Stavebné úrady sa budú možno rušiť. Neuvážene

Štátna stavebná správa je sústava štátnych orgánov vykonávajúcich štátnu moc na úseku administratívy vo výstavbe, podobne ako napríklad finančná správa na úseku ciel a daní. V štátnej stavebnej správe sa v súčasnosti deje mnoho zaujímavých vecí, ktoré budú mať skôr či neskôr zásadný dopad na fungovanie celého systému umiesťovania, povoľovania, kolaudovania stavieb, ich udržiavania a pod. Za účelom zjednodušeného ozrejmenia problematiky bude vhodné použiť príklad s pekárňami.

Predstavme si teda, že štát prevádzkuje vo všetkých mestách a väčšine obcí spolu viac ako 1100 pekární (rozumej stavebné úrady, ktorých je cca 1100). Tieto pekárne sú podľa zákona povinné upiecť toľko pečiva, o koľko obyvatelia požiadajú (rozumej vydávanie stavebných povolení a iných rozhodnutí). Keďže je v záujme štátu, aby sa pre občanov pečivo pieklo, všetky pekárne štát dotuje zo štátneho rozpočtu. Avšak metóda rozdeľovania štátnej dotácie vôbec nehľadí na počet žiadostí o pekárenské výrobky. A tak sa stáva, že kým pekárovi v Kráľovskom Chlmci štát posiela dotáciu 2300 € mesačne, pekárovi v Chorvátskom Grobe posiela len smiešnych 89 € mesačne. (Viac tu). Nespravodlivosť v dotáciách je extrémna. Mnohé pekárne zo štátnej dotácie nepokryjú ani len mzdy svojim pekárom. Z čoho majú pekárne platiť účty za elektriku na pečenie, suroviny do výrobkov, a mnohé iné prevádzkové náklady, štát akosi nezaujíma. Už dlhodobo. (Ak vôbec niekedy zaujímalo. Veď prečo by aj zaujímať malo, keď pod okná ministerstva zatiaľ nikto s cepmi a vidlami neprišiel?) Je preto logické, že kvôli zlému financovaniu je v mnohých vyťažených pekárňach málo pekárov. A tak sa pred mnohými pekárňami tvoria fronty nespokojných hladošov (rozumej stavebníkov, čakajúcich na stavebné povolenia). Ale keďže pekárne sídlia v tej istej budove ako obecné alebo mestské úrady, starostovia a primátori, ktorým štát zveril právo kibicovať do pekárenských receptúr podľa svojej chuti (rozumej prenesený výkon štátnej stavebnej správy), v záujme zapáčiť sa hladošom každoročne otvárajú obecné a mestské pokladnice. A všetky účty za prevádzkovanie pekární, ktoré mal platiť štát, ale sa neuráčil, zacvakajú samosprávy. Že tak činia na úkor fungovania miest a obcí, a navyše v rozpore s rozpočtovými pravidlami, opäť nikoho silnejšie nevyrušuje. Na tiché volanie niektorých pekární o pomoc štát odpovedá, že veď predsa majú príjmy z predaja pečiva. Naozaj? Čo ak napríklad výroba jedného bratislavského rožka stojí euro, ale pekáreň musí mať na pulte štátom regulovanú cenu iba 60 centov? (Príklad z praxe – správny poplatok za stavebné povolenie rodinného domu je 50 €. Aké sú skutočné náklady na jeho vydanie? Ak poplatok nepokryje ani len poštovné náklady, kto zaplatí zvyšné náklady?)

Skúsme sa pozrieť, aké sú následky nenormálneho financovania pekární v praxi.

