Blog
piatok

Straka pod lupou

Foto N - Tomáš Benedikovič

Avizovala som nedávno článok venovaný recenzentskej tvorbe Tomáša Straku. Zároveň som si predsavzala, že sa budem krotiť. Kombinácia týchto dvoch vecí ma úplne odkrvila, článok je nezáživný. Berme ho ako nutné zlo.

Pôvodne som sa na úvod chcela vrátiť k tej nepríjemnej záležitosti spojenej s faktom, že Tomáš pozná Ivanu. Bola to asi tak jedna strana moralizovania. Ale krátim. Nechám z toho iba odstavec, ktorý najmenej súvisel s témou, ale je najveselší:

Asi pred mesiacom som si išla v Bratislave zohnať niečo pod zub. Pri stánku sa tlačilo viac ľudí; keď som napokon dostala jedlo, predavačka ma rovno odmávla. „Ešte som neplatila,“ hovorím a podávam jej zhúžvanú bankovku. A ona sa smeje: „Čo ste sa priznávala!“ A ja sa smejem: „Asi by som chcela žiť v krajine, kde sa ľudia priznávajú.“ A ona sa smeje ešte viac: „To ale neni na Slovensku!“

A tu končí všetka sranda.

Kde vidím problém

Na stole mi ležia dve obsiahle Strakove recenzie, jedna je z literárneho časopisu Dotyky, druhá z rodovo orientovaného časopisu Glosolália.

Identifikujme si základné problémy:

  1. Straka používa veľmi veľa cudzích slov – verím, že vie, čo znamenajú, ale do vety ich nahádže takým spôsobom, že veta stratí zmysel.
  2. Straka často odkazuje na veľké osobnosti z oblasti literatúry a filozofie, pričom vôbec nie je jasné, kde presne by mal byť súvis. Natíska sa mi tu anglický výraz name-dropper, označenie pre človeka, ktorý trúsi medzi rečou známe mená len preto, aby všetci videli, že ich pozná.
  3. Vo všeobecnosti má Straka tendenciu ku komplikovaným výpovediam. Keby ste po tých šiestich stranách mali zhrnúť, o čom kniha je a čo je na nej podľa Straku dobré, tápete v temnotách.

Zatiaľ budem citovať len z tej Glosolálie, z recenzie na Gibovú, nech je to prehľadnejšie. Autor ju nazval Anti-ženský román o neinštitucionalizovanom osvietení.

Už to. Už ten názov. Povedz mi neinštitucionalizované osvietenie päťkrát po sebe a nepotkni sa. A potom mi vysvetli, čo tým myslíš.

Pšššt. Niečo z úvodnej strany:

Obe postavy, či jedna a tá istá, však príznakovo utekajú od centra vlastných príčin a snažia sa dopátrať posledných účelov na úplne inej koľaji. Túto frašku celý čas pozoruje všadeprítomný Boch, v prípade ktorého ale nenachádzame mýtus augustínovskej piety a posvätnosti ani rousseauvskú [sic] divokú slobodu, ale len tiché, sarkastické, často ploché prizeranie sa veciam, spojené so štýlom futbalového komentovania Gaba Zelenaya.

Nejaký hanblivejší človek, niekto menej sčítaný sa podľa mňa aj zľakne – pomyslí si, že toto sú naňho príliš zložité myšlienky, tomu skrátka nerozumie. Zložité, to áno. Ale myšlienka to nie je. Nech sa na to pozriete z ktorejkoľvek strany, nemá to zmysel. Rovnako tu:

Gibová nesystematicky napĺňa hérakleitovsko-hegelovský postulát tézy a antitézy, ktorého vyvrcholenie – syntézu (katarziu) – zažíva jej hrdinka až na konci. V realite knihy nie je miesto pre dokonalý svet, šablónovanie kladných a záporných postáv alebo javov, všetko je komplementárne. Povedané inak, neexistuje nikto, koho hovno nesmrdí. Opäť – spoločnosť sa dostala na vlastný okraj a jej prejavy sú schizofrenické v možnostiach, ktoré ponúka.

