Stôl

Viera zavrie dvere a kľúče podá Vladovi. „Celkom pekný deň,“ skonštatuje, len čo sa dostane na ulicu. Všade je ticho, ani pred ubytovaním nevládne žiadny veľký ruch. Niekoľko starších kráča oproti nim, v družnej debate sú zaujatí, vôbec si ich nevšímajú. Malá Laura drží mamu za ruku a veselo poskakuje, je plná energie, aj Vlado by jej trocha potreboval, ústa sa mu otvárajú samé od seba. „Veď si spal, nechápem.“ „Možno ešte cítim tú cestu.“ Viera si to nemyslí, ale vyvolávať konflikty nechce a príjemná skutočne nebola, asi najhoršie bolo to teplo.

Lavičky lemujúce pešiu zónu sú plné ľudí, aspoň ráno je trocha príjemnejšie, nezaškodí si posedieť trocha na čerstvom vzduchu. Poobedňajšia páľava aj tak nepraje žiadnym aktivitám, človeku sa nechce ani z tieňa vyliezť. Na vyvýšenom mieste sa pred nimi ukáže mohutná biela budova, mala by to byť ona, podľa všetkého sa nasmerovali správne. Aj ruch pred ňou sa zintenzívnil, jedáleň by mala byť situovaná práve tu. Vo vnútri je plno, poniektorí sú už po raňajkách, iní si naberajú vodu z kúpeľného prameňa a rušno je aj v maličkej cukrárni na prízemí. Laure okamžite prišli chúťky: „Mami, videla si tie špice?“ „Najprv raňajky, zlatko, dezert si dáme až neskôr,“ usmerňuje dcéru.

Široké mramorové schody ich priviedli k vchodu do priestrannej jedálne. Hneď pri vchode sa ich ujala milá servírka. „Nech sa páči, toto bude váš stôl.“ Najprv usadili Lauru, otvorili sa pred nimi nádherné výhľady, cez veľké okná mohli obdivovať okolitú krajinu. Raňajky už boli nachystané na stole, v prútenom košíku ich čakalo čerstvé pečivo. „Chcem makové s maslom,“ dožaduje sa Laura. „Obslúžim ťa,“ pretrie si čelo Viera, akosi jej začalo byť teplo. A nielen jej, slnko opierajúce sa do veľkých sklenených tabúľ už roztopilo aj maslo pripravené na dezertnom tanieriku. „Toto už nikto na pečivo nenatrie,“ posunie Viera tanier do stredu stola. „Dnes budeš mať pečivo bez masla,“ vysvetľuje spotená. Cíti sa ako na kúpalisku, nechce si predstaviť, čo tu bude na obed.