Stopäťdesiat rokov samoty

Gabriel García Márquez napísal tento román keď mal 40 rokov. Bola to jeho piata kniha ale dovtedy bol známy skôr ako novinár. Jeho reportáže „Spoveď stroskotanca“ mali obrovský úspech v Kolumbii. Neskôr vyšli ako kniha.

Kniha bola napísaná v meste Mexiko DF. Napísal ju za 18 mesiacov, aj keď on zvykol hovoriť, že ju písal 18 rokov. Gabo si často vymýšľal a pri rôznych rozhovoroch odpovedal rozdielne na tie isté otázky. Gabo niekedy povedal, že jednou  z prvých kníh, ktorá ho inšpirovala k napísaniu tejto knihy bola Kafkova Premena. Keď si prečítal príbeh o Gregorovi Samsovi zamyslel sa, a povedal „Takto sa môže písať?“. Potom dlhé roky hľadal spôsob, ako vyrozprávať príbeh o rodine Buendia a o Makonde. O Makonde písal už v jeho predchádzajúcich románoch. Raz keď išiel autom s rodinou k moru do Akapulka napadla mu myšlienka: „porozprávam to tak, ako rozprávala babka“. A narodil sa magický realizmus. Babke sme dlžní aj za barokový jazyk a anachronizmy použité v knihe.

Gabo rozprava, že sa vtedy nedostal do Akapulka. Otočil auto a vrátil sa do Mexika DF. Predal auto, neprijal žiadnu novú zákazku a písal bez prestávok 18 mesiacov. Gabo bol disciplinovaný. Písal každý deň. Ráno sa zobudil, hodinu ležal v posteli a dal si do poriadku myšlienky, potom si obliekol montérky (áno skutočne montérky) a išiel do pracovne a písal. Nevyšiel z nej do tretej.

Našetrené peniaze sa pomaly míňali. Kamaráti mu požičiavali na život rodiny a Gabo mal niekoľko mesačný dlh na nájomnom. Majiteľ domu raz volal s Gabovou manželkou a spýtal sa: „Už ste dlžní 4 mesiace, kedy mi môžete zaplatiť?“ Manželka sa spýtala Gaba a Gabo povedal, že potrebuje ešte tri mesiace. Ona odpovedala, že keď vydajú knihu. „Kedy to bude?“ znovu sa spýtal majiteľ. „O tri mesiace zaplatíme všetko spolu“ odpovedala. Majiteľ súhlasil. O niekoľko rokov neskôr, keď bol Gabo už slávny a chcel kúpiť ten dom, nemohol. Majiteľ mu povedal, koľko mu ponúkajú zaň a zdôvodnil to takto: „Veď sa v ňom písalo Sto rokov samoty“.

Gabova manželka rozprávala, že raz videla zničeného Gaba vyjsť z izby a spýtala sa: „Zomrel Aureliano?“ Gabo prikývol, išiel do izby a dve hodiny v posteli plakal.

Po osemnástich mesiacoch, konečne dokončil knihu. Zobral rukopis, skoro 500 strán textu, a išiel na poštu. Vydavateľ naň čakal v Argentíne. Na pošte zistil, že nemá toľko peniazi, aby mohol celý rukopis poslať. S manželkou rozdelili rukopis na dve časti a poslal toľko strán na koľko mal peniaze. Vydavateľ to prečítal a telefonoval do Mexika nadšený. Rýchlo mi pošli „prvú časť“. Omylom poslali len druhú časť knihy. Vydavateľ poslal zálohu a dostal knihu. Gabo zaplatil svoje dlhy vrátane toho za byt.

Prvá edícia mala 8000 výtlačkov a predala sa za pár dní. Dovtedy ani jedna jeho kniha nemala viac ako 1000 výtlačkov. Potom vyšla druhá edícia a potom ďalšia a ďalšia. Podľa wikipedie sa už predalo viac ako 30 miliónov výtlačkov. Kniha bola preložená do 35 jazykov.

Keď Gabova sestra prečítala knihu jej prvá reakcia bola: „Gabo je taký klebetník“. Ona to brala ako okrášlenú históriu ich rodiny.

Dielo Sto rokov samoty sa študuje na rôznych univerzitách. Ja som jeden taký kurz absolvoval cez internet na Cursera. Kurz pripravovala kolumbijská „Universidad  de los Andes“. V ňom rozdelili knihu na štyri časti: 2 epické a 2 historické. Epické časti sú na začiatku a na konci. Prvú časť porovnávajú najprv s Genezisom, „kde veci nemali ani meno, a aby si o nich mohol rozprávať musel si na ne ukazovať prstom“ a potom s Exodusom, kým nezaložili Makondo. Potom sú dve časti z histórie Kolumbie: Občianske vojny a americká banánová firma. Posledná časť je apokalyptická.

A teraz treba len čakať aby rodiny, ktoré žili sto rokov samoty dostali svoju druhú šancu …