Denník N

Stratené KDH (+mapy)

Ján Čarnogurský vo väzbe v roku 1989. Zdroj: magnificat.sk
Ján Čarnogurský vo väzbe v roku 1989. Zdroj: magnificat.sk

Je rok 1877. Trinásťročný Andrej nastupuje na gymnázium v Ružomberku. Po troch rokoch odchádza. Národne uvedomelý a presvedčený stať sa kňazom. Tu niekde sa začína písať história slovenskej katolíckej politiky.

Andrej Hlinka vystrieda ešte niekoľko škôl a 19. júna 1889 sa stáva kňazom. Chvíľu spolupracuje s Uhorskou ľudovou stranou, neskôr so Slovenskou národnou stranou, až nakoniec 5. decembra 1905 zakladá národne a katolícky orientovanú Slovenskú ľudovú stranu. Krátko na to sa strana začleňuje do SNS. O dva roky neskôr putuje Hlinka do uhorského väzenia. Väzenie ale jeho národnú vôľu nezlomí. Po rozporoch v SNS medzi evanjelikmi a katolíkmi obnovuje v lete 1913 Slovenskú ľudovú stranu. A práve týmto sa na Slovensku jasne oddelili katolícke a evanjelické elektoráty.

Po prvej svetovej vojne

Slovensko je do roku 1918 súčasťou Uhorska bez akýchkoľvek známok autonómie, čo sa odráža aj na vývoji straníckeho systému. Do rozpadu Rakúsko-Uhorska na území Slovenska nevzniká žiaden výraznejší systém strán. Ešte pred vznikom Prvej republiky slovenskú spoločnosť silno ovplyvňujú tradičné konzervatívno-agrárne štruktúry a katolicizmus. Až po vzniku Československa sa na území Slovenska začínajú postupne formovať masové politické strany. Najvýraznejšou z nich je bezpochyby Slovenská ľudová strana. Za jej rapídnym úspechom stojí spolupráca s cirkvou a podpora od slovenského duchovenstva.

Predvolebný program v roku 1920 požaduje republiku postavenú na kresťanských základoch. Medzi priority tiež patrí katolícke školstvo či katolícka výchova mládeže. Vtedajšia pražská vláda je skôr sekularistická, a tak sa SĽS spolu s SNS začínajú orientovať autonomisticky. SĽS sa na prvorepublikových vládach veľmi nezúčastňuje, požaduje však autonómne ideologicky-katolícke Slovensko. Sociálne a ekonomické otázky stavia na trendoch a inšpiruje sa z celosvetového katolíckeho smerovania. Môžeme spomenúť napríklad pápežské encykliky Rerum novarum.

Jadrom elektorátu Ľudovej strany sa stáva vidiek. Pri podchytávaní voličov zohráva dôležitú úlohu duchovenstvo. Hoci sú voľby v tej dobe slobodné, na odľahlom vidieku sa volí tak, ako nakáže miestny kňaz. Napríklad v obci Lengvarty, dnes Dlhé Stráže, má Ľudová strana v roku 1929 podporu sto percent. Len pre porovnanie, KDH tam v roku 1990 získalo úctyhodných 65% hlasov. Obcí, kde ľudáci získavajú viac ako 90%, je približne stopäťdesiat.

Zdroj údajov: Slovenský archív sociálnych dát SAV
HSĽS vo voľbách 1929. Zdroj údajov: Slovenský archív sociálnych dát SAV

Pre Prvú republiku je príznačné, že sa sympatizanti strán združujú v spoločensko-kultúrnych spolkoch úzko previazaných s politickými stranami. Jeden takýto spolok vzniká aj pod patronátom HSĽS (strana v roku 1925 zmenila názov na Hlinkovu SĽS, pozn.). Ide o osobitý útvar – Rodobranu. V skutočnosti je však Rodobrana polovojenská organizácia, ktorá sa necháva inšpirovať fašistickým Talianskom. Členov tvoria prevažne mladí muži s radikálnymi názormi a ich typický odev, čierne košele, nápadne pripomína uniformy mládežníckych organizácií, ktoré vznikajú vo vtedy už fašistickom Taliansku. Spolok je síce neskôr štátom zakázaný, funguje však naďalej. Tvorí základný kameň Hlinkovej gardy.

