Blog
štvrtok

Štát so Širokým vo Váhostave. Dobrý nápad? Bratislava sa už popálila

Záchrana drobných stavebníkov pred Váhostavom zrejme vyústi do toho, že sa štát stane menšinovým vlastníkom stavebného giganta. Bude tak partnerom doteraz veľmi nezodpovedne podnikajúcej firmy, ktorá je pod vplyvom veľkopodnikateľa Juraja Širokého. Scenár vlastníka menšinového podielu v podniku z portfólia Širokého si už v minulosti vyskúšalo mesto Bratislava.

Pohæad na rekonötrukciu ZimnÈho ötadiÛna Ondreja Nepelu pred blÌûiacimi sa hokejov˝mi MS v Bratislave. FOTO TASR - Pavel Neubauer, 9. febru·ra 2011

Tiež ako menšinový vlastník – vo firme Tehelné pole, a. s. Riziká takého partnerstva sú známe. Známe sú aj nástroje, ako ich zmenšiť. Tieto nástroje však fungujú zle, prípadne vôbec.

História spoločného biznisu Bratislavy a Širokého impéria je príbehom o neschopnosti, ľahostajnosti a porušovaní dohôd. O postupne narastajúcej nesvojprávnosti menšinového vlastníka a jeho neochote presadiť si svoje práva. V záverečných fázach i o tom, ako sa mesto apaticky vzdalo možnosti kontroly a nakoniec sa podielu vo firme zbavilo.

Vznik spoločnosti

V roku 2006 sa Bratislava pod vedením primátora Ďurkovského rozhodlo podnikať. Ku prevádzke športovísk a nadväzujúcich aktivít (napríklad predaja zmrzliny) prizvala súkromnú firmu. Tá v skutočnosti postavila hotel v oblasti, kde to územný plán mesta nedovoľoval.

Hoci mesto Bratislava malo vlastnú organizáciu, ktorá prevádzkuje športoviská a rekreačné zóny, rozhodlo sa pre biznis s partnerom TP Slovan, s. r.o., dcérskou firmou spoločností, ktoré riadi veľkopodnikateľ Juraj Široký.

V akciovej spoločnosti Tehelné pole vlastnilo mesto len 40 % akcií, zvyšok pripadol TP Slovan. Vedenia spoločnosti sa podľa zmluvy o založení akciovky podpísanej primátorom Ďurkovským ujal Vladimír Balaník. Človek s jeho menom a adresou patril v 90. rokoch do skupiny privatizérov VSŽ za éry Alexandra Rezeša.

Trojčlenné predstavenstvo akciovky Tehelné pole dotváral ďalší človek od TP Slovan Pavel Hollý a zástupca mesta Milan Cílek. Zakladateľská zmluva totiž Bratislave umožňovala aj napriek menšinovému podielu obsadiť jedno miesto v predstavenstve a dve miesta v rovnako trojčlennej dozornej rade.

Ilúzia kontroly spoločnosti mestom

Jedno miesto v predstavenstve, ktoré rozhoduje o každodennom chode spoločnosti a väčšina v dozornej rade, ktorá má kontrolovať rozhodovanie predstavenstva, navodzovali falošné zdanie, že mesto môže a bude vykonávať kontrolu dodržiavania zákonnosti, stanov a záujmov menšinového akcionára.

Stanovy však zároveň vytvárali priestor aj pre demotiváciu zástupcov mesta. Členovia dozornej rady totiž nemali sľúbenú odmenu, ale „tantiémy“ – teda podiel zo zisku. Tie im muselo navrhnúť predstavenstvo ovládané ľuďmi od Širokého. To isté predstavenstvo, ktoré mala dozorná rada kontrolovať.
Prakticky to fungovalo tak, že dozornej rade neboli vyplácané žiadne odmeny. Od jej členov sa teda očakávala vysoko odborná práca vykonávaná len „pre dobrý pocit“.