V niektorých pekárňach, kam nechodieva veľa hladošov, je pekárom hej. Peňazí je dosť. Štátna dotácia vystačí na mzdy pekárov, dokonca aj na kosenie obecných trávnikov. Lebo ako sa dotácie naozaj míňajú, štát nezisťuje. Máme však mnoho takých pekární, pred ktorými sa aj napriek štedrej (ale nezákonnej) finančnej pomoci od starostov a primátorov stále tvoria rady hladošov (rozumej prieťahy v konaniach). Vo fronte pred pekárňou narastá napätie. Ideálna chvíľa pre bohatého alebo vplyvného hladoša z konca fronty. Príde za pekárom a dohodne sa s ním, možno za mierny úplatok, že mu napečie skôr, ako tomu hladošovi, čo čaká slušne v rade pred výkladom už niekoľko dní. Alebo sa tiež stáva, že príde iný bohatý hladoš a dohodne sa s pekárom, že toho maku v bratislavskom rožku chce 2x, alebo 3x viac, ako dostanú ostatní (rozumej nezákonné povoľovanie stavieb). Ostatní hladoši sa potom sťažujú na pekárov, že sú neznalí, nešikovní, skorumpovaní, a že nevedia piecť. Ale to, že pekári na odborné semináre nemajú peniaze, a že tí šikovnejší často ujdú do súkromnej sféry, tiež štát nezaujíma. O tom, že na zastaraných peciach (rozumej výpočtovú techniku) sa rýchlo a dobre napiecť nedá, aj keby sme k peci priviazali rovno Dr.Oetkera, netreba ani písať.

Okrem problémov vyplývajúcich z akútneho nedostatku peňazí pre pekárne majú hladoši aj mnohé iné starosti. Napríklad ak sa rožok pekárom nepodarí, domáhať sa jeho správneho dopečenia (rozumej použitie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov) musia spôsobom, ktorý ich to stojí roky nervov, a na konci už ani nevedia spočítať množstvo orgánov, kde im povedali, že s tým nepodarkom nemôžu nič urobiť. A že nech sa skúsia obrátiť na iný orgán. Napríklad na ten, odkiaľ práve prišli s dlhým nosom.

Zúfalá situácia mnohých hladošov donútila piecť si doma, po svojom (rozumej čierne stavby). To sa ale nesmie. Štát našťastie nie je slepý a tuší, že sa podomácky pečie skoro za každým humnom. A niekedy dokonca na drzovku na lukratívnych miestach, aj napriek písomnému upozorneniu a zákazu z miestnej pekárne (rozumej čierne stavby prominentov, napríklad nemenovaného syna prostorekého politika). Situácia už dospela ale tak ďaleko, že mnohí hladoši sa v zápale budovania anarchie vyštverali až do štádia, kedy si načierno pečú aj bez toho, že by sa šli aspoň pozrieť, či je pred pekárňou fronta. (Dokonca sú situácie, kedy s podomáckym pečením pomáhajú štátni pekári.) Našťastie štát nezaháľa a tvári sa (už niekoľko rokov), že chystá na tých hladošov, čo si pečú po svojom, mocný bič. A nedá sa pri svojej pretvárke nikým a ničím rušiť. Ale aby náhodou niekto nevykríkol: „kráľ je nahý“, rozhodol sa v poslednom programovom vyhlásení vlády improvizovať, že má situáciu plne pod kontrolou. A žiaľ, mnohých týmto “rožkom aj opil”.

Aj menej zdatný manažér všetkých pekární by si položil nasledovné otázky:

• Koľko rožkov napečú všetky pekárne napríklad za jeden rok? (Rozumej – koľko stavebných a iných rozhodnutí vydajú všetky stavebné úrady.)
• Koľko rožkov stíha napiecť jeden pekár? (Rozumej – koľko povolení a iných rozhodnutí môže stihnúť jeden úradník.)
• Koľko teda potrebujem pekárov? (Rozumej – koľko je treba úradníkov.)
• Aké sú náklady na výrobu jedného rožka? (Rozumej – aké sú náklady na vydanie povolenia alebo iného rozhodnutia.)
• Akou sumou peňazí potrebujem dotovať pekárne, aby riadne fungovali? (Rozumej – aká štátna dotácia je zo štátneho rozpočtu potrebná.)
• Za akú cenu by sa mal predávať jeden rožok? (Rozumej – aké vysoké by mali byť správne poplatky.) 