Obdobie Tisa

Je 16. august 1938. Andrej Hlinka v Ružomberku odchádza na druhý svet. Vedenie strany preberá už vtedy najvplyvnejší straník, katolícky kňaz Jozef Tiso. O niekoľko týždňov neskôr vzniká autonómna Slovenská krajina, ktorá neskôr vyhlasuje nezávislosť na Československu. Obdobie Jozefa Tisa sa stáva najčernejším obdobím katolícko-konzervatívnej politiky na Slovensku.

Jozef Tiso má na vzniku Slovenského štátu najväčší podiel, nesie zodpovednosť za postupnú likvidáciu demokratického zriadenia. HSĽS po Mníchovskej dohode postupne prinúti politické strany k zlúčeniu do nej, sociálni demokrati a komunisti sú zakázaní. Zlúčiť sa musí aj SNS, inak dôležitý partner Ľudovej strany pri presadzovaní samostatnosti.

V roku 1939 vzniká Slovenská republika, resp. Slovenský štát. Národný socializmus, ktorý vychádza z kresťanskej tradície, je vyjadrený známym „Za Boha, za národ.“ Pomery v HSĽS sa musia postupne prispôsobiť požiadavkám Nemecka. Dochádza k reorganizácii v strane, ktorá sa inšpiruje vodcovských princípom, obdobne ako vo fašistických diktatúrach v Taliansku a Nemecku. Funkcionári sa nevolia, ale navrhujú, dochádza k zasahovaniu do výkonu práce zo strany na ministerstvá, vzniká Úrad propagandy na propagáciu ideologickej línie a podobne.

Jedným z pilierov režimu sa má stať kresťanstvo. Slovenská republika už v Ústave deklaruje, že je kresťanským štátom. Štát zabezpečuje slobodné pôsobenie recipovaným cirkvám. Istým spôsobom sú však predstavy o kresťanskom štáte spájané s učením rímskokatolíckej cirkvi. Niektoré vierovyznania, ktoré sú „v rozpore s verejným poriadkom a kresťanským mravom“, sú zakázané alebo označené za sekty. Náboženstvo má opäť zohrávať dôležitú úlohu v školstve, stáva sa povinným na základných a stredných školách. Ešte väčší vplyv cirkvi zabezpečuje vládne nariadenie, ktoré jej umožňuje zakladať školy. V neskoršom období dokonca štátne školy zanikajú, existovať môžu len školy obecné a cirkevné. Vplyv rímskokatolíckej cirkvi v tomto období naberá nevídaný rozmer.

Situácia sa mení paralelne s vývojom druhej svetovej vojny. Slovenské národné povstanie, vstup Červenej armády a obnova Československa vedú k zániku totalitného režimu a vojnovej republiky. Hlinkova slovenská ľudová strana je zakázaná a jej hlavný predstaviteľ, prezident Slovenského štátu Jozef Tiso, popravený.

Keďže od rozštiepenia SNS na evanjelickú SNS a katolícku (H)SĽS v roku 1913 ostali elektoráty týchto strán jasne vykolíkované, po zakázaní najsilnejšej HSĽS nemajú katolíci koho voliť. Možnosť, že by títo voliči volili niekoho iného než katolíkov, je v tej dobe za horizontom ľudského uvažovania. Situáciu tak pred voľbami v roku 1946 využíva Demokratická strana. Ide  o jednu zo štyroch povolených strán. Navrch v nej majú evanjelici. Pnutie medzi evanjelikmi a katolíkmi je síce silné, ale DS rýchlo pochopí silu voličského potenciálu katolíkov a na svojej kandidátke im zabezpečuje dvojtretinovú väčšinu. DS tak s katolíckym elektorátom drvivo poráža aj komunistov. Pre predstavu tohto potenciálu môžeme spomenúť napríklad obec Vasiľov. Vo voľbách v roku 1929 tam HSĽS získala 98,95% hlasov, následne DS v roku 1946 97,16%.

Nastupujúci komunizmus a prevrat v roku 1948 však všetko mení. Komunistická zostava voči katolíckym politikom a rímskokatolíckej cirkvi tvrdo zakročila. Ako je známe, v období rokov 1948 až 1989 sa katolicizmus ako taký prestáva v politike objavovať. Kresťanstvo, resp. katolicizmus, vystupuje v tom období len ako forma neoficiálnej opozície voči komunistickému režimu. Môžeme konštatovať, že táto nefunkčnosť kresťanstva, resp. cirkvi v politike bola akousi prípravnou pôdou pre základy jeho modernej a súčasnej podoby.