Katarzia inde než na konci by ma prekvapila.

Teraz si aj ja podrežem konár pod zadkom; som bez ambícií – Hegela som na vysokej škole tiež natlačila do každého druhého dramaturgického rozboru, približne takto: 1. Vidíme hrdinu v počiatočnom pokojovom stave (téza). 2. Hrdinu prikvačí veľké súženie, prechádza životnými skúškami, pod ktorých vplyvom sa mení (antitéza). 3. Situácia sa vyrieši, vidíme hrdinu zasa pokojného, obohateného o prežité (syntéza). Hotovo, skviem sa. Nikdy mi na tom nikto nič nevytkol, postupne som sa na to vykašľala sama. Jednak neviem nič o Hegelovej filozofii, takže ňou už preventívne nebudem šermovať, jednak sa dá hentaký univerzálny výklad s minimálnym úsilím napasovať na drvivú väčšinu európskej dramatiky od antiky po dnešok. To je celá podstata drámy, večná, aj literatúrou stále znova spracovávaná schéma – hrdina prejde, poeticky povedané, ohňom životných skúseností a na konci tejto svojej strastiplnej púte sa vynára o čosi inakší.

To je ako (kvetnato a pokiaľ možno s použitím nejakej tej latiny) zdôrazniť, že príbeh má začiatok, stred a koniec. Bude to pravda, ale rovnako dobre by sa to dalo povedať skoro o hocičom. Absolútne nič tým nehovorím.

Inde píše Straka o hemingwayovskom boji človeka s vlastnou povahou. Kde to vzal? Hemingwaya si spájam skôr so sporými opismi než s nejakým vnútorným bojom. Ak sa rozhodneme pre takéto adjektívum, malo by mať jednoznačný, dávno ustálený význam, aby bolo okamžite jasné, na čo touto charakteristikou narážame. Podobne Straka v oboch recenziách odkazuje k shakespearovskej dráme – a to zas len tak všeobecne, že je vlastne jedno, aký text máme pred sebou. Veď všetko je vlastne shakespearovské.

A, prosím, je to Macbeth, nie Macbath.
To nie je jediný lapsus, ale nebudem sa zdržovať drobnosťami.

Jedným z plánov knihy, poznamenáva Straka k predmetnej próze, je tak aj boj proti intelektuálnemu snobizmu mnohých autorov a autoriek.

Irónia?

Čas a reálie teda v próze občas neplynú konštruktívne ani dekonštruktívne. Sú prostým pustením filmu reálneho sveta, ktorému daná pointa nielen chýba, ale nebola nikdy ani obsiahnutá v samotnej povahe sveta, ktorý mala Gibová odvahu zachytiť v čistej „zmysluprázdnosti“.

Keby sme vyhodili tie reálie, dalo by sa ešte s oboma očami prižmúrenými povedať, že to nejako funguje dohromady – čas v tejto próze neplynie, neviem, nie, neviem, prečo nad tým vôbec rozmýšľam, keď predsa človek na prvý pohľad vidí, že to je márne. Celé zle. Ale črtá sa tam vlastne Strakov svetonázor, nie? Že svet nemá zmysel. Niečo sme sa predsa len dozvedeli.

Vysoké umenie pre „idiotov“

Miestami sa objavia aj tri vety po sebe, ktoré majú hlavu a pätu. Aj keď stále svojským, takmer by sa chcelo povedať strakovským spôsobom:

Ďalšou zaujímavou črtou knihy je Gibovej „tupý“ jazyk. Autorka z predošlého učesaného štýlu prechádza do facebookovského slangu. Je jasné, že autorka mení svoj jazyk zámerne, otázne je, prečo tak činí. Odpoveďou môže byť frustrácia z tzv. ženskej literatúry a zároveň vzdorovitá snaha, ktorá má za účel klesnúť na úroveň slovenského čitateľa či čitateľky.