A tak ďalej a tak ďalej …

Lenže náš múdry štát si otázky klásť nemusí. A tak sa rozhodol rovno prijať závery, o ktoré sa s nami podelil v programovom vyhlásení vlády.  V ňom vyriekol nasledovné múdrosti (voľné parafrázovanie):

1. Potrebujeme novú receptúru na pečenie (rozumej nový stavebný zákon)
2. Zakázané podomácke pečenie (rozumej čierne stavby) je rozšírené v dôsledku pomalého a komplikovaného pečenia v štátnych pekárňach
3. Potrebujeme softvér pre pekárne

Skúsme sa na programové vyhlásenie pozrieť kritickým pohľadom. A porovnanie s pekárňami na chvíľu nechajme bokom.

Ad 1) Štátna stavebná správa trpí mnohými závažnými problémami, ktoré primárne neplynú zo stavebného zákona. Napríklad zúfalý a závažný nedostatok peňazí, komplikovaná štruktúra orgánov s neprehľadným množstvom práv a povinností, nekonečný priestor pre korupciu, nedostatočné odborné vzdelávanie úradníkov, zneužívanie, porušovanie, alebo obchádzanie stavebného zákona a pod. Žiaden z týchto problémov akýkoľvek nový stavebný zákon nemôže vyriešiť. Už len skutočnosť, že jeho prijatie sa niekoľkokrát nepodarilo, by malo byť zdvihnutým varovným prstom, že tadiaľto asi cesta nevedie. Laická, ale nepochopiteľne aj odborná verejnosť uverili ilúzii, že nový stavebný zákon je liekom na súčasné problémy. Raz a navždy – nie, nie je. Je len čiastočným riešením. Jeho prijatie bez reformy celej štátnej stavebnej správy môže, paradoxne, viac problémov priniesť, ako vyriešiť. O tom ale niekedy nabudúce.

Pozrime sa, ako sa darí bratom Čechom. Nový stavebný zákon majú už 10 rokov. Nám trvá vydanie stavebného povolenia 286 dní, bratom 247 (viac tu). Hmm, žiaden zázrak sa u nich neudial. Pritom sme sa pri tých našich nepodarených pokusoch o nový zákon inšpirovali aj tým českým. Dokedy budeme veriť falošnej nádeji v lepšie zajtrajšky s novým stavebným zákonom?  

Ad 2) Konštatovanie v programovom vyhlásení, že čierne stavby vznikajú v dôsledku zdĺhavého a náročného konania, je prudko nákazlivý omyl. Dal by som čokoľvek, keby som poznal autora tejto úspešne sa šíriacej fámy a mohol sa ho spýtať, že ako k tomuto tvrdeniu dospel. Pretože ak sa niekto neunúva podať na stavebný úrad ani len žiadosť, dokonca ani len ohlásenie, a zapne miešačku, vedome porušujúc stavebný zákon, ide o dôsledok zdĺhavého konania? Neostáva nič iné, len zablahoželať k bravúrnemu úsudku. Je načase si priznať, že sme sa doposiaľ nikdy ani len nepokúsili správne pomenovať príčiny súčasných problémov. Ako ich potom chceme odstraňovať?!

Ad 3) Štát ide kupovať softvér pre stavebné úrady za viac ako 40 miliónov eur. Softvér treba, o tom niet pochýb. Ale v situácii, kedy štát posiela niektorým úradníkom na mzdu žalostných 89 € mesačne? Mohol by som na tému o chystanom softvéri popísať neuveriteľné historky zo zákulisia. Ale obmedzím sa len na rečnícku otázku – naozaj si pán minister myslí, že voliči uveria nehanebnému tvrdeniu o správnej chvíli pre nákup softvéru pre stavebné úrady? Asi pánovi ministrovi zabudol niekto povedať širšie súvislosti. Napríklad, že pani riaditeľka štátnej stavebnej správy na konferencii pre stavebné úrady minulý mesiac vyslovila myšlienku o potrebe reformy celej štátnej stavebnej správy, spočívajúcej napríklad v zrušení stavebných úradov a presune ich agendy na stavebné inšpekcie. Takže skúsme pána ministra pozorne počúvať, či bude mať odvahu nehanebne obhajovať nákup softvéru za viac ako 40 mega € pre tie úrady, ktoré majú zaniknúť. Bežne nepracujeme vo svojich životoch so sumami rovanjúcimi sa 40 miliónov €. Preto pre lepšiu predstavivosť – štát by za takú hromadu peňazí mohol postaviť 400 rodinných domov v hodnote 100.000 €. Ale chápem, kúpiť softvér pre zanikajúce stavebné úrady je kúpa, ktorá sa nedá odmietnuť. 

