Strácame sekularizmus (?)

Koniec 1.sv vojny priniesol so sebou pád viacerých impérií a spolu s nimi skončil aj vplyv rôznych cirkví na politický život. Tento vývoj zasiahol Nemecko, bývalé Rakúsko-Uhorsko, Rusko a paradoxne aj Turecko. Táto krajina v súčastnosti prechádza veľmi zlým obdobím. Jeden z mojich známych čo žije v Turecku sa mi zveril, že súčasný prezident chce obrať svoju vlastnú krajinu o sekularizmus, ktorý po 1.sv vojne zaviedol prvý turecký prezident Kemal Ataturk. Nedávnemu referendu neverí. Náboženská nenávisť vo vnútri tureckej spoločnosti sa začala prejavovať formou označovania nepohodlných ľudí za „nie moslim“. Tento výraz je mi veľmi povedomý z našich končín – keď človek nieje „dosť slovák“.

Trochu odbočím k téme utečeneckej krízy. Ako argument proti imigrácii do Európy z Blízkeho východu zaznievali hlasy proti Islamu. Primárne tento región ohrozujú salafistickí a wahábistickí fanatici z IS. Ak nieste pre nich „dostatočne moslim“ existujú len dve riešenia. Buď konvertujete, alebo vás zabijú. Z týchto dôvodov z regiónu unikali práve kresťania, ateisti, šííti a alaviti ktorí spadajú do kategórie „moslim, ale nie dosť“. Primárnym problémom utečeneckej krízy bol humanitárny rozmer. Taliansko a Grécko žiadali Európsku úniu o pomoc s umiestnením žiadateľov o azyl, aby nedochádzalo k zbytočným úmrtiam v dôsledku hladu, chorôb alebo iných možných komplikácií ktoré so sebou prinášajú preľudnené utečenecké tábory. EÚ zvolila rýchle a nešťastné riešenie kvót. Tie šli proti právam či už dotknutých krajín, avšak aj proti slobodnej vôli utečencov imigrovať do krajiny podľa ich výberu.

Boli sme jediná krajina ktorá uplatnila náboženské kritérium pre akceptovanie utečencov. Len kresťanov…

Je chybou predpokladať, že všetci ľudia čo žijú na Blízkom Východe sú moslimovia. Je chybou predpokladať že všetci moslimovia sú toho istého druhu. Existuje bezpočet škôl a smerov – a áno radia sa medzi ne aj radikálne a neznášanlivé skupiny ako salafisti.

Na základe rozhodnutia našej vlády mohol byť azyl odmietnutý nielen moslimom, ale aj ateistom, agnostikom, židom a iným konfesiám. Následne som sa z prekvapivého zdroja dopočul že „Islam nieje kompatibilný s európskymi hodnotami“. Môj osobný dojem je ten, že autor výroku hovoril o európskych hodnotách ako o kresťanských hodnotách, špeciálne v kontexte iných diskusií a jeho výrokov. V tomto význame s ním súhlasím pretože žiadne náboženstvo nieje kompatibilné s iným – často ani výklady toho istého svätého textu nie sú zlučiteľné navzájom.

Avšak ak do množiny európskych hodnôt zahrnieme sekularizmus, ako sa zmení výsledok výroku?

Sekularizmus v zásade hovorí, že miešanie náboženstva a fungovanie štátu je neprípustné. Aj na základe jeho princípov je neprípustná diskriminácia na konfesnom základe, prípadne favorizovanie niektorého presvedčenia. Je neprípustné nútiť náboženské zákony v celospoločenskom rámci. (Doplním, že bežne dostupný preklad slova sekularizmus ako „obmedzenie náboženského vplyvu“, alebo synonymum pre „ateizmus“ je nepresný. Tento princíp popisuje oddelenie vzťahov medzi svetskou mocou, politickými názormi a náboženstvom.) Rovnako prenasledovanie veriacich u nás za komunizmu, nieje súčasťou sekularizmu. Práve naopak – je to situácia kedy sa politická ideológia miešala do náboženského života celej spoločnosti.

Turecko túto formu slobody stráca práve teraz. Ale ako sme na tom my ako spoločnosť ak premiér určí konfesné kritérium na akceptovanie utečencov? Ako sme na tom s platnými Vatikánskymi zmluvami? Ako sme na tom keď členovia parlamentu a iní politici udávajú skazenosť Islamu ako dôvod prečo by sme nemali prijať utečencov moslimského vyznania? Dá sa o Slovensku hovoriť ako o sekulárnom štáte?

Skoro vôbec nie. Dá sa o nás hovoriť ako o krajine kde je kresťanstvo favorizované, ako o krajine kde sú náboženské predsudky v móde a ako o krajine kde môže sám premiér rozhodnúť, že je prípustné diskriminovať na základe konfesie. Sekularizmus ako spoločenskú hodnotu strácame priebežne za posledné dva roky. Podľa slov môjho známeho, je to aj strácajúci sa sekularizmus, kvôli ktorému by chcel opustiť Turecko a odísť niekam do Európy. Náboženské predsudky založené na strachu z terorizmu sa u nás nestali len súčasťou extrému, ale bez problému prerazili aj v politickom mainstreame kde narušili jednu z našich európskych hodnôt. Mám pocit že teroristi dosiahli práve to čo chceli.

Časť ľudí ktorých som oboznámil so svojim názorom tvrdí že obhajujem Islam. Neviem ako môže moje trvanie na sekularizme byť pozitívom pre islam. Je to totiž práve sekularizmus ktorý zavrhuje nenávisť ktorú voči Západu ktorú prechovávajú náboženskí radikáli. Je to práve sekularizmus ktorý zavrhuje vraždenie v mene náboženstva, ponižovanie žien v mene náboženstva, je v príkrom rozpore so zotročovaním bezvercov ktoré moji názoroví oponenti tak radi uvádzajú ako dôvod prečo je islam horší než ich cirkev.

Zlé správy v tento moment nekončia. Podobný trend hrozí aj vo Francúzku kvôli prezidentským voľbám. Je to krajina ktorá má s migráciou aj integráciou dlhoročné skúsenosti vďaka špecifickému politickému a historickému vývoju. Ľudia pôvodom so severnej Afriky sa do Francúzka sťahovali už v 50tych rokoch minulého storočia, dávno predtým než si niekto vedel predstaviť nejakú migračnú krízu. V našom prípade sa sa ľudia nechávajú ovládať strachom z ľudí ktorí na Slovensko nikdy neprišli. Niektorí pokrytecky hovoria o tom ako prúdia síce nie k nám, ale do Európy ktorú „milujú“. V prípade Francúzka o krajine v ktorej moslimovia žijú desaťročia, ale v posledných rokoch extrémisti z IS evidentne úspešne vyvolali vlnu strachu.

Je na mieste báť sa práve tu a teraz? Kalifát sa otriasa v základoch. Tak ako by ma pri logickom uvažovaní pri hodnotení práce a názorov politikov nemali ovplyvňovať moje náboženské pocity, tak by ma nemal ovplyvňovať ani strach.