Kontrola v praxi

Výsledok sa dostavil takmer okamžite. Miera nečinnosti dozornej rady zaskočila aj jej členku Adrianu Matysovú zastupujúcu TP Slovan, keďže v júli 2008 adresovala valnému zhromaždeniu akcionárov správu: „Dozorná rada sa v priebehu hodnoteného roka stretla jedenkrát.“

Stanovy vyslovene určovali, že zasadnutie dozornej rady zvoláva jej predseda (v tom čase zástupca mesta) najmenej raz za polroka konkrétne popisovali povinnosti dozornej rady. Mala kontrolovať „či účtovné záznamy sú riadne vedené v súlade so skutočnosťou, právnymi normami, stanovami a pokynmi valného zhromaždenia.“

Kontrola a následné odporúčania sa mali týkať hlavne: „hospodárskej a finančnej činnosti, účtovníctva, dokladov, účtov, stavu majetku spoločnosti, jej záväzkov a pohľadávok“.  V prípade zistenia závažného porušenia povinností predstavenstva, nedostatkov v hospodárení mala dokonca právomoc zvolať mimoriadne valné zhromaždenie.

Matysová popísala realitu: „...nepodarilo sa nám za celé hodnotené obdobie... riadne kontrolovať činnosť predstavenstva z písomných podkladových materiálov, nakoľko nám neboli žiadne predložené“ !!!

Táto správa o druhom roku činnosti dozornej rady navyše navodzuje pochybnosti, či sa vôbec v prvom roku videla. Matysová totiž tvrdí, že rada v nezmenenom zložení pracuje od vzniku spoločnosti. Evidentne si nevšimla, že po roku sa jej zloženie zmenilo. Vystriedaným členom rady bol napríklad Milan Ftáčnik. Ťažko uveriť, že by známeho politika kolegyňa nespoznala. Táto chyba naznačuje, že správu zástupcovia mesta zrejme ani nečítali.

V lete 2010 sa z hry na kontrolu dozornou radou stala úplná fraška. Jeden zástupca mesta sa vzdal funkcie a Bratislava na valnom zhromaždení nezabezpečila náhradu. TP Slovan situáciu využil a chýbajúceho tretieho člena dozornej rady obsadil svojím človekom. Za mesto tam zostal iba RSDr. František Dej. A NKÚ musel navyše skonštatovať: „Nebol s ním uzavretý žiadny zmluvný vzťah, ktorý by upravoval povinnosti voči akcionárovi, ktorého zastupoval. Hlavné mesto tým konalo v rozpore s príslušným ustanovením zákona...“

Napriek upozorneniam v správe NKÚ a odporúčaniam rôznych mestských komisií, Bratislava sa už nikdy nepokúsila dosadiť do dozornej rady svojho druhého člena. Dôsledkom bolo, že v dozornej rade nemalo mesto väčšinu práve v čase, keď firma začala nabaľovať dlhy. Koncom leta 2010 odišiel aj jediný zástupca mesta v predstavenstve – a nahradil ho syn veľkopodnikateľa Širokého – tiež Juraj.  Zastupiteľstvo mesta teda v čase predaja akcií prakticky nemalo žiadne insiderské informácie.

Ďalšie nefunkčné poistky

Ďalšou poistkou pre bratislavských daňových poplatníkov mali byť právomoci valného zhromaždenia Tehelného poľa. Stanovy vo viacerých prípadoch vyžadovali pri hlasovaní dvojtretinovú väčšinu. Keďže akcionársky podiel TP Slovan bol o čosi menší (60 %), bez dohody s mestom by nedokázal uskutočniť napríklad ani platné valné zhromaždenie.
Stanovy obmedzili na 2/3 súhlas valného zhromaždenia aj niektoré právomoci predstavenstva. Napríklad „získavanie a poskytovanie úverov alebo pôžičiek nad 500 000 Sk“.