Voľby 1990

Je 8. jún 1990. Výborné počasie. Prebiehajú voľby. Okrem toho, že sa volí federálny parlament, volia sa aj republikové – Česká národná rada a Slovenská národná rada. Volebná účasť na Slovensku presahuje 95%. V Česku drvivo vyhráva Občianske fórum. Získava takmer polovicu hlasov. Druhí sú komunisti. Na Slovensku vyhráva revolučná Verejnosť proti násiliu. Na rozdiel od Občianskeho fóra prekvapivo získava len 32%. Druhé končí Kresťanskodemokratické hnutie s pätinou hlasov. Stačilo obehnúť regióny, založiť niekoľko klubov a dlho potlačovaný potenciál katolíckych hlasov bol zúžitkovaný.

Zdroj údajov: Slovenský archív sociálnych dát SAV
KDH vo voľbách 1990. Zdroj údajov: Slovenský archív sociálnych dát SAV

Rok 1989 znamená koniec monopolu KSČ a po tzv. Nežnej revolúcii nastáva prechod k demokratickým štruktúram. Práve v tomto období sa začínajú formovať štruktúry pre vznik kresťanských klubov v aktívnej  politike. Na ich vzniku má najväčší podiel disident Ivan Čarnogurský. Pri založení strany zohrávajú dôležitú úlohu najmä osobnosti z katolíckeho disentu. Ustanovujúci snem sa koná v Nitre 17. februára 1990. Hnutie je zaregistrované na Ministerstve vnútra 23. februára 1990.

Po voľbách ide KDH do koalície s VPN a Demokratickou stranou na oboch frontoch, teda vo federálnom a republikovom parlamente. Volebný výsledok je pre hnutie sklamaním. Novovznikajúce KDH malo podporu katolíckej cirkvi, ale doba sa zmenila; od roku 1946 prešli dve generácie, a navyše, hodnotovo je vnímaná ako nástupca HSĽS. Ideovo strana pôsobí schizofrenicky – na jednej strane čerpá z ideálov západnej demokracie, a na strane druhej vzhliada k tradičnej slovenskej izolácii. Problémom je takisto fakt, že KDH, v ďalšej budúcnosti federácie, resp. samostatnej republiky, nevyjadruje jasný postoj.

V období mečiarizmu sa postoj KDH výrazne posilňuje najmä vo vzťahu k Európe. Hnutie sa začína viac formovať na model západoeurópskych kresťanskodemokratických strán. Čarnogurský sa stáva podpredsedom Európskej únie kresťanských demokratov. Strana je v období rokov 1993 až 1998 chápaná ako líder protimečiarovského odporu.

Výsledky volieb v roku 1998 spôsobili, že éra Vladimíra Mečiara skončila. Koalíciu vytvára päť liberálno-demokratických strán, medzi nimi aj KDH ako člen Slovenskej demokratickej koalície. Neznamená to však upokojenie v rámci domácej politiky, naopak, boj o konsolidáciu pokračuje naďalej. KDH sa delí do dvoch blokov – stúpenci Čarnogurského zdôrazňujú samostatnosť hnutia, podporovatelia Mikuláša Dzurindu sa prikláňajú k otázkam spojených s existenciou SDK. Práve v tomto bode nastáva rozkol v strane, pretože neschválila dvojité členstvo v KDH a SDK. Zástancovia názoru zjednotenia v SDK svoje snahy vzdávajú a vytvárajú samostatný subjekt – SDKÚ. Z radov KDH odchádzajú traja členovia vlády a siedmi poslanci Národnej rady. Následky majú zásadný vplyv na výsledky vo voľbách. Z SDKÚ je silný konkurent.

V tom čase to pre KDH znamená najväčší odliv svojho elektorátu. Veľkým kameňom úrazu sa stáva predseda hnutia Čarnogurský. Jeho názory, napríklad na konflikt v Juhoslávii, ohrozujú vstup Slovenska do NATO. Toto je len príklad toho, prečo musí Čarnogurský svoj post predsedu hnutia opustiť. Ako svojho nástupcu navrhuje Pavla Hrušovského, ktorý má značnú podporu vo vnútri strany. Jeho oponentom sa stáva Ján Figeľ, ktorý má väčšiu podporu médií.

