Strach. Pôvod štátu

Témou tejto výstavy nie je politika. Zámerom nebolo podávať správy o politických situáciách, skôr vyrozprávať fragment príbehu imaginárneho jednotlivca, ktorý chce ostať slušným človekom vo svete plnom zákopov a hraníc medzi ľuďmi, komunitami aj štátmi.

Výstavu sme spolu s kurátorom Christianom Kobaldom z Berlína začali pripravovať pred rokom, v čase keď u nás v Novej synagóge doznieval projekt Dana Perjovschého Politics, ktorý sme uviedli heslom, že „politické je všetko.“  Je možné, že táto výstava je odpoveďou na zistenie, že sme sa mohli mýliť respektíve je snahou vyjasniť si, čo sa tým vlastne chcelo povedať.  Nazvime to kurátorská dialektika.

Začali sme čítaním klasických prác od Thomasa Hobbesa (Leviatan) a jej súčasnej interpretácie od Leo Straussa (Political philosophy of Hobbes: Its basis and its genesis). O strachu sa v nich uvažuje ako o konštitutívnej kategórii vo vzťahu k budovaniu moderných štátov – strach je to, čo nám pomáha získať vedomosť o vlastnej slabosti – naše skúsenosti s násilím a hrôza z neho nás vedie k uvedomeniu si, že sme vždy vydaní na milosť tým druhým.

 

 

Hobbes svojho Leviatana publikoval roku 1651 t.j. v čase zrodu britského parlamentarizmu (dva roky po poprave monarchu Karola I.) a tri roky po Vestfálskom mieri, ktorý v kontinentálnej Európe zadefinoval modernú predstavu štátnej suverenity a tiež dodnes sčasti živý geopolitický mechanizmus riešenia medzinárodných konfliktov.

Zoči-voči dobovému chaosu, ktorý symbolizujú tieto dve historické udalosti z polovice 17. storočia,  Hobbes ponúka myšlienku, že lepšie než permanentná revolúcia, či tridsaťročná vojna bude, ak sa ako ľudia a ako spoločenstvá vydáme napospas (všemocnému) štátu, v ktorom strach z útoku iných bude nahradený strachom z potrestania tých, čo útočia.

Hobbes zavesil predstavu štátu ako všemocného suveréna na obraz Leviatana – morskej príšery, pre ktorú neplatia zákony mora, lebo ona moru panuje. Zároveň hovorí o štáte ako o „bohu vytvorenom ľuďmi.“

 

Leo Strauss o 300 rokov neskôr v reflexii na hrôzy prvej, a pred úsvitom druhej svetovej vojny, k tomu poznamenal, že moderné spoločnosti, ktoré nemajú skúsenosť s terorom anarchie vydržia len tak dlho, ako si naň budú pamätať.

Existuje o týchto veciach veľa hrubých kníh, no pre nás tou základnou otázkou z toho zostalo, ako súvisí myšlienka slobody jednotlivca a zrod moderného európskeho liberalizmu s ideou štátu ako moderného dozorcu nad normami. Ak je podstatou spoločenskej zmluvy pri vzniku štátu dôvera, prečo „musíme bezpečnosť zaistiť nie zmluvami, ale trestami“ ? (Hobbes, Leviatan).

Takto nejako usudzujúc sme sa postupne vybrali na cesty, aby sme na Ukrajine, v Poľsku, Maďarsku, v Prahe, Berlíne aj Bratislave diskutovali s umelcami, teoretikmi a rôznymi priateľmi o nápade spraviť o týchto otázkach výstavu.

Nazvali sme ju Strach. Pôvod štátu.

Prvýkrát sme túto tému vnorili do jednej zo série výstav Privátny nacionalizmus v marci 2015 v Bratislave.

Druhý pokus – síce už naplno, no stále v polohe in progres – sme pripravili teraz pre Žilinu. Bude to zároveň naša posledná výstava na stavenisku. V pláne máme ešte dve ďalšie varianty hľadania si prístupu k téme prostredníctvom vizuálnej zostavy diel súčasných umelcov – v Minsku v galérii Y a napokon v galérii Yvonne Lambert v Berlíne v roku 2016.

 

Čiže, zistili sme, že nás v kontexte témy o pôvode štátu vlastne vôbec nezaujíma, ako sa štát zhmotňuje v historickom boji národov za nezávislosť, ani žiadne geopolitické problémy. Politické umenie, ktoré vzniká v reakcii na dobové, či aktuálne politické okolnosti tu preto vystavujeme len málo.

 

Uvedomili sme si, že skôr, než  sa štát stane skutočným politickým útvarom s vlastným vojskom a hranicami, je pôvodne abstraktnou myšlienkou, ideálom, ktorý v skutočnosti neexistuje.  Preto sa tu zaoberáme subjektívnymi zdrojmi dôvery, ktoré formujú myšlienku spoločenstva a uľahčujú jednotlivcovi veriť, že spojenie a spolupráca s ostatnými sľubuje lepší život.

Témou výstavy môže byť táto viera, ktorá ale v dôsledku vyčleňuje nejakých ľudí od iných ľudí, keď zistia, že nechcú žiť spolu a povedia si, že chcú žiť sami.

Témou výstavy môže byť hranica, a otázka, či si hranice vytvárame na základe rozdielov, alebo či rozdiely medzi nami a tými druhými nachádzame práve kvôli existencii hraníc?

Témou výstavy môže byť neprekonateľný rozpor, ktorý existuje v odpovediach na otázku: čo je dobré pre jednotlivca a čo je dobré štát?

Témou výstavy môže byť tiež strach, ktorý v prvom pláne vždy pôsobí  ako rozbuška mobilizácie sa voči neznámemu  a často tak vedie k potokom krvi.

Výstavou chceme ukázať, že  aj v takých chvíľach – typických svojou neprehľadnosťou – ak sa započúvate pozorne, tak môžete  počuť viac  lásky než násilia.

 

–

 

Obrázky v článku (zhora dole):

Sergey Shabonin,  A nezostalo nič (Palác umenia, Minsk) 2009

Juraj Sukop, 3-sigma, 2015

Andrey Kuzkin, Prázdne mozgy, 2012

Leviatan (z internetu)

Andrey Kuzkin, Misia les, 2013

Nová synagóga, Žilina, 21. 9. 2015

Michal Moravčík, Podozrivá rekonštrukcia, 2004

Vladislav Shapovalov – Vojnová kampaň, 2015

–

Pozývame do Žiliny na otvorenie 24. 9.