Ani táto podmienka nedokázala zabrániť tomu, aby sa firma mohutne zadlžila. Z účtovnej závierky je zrejmé, že 31. decembra 2010 malo Tehelné pole bankové úvery vo výške cez 4 milióny eur. Prijatú krátkodobú finančnú výpomoc spoločnosť vyčísľuje na ďalších 1,8 milióna eur. Zápisnice z valných zhromaždení však nikde neuvádzajú ako bod programu udelenie „predchádzajúceho“ súhlasu s úvermi a ani hlasovanie na tú tému.

Branie úverov pritom bola pre predstavenstvo evidentne rutinná záležitosť. V priebehu približne ročného obdobia po odchode zástupcov mesta z predstavenstva a dozornej rady, uzatvorila firma Tehelné pole minimálne 22 zmlúv o pôžičke s majetkovo prepojenými firmami. Tieto zmluvy boli neskôr použité ako ručenie v zmluvách medzi bankami a Váhostavom. Nedá sa vylúčiť, že podobných zmlúv bolo viac.

ramik_pozicky_tehelny_pole

V tom čase už dozornú radu neovládalo mesto, takže sa mu výrazne zmenšila možnosť overiť si, či sa uzatváraním týchto zmlúv neporušili stanovy. Rovnako, či v zmluvách nie sú úroky prípadne iné podmienky poškodzujúce menšinového akcionára alebo dokonca umožňujúce tunelovanie firmy.

Prvé kšefty a hneď konflikt záujmov

Medzi prvé účtovné doklady Tehelného Poľa patrili aj zmluvy a faktúry so spoločnosťou Development.SK, s. r. o. (predtým Váhostav-SK-Development), čo je firma s vlastníckou väzbou na Širokého.
Spomínanú spoločnosť poverilo predstavenstvo zabezpečením prieskumov a štúdií. Schválilo jej na to 578-tisíc korún. Development.SK poverilo vedenie firmy aj zabezpečením overovacej štúdie na „projekt Tehelné pole“ za 10-tisíc eur. Dôveru šéfa predstavenstva akciovky Tehelné pole Vladimíra Balaníka k tejto firme zrejme vyvolával aj fakt, že na čele Development.SK stál ako konateľ – Vladimír Balaník.

Či boli zmluvy „Balaníka s Balaníkom" pre mesto nevýhodné, nevedno. Mimochodom ide už o  spomínané doklady, ku ktorým sa v roku 2007 podľa správy „nevedela“ prepracovať ani dozorná rada.

Pre firmu Development.SK bolo teda už v roku 2007 dohromady vyčlenených vyše 1 046 000 korún s DPH, čím „sa minuli“ všetky peniaze, ktoré do firmy vložili akcionári. Okrem toho zaangažovala akciovka do inžinierskych činností aj firmu Consulting, s. r. o. a poradenskú spoločnosť Colliers International, čo stálo ďalšie peniaze.

Hoci práce „na projekte“ boli v plnom prúde viac ako rok a „spotrebovali“ celé základné imanie spoločnosti, spoločnosť v tom čase ešte stále nemala podpísanú zmluvu s mestom na prenájom či kúpu pozemkov, na ktorých sa projekt mal uskutočniť.

Pozemky ako neoficiálny vklad?

Zmluva o prenájme pozemkov, na ktorých vyrástol hotel, bola schválená, resp. podpísaná až vo februári 2009. Mesto súhlasilo so zmluvou, ktorá umožňovala využívať 41 árov mestských pozemkov „na dobu určitú 50 rokov“ prakticky zadarmo. Presnejšie za ročný nájom tisíc korún za celú plochu (t. j. 25 halierov za m2).