Mala som kedysi s Gibovou spoločnú čítačku, na otázku, aké knihy ju zaujímajú, suverénne vyhlásila, že žiadne, nečíta nič. Po chvíli ticha sa opravila, vraj občas si prečíta, čo napísal a vydal niekto z jej známych. To bolo dávno a Gibová je taká – ja jej verím, že číta, zrejme to bola len taká provokácia. V každom prípade pochybujem, že sa venuje ženskej literatúre, ba že sa jej venuje až tak, aby sa voči nej chcela vedome vymedzovať. Ani jazyk podľa mňa zámerne nemení – teraz je to slovo proti slovu, ale nie je to pekné, že sme sa dostali z tých spletitých častí, kde človek ani zaboha nevedel prísť na to, o čom je vlastne reč, niekam, kde sa dokonca môžeme kriticky vymedziť voči Strakovmu názoru?

To je veľký pokrok.

Ale nejasajme.

Myslím skrátka, že autorka so svojím štýlom vedome nerobí vôbec nič, necháva to plynúť, to je jej poznávacia značka a jedna z tých hodnotnejších čŕt – a zároveň, ako už bolo spomenuté minule, dôvod, prečo by potrebovala redaktora – stačilo by to občas usmerniť, nech to má flow.

Kam mieri Straka tou poznámkou o klesaní na úroveň slovenského čitateľa a čitateľky, to by podľa mňa mal vysvetliť, a možno sa rovno ospravedlniť slovenskej čitateľskej obci.

O kúsok ďalej Straka v tejto téme pokračuje:

Kniha sa teda na jazykovej úrovni nesnaží byť vysokým umením, je skôr vysokým umením pre „idiotov“ a môže byť chýbajúcim vývojovým článkom medzi ženským románom a serióznou literatúrou, ktorý súčasnosť tak potrebuje. Dielo zámerne uberá zo svojho štýlu, aby sa stalo, takpovediac, ľudovejším. Je teda popovou rapsódiou o utrpení jednotlivcov, o realite za dverami detskej izby.

Úvodzovky milujem. Oči sa mi rozkotúľali po zemi, ako by povedal klasik. Čo si počať s tými „idiotmi“, vôbec netuším. Asi nie som dosť „idiot“, aby mi to docvaklo?

Kde vidím riešenie

Dajme si na úvod dlhej finálovej rovinky jeden citát aj z tej druhej recenzie, na Lichnerovej román Hostina:

Lichnerová používa všetky možné výrazové prostriedky k tomu, aby presne vyjadrila svoj zámer. Jej údernosť nespočíva v technike písania či v planom sa vystatovaní úrovňou jazyka, ktorá by azda mala za účel ponúkať nám strojené bezobsažné prázdno. Autorka používa celú škálu výrazových prostriedkov k tomu, aby sa dostala k absolútnej podstate zdieľaného odkazu, ktorý je často viac tušenou či pocitovou záležitosťou než prešpekulovaným konštruktom.

Je bežné, že autor používa nejaké výrazové prostriedky, aby niečo, nazvime to trebárs aj tým zámerom, vyjadril. O čom inom je literatúra? Recenzent by ideálne mohol upozorniť na konkrétne výrazové prostriedky a prípadne načrtnúť svoju predstavu o tom, v čom ten zámer spočíval.

Počúvala som nedávno rádio a zachytila v reklame tento slogan: „Láska prochází nábytkem.“ V niečom mi to veľmi pripomína Strakov recenzentský štýl. Na nejakej úrovni tomu rozumiete, operuje to so známymi pojmami, ale zároveň je na tom čosi úplne, úplne zlé – znásilnená forma, znásilnený obsah. Zabudnime na to, či Straka chváli do nebies preto, že pozná autorky osobne. Tie recenzie sú aj tak sotva čitateľné. Strojené bezobsažné prázdno to vystihlo. Znamená to, že je Straka zlý recenzent? Nezahadzujme ho.