Apropo, pán minister Érsek je už tretím ministrom dopravy v poradí, čo úspešne tají analýzy k nakupovanému softvéru. Združenie Slovensko.digital by vedelo o utajovaní miliónových analýz napísať neuveriteľné príbehy.

K problematike softvéru pre stavebné úrady sa už vyjadril aj štátny tajomník. Povedal niečo v tom duchu, že vraj ten softvér bude tak super vymyslený, že sa prispôsobí aj prípadným legislatívnym zmenám. Hmm, unikát. Ako sa napríklad prispôsobí zrušeným úradom, si osobne neviem dosť dobre predstaviť. Asi sa sám odinštaluje, alebo čo … . A chvíľu sa mi zdalo, že pán tajomník aj verí tomu, čo hovorí. Zvláštne.

Pre tých, čo vydržali čítať až sem, pred záverom tohto blogu ešte spomeniem jeden milý príbeh. Na jar tohto roku, v čase zakladania odbornej skupiny pre nový stavebný zákon ministrom dopravy, som jednému z predpokladaných členov tej skupiny, ktorého stopy sa do stavebného práva nezmazateľne vryli (v jeho záujme ho radšej nevyzradím), navrhol, aby sa štát pri príprave nového zákona zaoberal aj problematikou financovania stavebných úradov. Jeho reakcia na môj podnet bola priam revolučná, cit.: „ … s tým sa piplať nebudem !“ Yes, do toho ! To je presne to, čo potrebujeme ! Smelý krok neznámym smerom. Nech to stojí, čo to stojí ! Tou insitnou skupinkou pomätencov, hľadajúciou “value for money”, sa nedajme pomýliť. Presne tak isto, ako sme sa nikým a ničím nedali pomýliť pred trinástimi rokmi, kedy sa vymýšľal súčasný model financovania. Ten model, ktorý aplikujeme aj na budúci rok, a ktorý úspešne priviedol mnohé stavebné úrady „na žebrotu“. 

Záver

Predstavte si, že ste majiteľom 1100 pekární. Zamestnáte manažérov, aby ich riadili a zabezpečovali riadne fungovanie. Po rokoch sa spýtate, že ako sa pekárňam darí, či rožky ľuďom chutia. Napríklad sa manažérov spýtate, že koľko rožkov Vaša firma ročne upečie, koľko máte pekárov, či by ste ich mali mať viac alebo menej, či sa na rožkoch zarába alebo prerába, koľko by mal jeden rožok stáť … skrátka pár základných otázok, na ktoré by mal aj menej zdatný manažér odpovede sypať ako z rukáva. Po chvíli ticha Vám manažéri sebavedome odpovedia: „Čísla síce nepoznáme, ale s istotou vieme, že  

1. treba zmeniť proces pečenia (rozumej nový zákon),
2. treba pečenie rožkov presunúť do susedných kaviarní (rozumej – presun agendy zo stavebných úradov na súčasné stavebné inšpekcie),
3. pre pekárne, ktoré je potrebné zrušiť, práve nakupujeme softvér za 44 miliónov eur (rozumej – Informačný systém výstavby).“

Čo by čitateľ  v takejto situácii urobil, nechám na individuálny úsudok. 

Ak obdobne uvažujú a plánujú lepšie zajtrajšky aj manažéri daňovej a colnej správy, už chápem, že zaplatených daní nebude nikdy dosť.