Samozrejme, zďaleka nešlo o trhovú sumu za prenájom plochy v komerčne lukratívnej lokalite v Bratislave. Túto sumu totiž dokázalo vtedy za pár mesiacov vyprodukovať jedno parkovacie miesto. Hoci „zľava“ oproti bežnej cene bola obrovská a išlo o „venované“ peniaze pre akciovku, mesto sa ani nepokúsilo získať protihodnotu vo forme vyššieho podielu vo firme.

Hodnota pozemkov, ktoré mesto umožnilo takmer bezplatne využívať, minimálne 45-násobne prevyšovala vklad TP Slovan do spoločnosti (zložil 600-tisíc korún). Neskoršie odborné odhady ceny pozemkov sa pohybovali v rozpätí približne 900-tisíc až 2 milióny eur.

Bez poskytnutia týchto pozemkov by vznik spoločnosti a jej podnikanie nemali zmysel. Dá sa preto predpokladať, že so zámerom využívať tieto pozemky sa kalkulovalo už pri vzniku spoločnosti v roku 2006. Napriek tomu mesto súhlasilo so svojím menšinovým podielom vo firme a minimálnym potenciálom aktívne sa zúčastňovať rozhodovania.

Skoordinované pozemky

Spomenutá zmluva na prenájom pozemkov je aj praktickou ukážkou toho, ako mesto pri spolupráci s TP Slovan ťahalo za kratší koniec.

Nápad, že pozemky, na ktorých chcú postaviť hotel Hilton, by sa dali prenajať prakticky bezplatne, podľa dokumentov TP Slovan prinieslo predstavenstvo:

„Predstavenstvo schválilo návrh na zabezpečenie právneho vzťahu k pozemkom, na ktorých sa projekt Tehelné pole rozvíja, formou dlhodobého nájmu za 1000 Sk/rok za celý predmet nájmu na dobu min. 49 rokov. Súčasne poverilo predsedu predstavenstva, aby sa listom obrátil na Magistrát hl. mesta SR Bratislava, a navrhol uzatvorenie predmetnej zmluvy. Spoločnosť Development.SK bola požiadaná, aby koordinovala celý proces s hlavným mestom...“

Výsledkom koordinácie bolo, že návrh zmluvy si magistrát osvojil, predložil na odsúhlasenie zastupiteľstvu a poslancov presvedčil. V čase, keď poslanci o zmluve hlasovali, bolo z územného plánu jasné, že hotel na týchto pozemkoch stáť nemá.

V dobe, keď mestskí poslanci odobrili prenájom pozemkov, predstavenstvo Tehelného poľa vyberalo „vhodného kandidáta na realizáciu projektu hotelovej časti, čím chcelo naplniť „pôvodný zámer“. Podstatná informácia o tom, že na pozemkoch s charitatívnym nájmom má stáť prepychový hotel, k mestským poslancom včas nedorazila. Dozor a kontrola mestom teda naplno zlyhali, hoci mesto vtedy ešte malo v dozornej rade väčšinu.

Presunutie činnosti na tretiu osobu

Na valnom zhromaždení v apríli roku 2008 odstúpil z predstavenstva jeho predseda – Vladimír Balaník. V jeho neplatenej funkcii ho vystriedal znova nominant TP Slovan.

Nedá sa však povedať, že by Balaník z biznisu Tehelného poľa odišiel. V čase jeho odchodu z funkcie značnú časť aktivít Tehelné pole prenieslo cez rôzne poverenia na Development.SK, kde Balaník šéfoval – takže sa mohol „projektu“ venovať bez toho, aby mu nejaký zástupca mesta nazeral cez plece. Development.SK bola poverená od „zabezpečenia štúdií“, cez „obstaranie ponuky“, až po „zabezpečenie projektového manažmentu“.