Musíme smerovať k jednoduchosti. Aj ja mám v tomto smere čo robiť, nevynímam sa z toho množného čísla. Ak sa chceme o niečom zmysluplne baviť, musíme byť zrozumiteľní. Veď o čo ide v recenzii? Snažím sa čitateľovi priblížiť knihu. Nejde v tej chvíli o mňa, o moje znalosti z filozofie a literárny rozhľad, ide o to, aby čitateľ získal nejakú predstavu, o čom kniha je a čo o nej ako informovaný človek súdim.

Jasná vec – ak je to úzko zameraný časopis s určitou cieľovou skupinou, môžem sa rozbehnúť na päť strán a použiť veľa cudzích slov, ale aj tam musím byť zrozumiteľný.

Keď to napíšem úplne ľudsky, tak, ako mi to teraz napadá – my nevieme o Strakovi dokopy nič. Straka sa nám v roli recenzenta predvádza tak, ako by chcel byť videný. Dúfam, shakespearovsky povedané, že mu táto maska ešte neprirástla k tvári – že ju raz zahodí a začne písať úplne normálne. A vtedy sa s ním skutočne zoznámime.

Slovo záverom

Pretože v Prahe sa mi Glosolália nedala dosť rýchlo zohnať, išla som predvčerom zase do Bratislavy. Keď som kráčala z autobusovej stanice k Artforu, svojou obvyklou nezmyselnou cestou, na jednej stene bolo čosi napísané. Ak som to správne rozlúštila, je to toto:

Desíme sa viac svetla než tmy.

Viem si predstaviť, že je pohodlné písať do troch rôznych literárnych časopisov úplne hocičo, keď ti k tomu zjavne absolútne nikto nič nehovorí (kam sa podeli šéfredaktori? vôbec ich nerušilo, čo publikujú?). Temnota je bezpečná.

A čo teraz, keď na teba niekto namieril reflektor?
Sorry, Straka, že to padlo na teba, verím, že nie si jediný.

Dalo by sa to ale vztiahnuť aj na ten recenzentský štýl. Ak len tak hádžem veľké slová do vety a budím dojem zložitosti, sotva sa so mnou niekto môže prieť. Ako – proti nezmyslu?

Matúš Mikšík, ktorého recenzia na Lichnerovej Hostinu vyšla v staršom čísle Glosolálie, v úplne poslednom odstavci píše:

Rozmýšľal som, korigujúc túto recenziu, či by nebolo dobré na záver ešte posilniť jej hodnotiacu zložku – najmä preto, že som nadobudol pocit, že je môj text značne rozpačitý...

Neuvádzam jeho článok ako čítankový príklad, iba upozorňujem na tú sebareflexiu. Mikšík si uvedomuje, že píše pre niekoho, kto by si mal z textu odniesť nejakú predstavu o knihe, a že možno nebol dostatočne komunikatívny, a tak svoje dojmy ešte dodatočne objasní. Super.

To je celé. Žiadna veda.

Vylezme na svetlo, netreba sa toho báť, a bavme sa normálne.

Strakove recenzie bohužiaľ nie sú dostupné na internete. Apelujem na všetkých, aby investovali tie tri či štyri euríčka do našich periodík a niečo si prečítali. A povedzme si, čo sa nám páčilo, čo nepáčilo, čo sme pochopili, kde sme našli poučenie a kde inšpiráciu.

Čo si dáme nabudúce? Neviem. Rozčítanú mám veľmi peknú knižku, volá sa História vecí, napísal Edmund Hladký. Je to umenie a mám pred tým rešpekt. A veď mohla by som skúsiť rozobrať aj niečo takéto, na čo možno nemám, nie? Nech si kladiem latky vždy o kúsok vyššie.

Malý citát na chuť? Shakespearovská dráma v troch riadkoch?

„Ostaňte na noc,“ povedala a dotkla sa otcovej ruky.
„Pravdaže ostanú, kam by chodili?“ povedal barman.
Neostali.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/

Blogy

|