Denník N

Strach z detí, ktoré päť rokov nechodia do školy?

O dôvere v právny štát ako alternatíve strachu.
O pravidlách, ktoré sa vmestia do dlane.
O svojvoľnom vykladaní týchto pravidiel.

Foto: science-connections.com

Čo sa stalo s obyvateľmi Európy, že jednopercentné množstvo ľudí na úteku pred hrozbou smrti voči európskemu celku považujú za hrozbu rozvratu vlastného blahobytu, bezpečnosti a kultúry?

Podľahnúť strachu zo šaríe, strachu z terorizmu a strachu z multikulturalizmu znamená prestať dôverovať európskemu právu a demokracii.

Názorový prúd chápajúci obmedzenie práva na azyl ako oprávnenú prevenciu pred vznikom bezprávia a multikulturalizmu má aj na Slovensku svojich politických reprezentantov uprostred všetkých parlamentných politických strán – napriek tomu, že táto cesta je vydláždená svojvoľným výkladom zákona.

Svojvoľné vykladanie ústavných princípov je však možné tolerovať len na úrovni krčmových debát, ale nie na úrovni politiky liberálnej demokracie, ktorá potrebuje neustále posilňovanie kostry právneho štátu a nie oslabovanie jeho pilierov.

Na Slovensku má veľká časť verejnosti deformované právne vedomie

V liberálnej demokracii existuje predpoklad, že politici – ako súčasť kolesa tvorby verejnej mienky, sa vyhýbajú výrokom, ktorých obsah nekorešponduje s výkladom ústavných princípov. A preto populistické výroky v súvislosti s migračnou krízou a predtým s takzvanými „neprispôsobivými“ ľuďmi, nadbiehajúce xenofóbnemu mysleniu veľkej časti slovenskej populácie, okrem zastaralého školstva a neexistencie vnútrospoločenskej diskusie, považujem za najvýraznejšie polená do ohňa deformácie právneho vedomia.

Demokracia nie je holubník bezhraničnej slobody

Je to dom stojaci na pilieroch ľudských práv

Ľudia v ňom majú právo na svoje myslenie, dokonca aj xenofóbne, ale nie všetko čo si myslia, môžu aj uplatňovať. Ochranu práva na slobodu myslenia požíva len myslenie, ktoré nevedie k porušovaniu iných práv (článok 17 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Paradox slobodného uplatňovania slobôd v demokracii znamená, že slobodne konať možno len a chvalabohu, že len – v medziach zákona.

Európske právo dostalo zaucho od nových členských štátov

Veľká časť obyvateľov Slovenska si demokraciu predstavuje ako jednosmerku. Nazeranie na európsku integráciu len cez kukátko ekonomických vzťahov a peňazí je zle pochopená rovnica. Chýba v nej fakt, že užívanie plodov slobody v podobe voľného pohybu, práce, obchodovania a iných výhod, je podmienené prevzatím zodpovednosti za záväzky z medzinárodných dohovorov, predovšetkým Charty ľudských práv Európskej únie.

Nedorozumenia vznikajú z neinformovanosti

Veľká časť obyvateľov Slovenska odmieta uznať právo na azyl pre vojnových utečencov. Politická reprezentácia sa priklonila k tejto názorovej skupine bez celospoločenskej diskusie a bez informovania verejnosti o skutočných dôvodoch odmietnutia povinnosti vyplývajúcej z článku 18 práva na azyl Charty základných práv EÚ.

Pričom jediným relevantným dôvodom obmedzenia výkonu práva na azyl – v zmysle článku 52 Charty základných práv EÚ – je potreba ochrany práv a slobôd iných.

Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripomína, že akýkoľvek zásah štátu do výkonu práv je možný len pri súčasnom splnení troch podmienok: zásah musí byť ustanovený zákonom, zodpovedá legitímnemu cieľu a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, teda je v súlade so zásadou proporcionality.

Naozaj si naša politická reprezentácia myslí, že jednopromilový počet spravodlivo a dôsledne preverených utečencov voči celku predstavuje ohrozenie práv a slobôd obyvateľov Slovenska a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti? Naozaj potrebujeme ochranu pred deťmi, ktoré päť rokov nechodia do školy?

Azylové právo nie je vec názoru, ale vec zákona

Zosúladenie papierovéjo práva s právom prirodzeným a s myslením ľudí prechádzalo a aj naďalej prechádza cez paradoxy a precedenty.

Z pamäti mnohých, rovnako ako z mojej, sa ešte i dnes vynára čerstvá spomienka na kŕčovité zvieranie hrdla spôsobené zažitkom z francúzskeho filmu „Dvaja muži v meste“ (1973). Jean Gabin v úlohe vychovávateľa trestancov a Alain Delon, bývalý bankový lupič, ktorý skončí pod gilotínou. Scenárista, José Giovanni, sám nespravodlivo odsúdený k trestu smrti a o tridsať rokov neskôr v novom súdnom procese úplne rehabilitovaný, celý svoj život bojoval proti trestu smrti. Najúčinnejšou zbraňou – umením. Je neuveriteľné, ale je to tak, že vo Francúzsku sa na trest smrti ešte aj v sedemdesiatych rokoch minulého storočia používala gilotína. Aj keď je trest smrti na ústupe, ešte stále sa v 58 krajinách sveta popravuje. Najviac v Číne, Iráne a v USA.

