávy železníc. Hlavná stanica je priestorom príchodov a odchodov. To, čo ju charakterizuje je neustály pohyb. Chceli by sme aby Salónik ako kultúrne miesto ponúkol možnosť zastavenia sa, vystúpenia z jej pravidelného rytmu a to tak v prípade cestujúcich, ako aj v prípade ľudí, ktorí na Hlavnú stanicu prídu možno po prvý raz za iným účelom ako cestovaním, či odprevádzaním.

Je hlavná stanica v Bratislave aj v roku 2018 predovšetkým hnusným miestom plným konfliktov? Aké typy komplikovaných miest existujú a čo z toho môže vyplývať? V spoločenskovednom diskurze a urbánnych štúdiách je obľúbená istá pojmová dichotómia. Kontroverzia, dichotómia a protikladnosť sú pojmy priam zosobnené v novostavbe prezidentského Salónika a jeho celkovom stavebno-kultúrnom kontexte. Zlato-exkluzívny vizuál v bezprostrednej blízkosti nevábneho vyše dvadsaťročného provizória. Aj toto je stanica:

Jednu dichotómiu predstavuje miesto – priestor (place – space). Miesto môže podľa geografa Yi-Fu Tuana získať pre dospelého človeka význam cez stály prírastok sentimentu. Je tvorené kontinuálnym zhromažďovaním významov, zahusťovaním predstáv, pamäte, ako výsostne subjektívnej skúsenosti, prostredníctvom ktorej sa ustanovuje zmysel konkrétneho miesta a miesto samé.

V literatúre o rozvoji miest a regiónov sa v posledných desaťročiach začalo objavovať množstvo nových pojmov. Niektoré z nich majú charakter slovných hračiek, niektoré hybridov: napríklad slovo rurban vyjadruje spojenie slov urban a rural, čiže opäť kvázi dichotómia protikladov… Podobný význam má spojenie urban landscape – ide tu o prepojenie kvalít, ktoré boli tradične chápané ako mestské s kvalitami prostredia, ktoré vystupovali ako vidiecke. Chceme popísať sídelné útvary, ktoré je problematické slovne vyjadriť v tradičných pojmoch. Vyznačujú problematickými vzťahmi, pôsobením na obyvateľov, fyzickou či morálnou devastáciou. Nemeckí architekti Kenny Cupers a Markus Miessen, skúmajú vo svojej knihe Spaces of uncertainty (miesta neistoty) stále sa zhoršujúci problém súčasných miest – nevyužité, prípadne neadekvátne či nevhodne využité verejné priestory. Cupers a Miessen sa sústreďujú na Berlín, ako špecifický príklad s bohatým negatívnym dedičstvom z nedávnej histórie (prítomnosť mnohých neprirodzených zásahov do štruktúry mesta: druhá svetová vojna, studená vojna…). V tomto meste sa nachádza špecifická koncentrácia miest s rôznym genius loci. Termín “miesta neistoty” popisuje staré prázdne časti krajiny, opustené preluky medzi domami a blokmi v prechodnom stave.

Nehostinné, negatívne pôsobiace prvky sa však vyskytujú aj v nových stavbách či štvrtiach. V presklenných halách nových multifunkčných centier vznikajú sterilné non-places (franc.). V rovnomennej knihe sa im venuje francúzsky antropológ Marc Augé. Majú viaceré spoločné črty s miestami neistoty. „Pokiaľ miesto môžeme definovať ako vzťahové, historické, súvisiace s nejakou identitou, potom priestor, ktorý nedokážeme definovať z hľadiska vzťahov, histórie, alebo identity bude non-place.”

Súčasné letiská, autobusové zastávky, supermarkety, nákupno-zábavné centrá na predmestiach predstavujú cudzie prvky. V týchto ne-miestach sme nútení tráviť viac a viac času, čakaním, nakupovaním, či presúvaním z miesta na miesto. Augé sa domnieva, že tieto činnosti a miesta sú v istom zmysle podradné, „všade“ sa stáva čoraz podobnejším a homogénnejším. Táto teória je značne subjektívna, a treba ju brať z hľadiska vnímania priestoru. Miesto, ktoré je pre niekoho ne-miestom môže mať pre inú osobu históriu, vzťah k nejakým udalostiam, atď. Otázkou zostáva, čo z ne-miesta vytvára miesto. Neartikulované miesta sa vzťahujú k rozvoju stavebníctva, obchodu, dopravy…majú svoju históriu, aj keď je často banálna či depresívna.

Miesta neistoty sú popisované s použitím negatívnych pojmov, ako nový nepriateľský element v štruktúre miest. Reflektujú neistú spoločnosť, ktorá je živá a premenlivá. Miesta sú v provizóriu, bez jasného využitia, budúcnosti, vlastníka. Vznikli ako dôsledok čiastkových stavebných riešení, ktoré sa nezaujímajú o dianie v bezprostrednom susedstve funkčných budov. Narúšajú vizuálnu i funkčnú kontinuitu štvrtí.

Reflexia je dôležitá. Ale možno sa opäť oblúkom vráti k „starým“ dobrým dichotomickým pojmom, napríklad: dobré a zlé miesto. Architektúra vytvorená vo veľkom meradle ovplyvňuje aj iných recipientov ako priamych investorov a užívateľov. Má vplyv na susedské oblasti, image a kvalitu ulíc, verejného priestoru. Problémom verejných priestranstiev je tiež kriminalita a bezpečnosť. Jan Gehl sa domnieva, že tento problém rieši budovanie hybridných „poloverejných“ oblastí s viacerými typmi „zákutí“, podpora pešieho pohybu. Kde je kontrola a priestor pod dohľadom, tam je menej priestoru pre problémy. Ako príklad, ktorý sa najbližšie blíži k ideálu uvádza historické Benátky. Iní autori, ako napríklad Sharon Zukin sú však pragmatickejší a návrat k situácii v Benátkach pôsobí pre nich značne utopicky. K ideálu sa nedostaneme a prečo sa porovnávať.