Počas trvania Hrušovského predsedníckeho postu sa strana viac nakláňa ku konzervatívno-pravicovým hodnotám. Začína otvárať kontroverzné témy postavenia sexuálnych menšín a potratov. Práve v takýchto témach sa prejavuje rozkol konzervatívcoch v otázkach liberálnej demokracie a nemení to ani antikomunistický postoj trvajúci 40 rokov. Program strany je podľa očakávaní ich voličov. Už štandardne sa odvoláva na ochranu a podporu rodiny. V rámci ekonomickej sféry “kadeháci” presadzujú reformu verejnej správy, dôchodkovú reformu a sú zástancami rovnej dane. V otázke zahraničnej politiky presadzujú ideu prioritnej zvrchovanosti Slovenska.

Po páde mečiarizmu poskytuje KDH novej vláde premiéra. Hoci Mikuláš Dzurinda sa neskôr stáva lídrom SDKÚ, politicky vyrástol medzi kresťanskými demokratmi. Obdobie Dzurindovej reformnej vlády zaznamenalo mnoho úspechov. Napríklad vstup do NATO a Európskej únie či zrealizované ekonomické reformy. Navyše, z radov KDH zaznamenali nesmierne úspechy v oblasti boja s kriminalitou a organizovaným zločinom dvaja ich ministri – Daniel Lipšic a Vladimír Palko.

*1998: KDH kandiduje na kandidátke SDK

V rámci koalície dochádza k nezhodám najmä so stranou ANO Pavla Ruska. Liberálne orientovaná strana sa nedokáže s KDH zhodnúť v oblasti interrupčného práva, postavenia cirkví a práv veriacich. Konzervatívny postoj plynúci z kresťanských hodnôt sa prejavuje vo vystúpení KDH z koalície vo februári 2006. Dôvodom je nezaradenie zákona o výhrade svedomia na rokovanie vlády.

V parlamentných voľbách 2006 získava hnutie tradičných osem percent. Podporu má prevažne na vidieku na severe Slovenska. Po voľbách však v strane nastáva rozkol kvôli prípadnému zostaveniu vlády so stranou Smer. Hnutie kvôli postoju predsedu Hrušovského opúšťa takmer polovica predsedníctva – skupina Vladimíra Palka. Ten zakladá Konzervatívnych demokratov Slovenska. Na sneme v roku 2009 je namiesto Hrušovského zvolený nový líder hnutia – Ján Figeľ. Do volieb v roku 2010 ide KDH s novými tvárami, medzi ktoré patrí napríklad Radoslav Procházka.

Zdroj údajov: Štatistický úrad
KDH vo voľbách 2012. Zdroj údajov: Štatistický úrad

Po voľbách v roku 2010 zostavuje vládu Iveta Radičová. Jej súčasťou sú aj kresťanskí demokrati. Vláda však nevydrží ani dva roky a v marci 2012 sa konajú nové voľby. KDH tradične s ôsmimi percentami. Po týchto voľbách však stranu opúšťajú ľudia okolo Daniela Lipšica a zakladajú stranu NOVA. Daniela Lipšica neskôr nasleduje Radoslav Prochádzka so stranou Sieť.

Kam šli voliči KDH?

História nám ukázala, že “ľudovecká” politika má svoje miesto v slovenskej politike. Politické a spoločenské štiepenie na takzvanej línii cirkev-štát má spolu s etnicko-nacionalistickým konfliktom na Slovensku najvýraznejšie postavenie. Hoci sa za posledných dvadsaťpäť rokov do popredia dostali aj iné konflikty, napríklad mečiarizmus-antimečiarizmus či ľavica-pravica, žiadny z nich nemá tak jasne definovaných voličov ako práve tieto dva. Tento fakt je neprehliadnuteľný aj na volebných mapách.

Kresťanskí demokrati majú, spolu s maďarskými stranami, jasne vytýčené územia. Na maďarskom “pieskovisku” však úspešne súťaží viacero strán. Tento problém KDH dlho nemusela čeliť. Dá sa povedať, že zbierala hlasy automaticky. Hlasy od ľudí a v regiónoch, kde voliť niečo iné ako stranu reprezentujúcu katolíkov, je neprípustné. Kým mnohé, aj silné slovenské hnutia a strany rástli a padali na svojich lídroch, KDH stabilne získavalo hlasy aj napriek nim.