Foto: europa-links.eu

Áno, cesta ľudstva k slobode pretekala a ešte stále preteká cez údolia plné potokov krvi, ale aj cez hory nádeje.

Historický vývoj ľudských práv so svojimi pozitívnymi medzníkmi dorazil v našich časoch do stretu dvoch civilizácií. Civilizácie európskeho práva a civilizácie islamského práva.

Európsky pohľad na ľudské práva vychádza z univerzalistickej koncepcie Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948. S touto koncepciou sú však právne systémy založené na islamskom práve v rozpore. Islamské právo nepriznáva úplnú slobodu myslenia, náboženstva a úplnú právnu rovnosť mužov a žien. Právo moslimského sveta nie jednotné. Aj keď ešte mnohé krajiny uplatňujú kruté telesné tresty i trest smrti, vo väčšine krajín moslimského sveta je právny systém šaríe zrušený alebo redukovaný na minimum.

Ako sa ubrániť zavádzaniu islamského práva v multikultúrnej spoločnosti?

Slovensko nikdy nebolo a ani dnes nie je monokultúrne a obyvatelia Slovenska by si mali uvedomiť, že monokulturalizmu a stavaniu hrádz odzvonilo. Ak chceme byť súčasťou otvoreného sveta so všetkými jeho výhodami, mali by sme sa pripraviť na adaptáciu k bezproblémovému spolunažívaniu rozličných kultúr.

Táto cesta nebude ľahká, pretože vyžaduje od spoločnosti snahu o zbavenie sa pocitu vlastnej kultúrnej hegemónie, čo ale zároveň neznamená zbavenie sa národnej identity. Inak povedané, vyžaduje snahu o prekonávanie rozdielov a nájdenie minimálnych pravidiel spolunažívania v otázkach ľudskej dôstojnosti a rovnosti.

Kultúra ako komplexná črta spoločnosti nie je nemenná. Multikultúrna spoločnosť v demokracii ponúka možnosť obohatenia o skúsenosti, ale aj šancu zbaviť sa neefektívnych tradícií. Skúsenosti z multikultúrnych spoločností, napríklad z Kanady alebo Švajčiarska, potvrdzujú oprávnený predpoklad, že ženy z moslimského sveta, ktoré sú v dôsledku dlhodobých vojenských konfliktov vystavené oživeniu fanatických kmeňových tradícií: upaľovaniu žien, obchodovaniu so ženami, ženskej obriezky, zákazu vzdelávania žien, s radosťou dajú zbohom týmto neľudským tradíciám.

Stret civilizácií môžeme chápať aj ako výzvu

V diskusii o riešení migračnej krízy sa objavujú zvyčajne len cesty dvoch extrémov. Málo sa hovorí o ceste medzi dvomi extrémami, o ceste zákona. Táto cesta je postavená na dôvere v európske právo s azylovým systémom založeným na dôslednom a individualistickom postupe.

Nepochybujem o tom, že pri rokovaniach o ďalšej tvorbe spoločného európskeho azylového systému bude na pretrase aj analýza súvislostí s otázkou: prečo vzišli vykonávatelia teroristických útokov v Paríži a v Bruseli z generácií prisťahovalcov práve z krajín s neoliberálnym charakterom azylového systému. Nepochybujem ani o tom, že tieto súvislosti budú porovnávané s azylovým systémom dôsledného individualistického prístupu k preverovaniu, k integrácii i k udeľovaniu azylu, ktorý je úspešne uplatňovaný vo viacerých krajinách sveta, napríklad v Kanade i vo Švajčiarsku.

Tento systém vyžaduje zo strany utečencov predovšetkým naplnenie základnej podmienky, a to rešpektovanie demokratického právneho systému prijímacej krajiny, pričom jeho uplatňovanie nemôže tvoriť rozpor so zaradením sa do demokraticky legálnych náboženských či iných záujmových komunít, čo je prirodzené právo každého človeka.

Táto cesta predstavuje nádej pochopenia súladu svojich vlastných prorodzených práv s právom písaným aj pre ľudí z moslimského sveta a túto nádej im nemôžeme uprieť.

Táto cesta posúva koncentráciu boja proti terorizmu iným smerom, než smerom k odmietaniu práva na azyl. Bojovať máme proti násiliu páchanom združením psychopatických jedincov a nie proti tým, ktorí utekajú pred nimi. Vzdať sa úmyslom teroristov znamená uplatniť kolektívnu vinu za teroristické útoky na nevinných utečencoch, aj deťoch.

Deti sa ale majú hrať, chodiť do školy a nie prizerať sa šialenstvu násilia.

cabinet.gov.

Čo sa stalo s obyvateľmi Európy, že strach z rozvratu vlastného blahobytu zatienil ich prirodzenú ľudskú vlastnosť – poskytnutie toho najmenšieho, čo ľudia ľuďom môžu dať: poskytnutie nádeje?

 

Teraz najčítanejšie