Účtovníctvo

Snaha odkúpiť akcie mesta vo firme viedla predstavenstvo k tomu, že v máji 2012 poskytlo zastupiteľstvu účtovnú závierku za rok 2011 označenú ako „predbežnú“. Tento krok vysvetlilo „stále prebiehajúcimi prácami na zaraďovaní majetku“, čím „nie je možné exaktne vypočítať sumu odpisov majetku, ktorá výrazne ovplyvní hospodársky výsledok spoločnosti...“

Zákon ukladá viesť účtovníctvo priebežne. K účtovníctvu za už ukončené obdobie sa skutočne viažu aj úkony, ktoré sa bežne robia až po 31. decembri. Typickým príkladom môže byť inventúra, ktorej výsledky sa do účtovníctva zanesú až „po“, či vyčíslenie „amortizácie“ (t. j. predstavenstvom spomínané odpisy). Je síce zvláštne, keď ich firma nie je schopná vyčísliť ani za 4 mesiace, ale to v tomto prípade nie je to najpodstatnejšie.

Porovnaním „predbežnej“ a skutočne daniarom podanej účtovnej závierky vidno, že začiatkom mája firma evidovala záväzky (dlhy) vo výške 34,434 milióna eur, koncom júna už hodnota jej záväzkov vyskočila na 34,884 milióna.
Obe čísla sa však vzťahujú k  31. decembru 2011. Pôsobí to tak, akoby firma do účtovníctva v máji zaradila starý dlh 530-tisíc, o ktorom v apríli ešte nevedela.

Prijaté krátkodobé finančné výpomoci sú v predbežnej závierke vyčíslené na 3,2 milióna eur, v definitívnej nie sú už žiadne. Nech je pravdou jedno, či druhé, svedčí to o značnom chaose v účtovníctve, resp. o tom, že nebolo riadne vedené.

História akciovky Tehelné pole prináša poznanie, že mechanizmus vnútornej kontroly polosúkromnej firmy môže byť vymyslený dobre, no keď sa nenájde nikto, komu by na dozore záležalo, v praxi sa nestane nič.

Deravá kontrola

Pre mnohých tento príbeh vyznieva ako hra v neprospech mesta naplánovaná a dohodnutá od začiatku. Indíciu zosilňuje poznanie, že verejný orgán sa len prizeral, ako firma veľkopodnikateľa ignorovala dohody. A to aj napriek tomu, že existovali nástroje a prostriedky na účinnú obranu. Počas podnikania mesta s firmou Juraja Širokého sa vo vedení Bratislavy vystriedali tri garnitúry – a žiadna z nich nedokázala podniknúť účinné opatrenia, aby mesto vo firme presadilo svoje záujmy.

V zahraničí sa popisuje „state capture“ (ovládnutie štátu) ako prerastenie vplyvu (napríklad oligarchov) do verejnej sféry tak hlboko, že mocní dokážu štát efektívne využívať/zneužívať vo svoj prospech bez toho, aby ich niekto mohol účinne kontrolovať, obmedziť, či trestať. Príbehy ako tento signalizujú prítomnosť tohto fenoménu u nás.

Začína sa písať nová história firmy Váhostav. Je to šanca vyžadovať, aby prípadný vstup štátu do tejto firmy priniesol možnosť jej podrobnej verejnej kontroly. Inak je naivné dúfať, že sa príbeh Tehelného poľa nezopakuje – a v podstatne väčšej miere.

 

Peter Kunder

Darujte

Ak chcete Alianciu Fair-play finančne podporiť, aby sme sa podobným témam mohli venovať intenzívnejšie,  môžete to urobiť veľmi jednoducho.  Ďakujeme.

Tento blog vznikol aj vďaka podpore Open Society Foundations, Finančného mechanizmu EHP a Nórskeho kráľovstva, veľvyslanectva USA na Slovensku a Fondu pre transparentné Slovensko v Nadácii Pontis. Ďakujeme tiež všetkým individuálnym darcom, ktorí nás podporili prostredníctvom darujme.sk, darcovského portálu Dobrá krajina alebo cez 2 % z daní.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|

Už viac ako 102296 z vás dostáva správy e-mailom