Negatívne javy je samozrejme ľahšie popisovať ako odstraňovať. Aké sú charakteristiky „dobrého miesta“? Ako sa mení toto vnímanie z hľadiska histórie? Architekt Pavel Hnilička sumarizuje, že dobré miesto je také, ktoré umožňuje slobodu voľby aktivity, miesto, ktoré nás nenúti ho opustiť. Táto charakteristika je silne subjektívna a závisí od vnímania konkrétneho jednotlivca. Tzv. dobré miesto má tiež mať jasné hranice, má sa dať jasne čítať a pochopiť. Podľa Uwe Ferbera sú strategické oblasti tieto: zlepšovanie imidžu a vnímanie, udržateľnosť, dostupnosť, kvalitné životné prostredie, živé a aktívne komunity. Revitalizovať znamená priviesť naspäť k životu (z latinského vita, -ae). Jan Gehl doporučuje sledovať dobré príklady riešení verejných priestorov a všímať si, v akom prostredí sa ľudia radi zdržujú a v akom nie. Jeho závery prikladajú kľúčový význam orientácii na mierku človeka.

Fantómové bolesti genia loci

V súčasnom „developerskom“ verejnom diskurze sa často skloňujú len pojmy výstavba, rozvoj, modernizácia. Popri výstavbe a hromadení, raste a rozvoji existuje v živote mestského organizmu (často) paralelne aj úpadok, búranie, miznutie, a pod. Podobne ako výstavba, rozvoj a napredovanie sa dajú skúmať a efektívne manažovať. Südbahnhof zmizol. O estetike miznutia hovorí francúzsky filozof Paul Virilio, miznúcim mestám sa venujú celé projekty a umelecké akcie (Shrinking Cities) a búraniu miest sa venujú etnografické štúdie. Na úpadku sa však nedá bezprostredne zarobiť, vyvolať senzáciu, nie je naleštený ani primárne žiadúci… Miesto stanice nemôže byť ničím iným ako esenciou transformácie a zmeny. Fyzická zmena prebieha iným spôsobom, ako mentálna. Keď spoločnosť nie je v neustále vyjednávanej rovnováhe, môže si poľahky nahonobiť mnohé metaforické mestské civilizačné choroby – necitlivé zaobchádzanie s minulosťou, honba za rastom a rýchlym zbohatnutím, nekontrolovaná a necitlivá výstavba, zanedbávanie dlhodobých problémov a zbytočné provizóriá a pod. Akým tempom sa premietajú mentálne zmeny do zmien fyzického prostredia ostáva zodpovednosťou a odrazom spoločnosti. Spoločenské vedy by nemali byť nepotrebnou nadstavbou, ktorej sa možno venovať ako príjemnému doplnkovému hobby. Mäkké kultúrno-spoločenské faktory môžu spoluvytvárať miesta a lokality. Môžu otvárať a artikulovať rôzne témy. Z histórie a pozitívnych príkladov by sa malo dať učiť. Tak nám genius loci pomáhaj!

Foto: Lucia Mandincová, Andrea Kalinová

Titulná foto: Lucia Mandincová – z koncertu Lindy Ballovej

Literatúra:

AUGE Marc, Non-lieux: introduction a une anthropologie de la supermodernité, Seuil, Paris, 1992, ISBN 9782021290622

CUPERS Kenny, Markus MIESSEN: Spaces of uncertainty, Wuppertal, 2002, ISBN 3928766546

FERBER Uwe (ed.) 2006: Brownfields – Handbook, LEBOP, Leonardo da Vinci Program Ostrava.

GEHL Jan, Life between Buildings, Copenhagen.1996, ISBN 9781597268271

HAYDN Florian, TEMEL Robert (eds.): Temporary Urban Spaces, Basel. 2006, ISBN-10: 3764374608

HNILIČKA Pavel, Sídelní kaše, Brno 2005, ISBN: 8073660288

IVAŠKOVÁ Zuzana: Železničná stanica – čas, priestor, miesto in: Salónik, katalóg, vyd. rese arch O.Z., Bratislava, 2016, s. 5.

NORBERG-SCHULTZ Christian, Genius Loci: Towards a Phenomenology of Architecture, 1991, ISBN: 9780847802876

PETŘÍČEK Miroslav, Znaky každodennosti čili krátké řeči o ničem, Herrmann a synové, Praha 1993,  ISBN: 859-40-675-2584-9

SCHADAUER Daniela, Der Südbahnhof, Ethnographie des Abschieds, in: Wiener Urbanitäten, Kulturwissenschaftliche Ansichten einer Stadt, Wien Koln Weimar, 2013, s. 132 – 150, ISBN 978-3-205-79461-5

TUAN Yi-Fu, Space and Place,  University of Minnesota Press, Minnesota 2001, ISBN 0-8166-3877-2

VIRILIO Paul, Esthétique de la disparition: essai sur le cinématisme, 1980, ISBN : 2253942022

ZUKIN Sharon: Landscapes of power: From Detroit to Disney World, Berkeley 1993, ISBN: 0-520-07221-9