Kresťanskodemokratické hnutie prežilo niekoľko kríz, obmien predsedov, odchody významných osobností. Položilo vládu, ktorej dali priemiéra; napriek tomu šli stabilne ďalej. Do posledných parlamentných volieb boli “kadeháci” nepochybne najstabilnejším politickým hnutím na Slovensku.

Ak sa dnes vedie politická debata o tom, čo a kto je štandardná strana; hoci politologická literatúra takýto termín nepozná, KDH je, alebo možno bola, učebnicovým príkladom definície politickej strany. Je ideologicky ukotvená, má konzistentný program, štruktúru, širokú členskú základňu a jasne definovaný elektorát. Na rozdiel od mnohých slovenských strán v nej existuje vcelku vyspelá vnútrostranícka súťaž.

Na otázku, prečo sa strana po dvadsiatich šiestich rokoch nedostala do parlamentu, sa už čo-to popísalo. My nechceme odpovedať na otázku “prečo?”, ale na otázku “kam?”. Odpoveď na otázku kam odišli voliči KDH môže koniec koncom prispieť aj k debate o dôvodoch neúspechu hnutia.

Je pravdou, že sa od volieb už vyslovili rôzne hypotézy o tom, kam voliči KDH odišli. Nepochybne k tomu prispela aj skutočnosť, že sa v parlamente objavili celkom tri nové subjekty a jeden staronový. Všetky viac-menej konzervatívne. Špekuluje sa, že voličov potiahli Procházka, Matovič s Lipšicom, či Andrej Danko. Hovorí sa tiež o Kotlebovej ĽSNS a nedávno sa čerstvý predseda KDH Alojz Hlina nechal počuť, že nedovolí SaS loviť v ich rybníku.

Najlepšiu odpoveď na vyslovenú otázku by pravdepodobne poskytol kvalitný prieskum. Exitpoll, ktorý vykonávala počas volieb agentúra FOCUS, by mohol byť nápomocný. Jeho dáta ale nie sú verejne prístupné. Skúsime sa teda problém rozlúštiť pomocou metódy ekologickej inferencie.

Metóda ekologickej inferencie je moderná štatistická metóda, ktorá sa snaží pomocou simulácie odhadovať správanie jednotlivca z agregovaných údajov o viacerých jednotlivcoch. V našom prípade máme výsledky volieb vo všetkých obciach v rokoch 2012 a 2016. Kvôli princípu tajnosti hlasovania ale nevieme, ako volili konkrétni voliči. Inak povedané, ak KDH získalo vo voľbách v roku 2012 v istej obci 20% hlasov a v roku 2016 v tej istej obci tiež 20%, nevieme s určitosťou povedať, že to boli tí istí voliči. A práve metóda ekologickej inferencie sa snaží odhadnúť správanie voličov v jednotlivých obciach na základe údajov za všetky obce. Výsledky odhadu znázorňuje nasledovný graf.

Z odhadu vyplýva, že najviac voličov KDH prešlo pravdepodobne k SNS. Podľa odhadu 14% z tých, ktorí v roku 2012 volili KDH, v roku 2016 už volili SNS. Po SNS tvorí druhú najväčšiu skupinu Kotlebova Ľudová strana. Nasleduje Smer-SD, OĽaNO-NOVA, Sieť a Sme rodina. Všetky tieto strany si podľa odhadu odkrojili z elektorátu KDH 9 až 12% voličov. Ohrozením Kresťanskodemokratického hnutia nie je ani tak Richard Sulík s rybárskou udicou, ako národne a nacionalisticky orientované hnutia.

Volebné výsledky v jednotlivých obciach sme analyzovali aj pomocou regresnej analýzy. Tá ale výraznejšie vzorce neukázala. Je teda možné sa domnievať, že presuny voličov KDH k iným stranám sa môžu v rôznych regiónoch líšiť. Je možné, že napríklad v severných častiach Slovenska inklinovali bývalí voliči KDH skôr ku konzervatívnejším a národne orientovaným stranám (napr. SNS, Smer-SD). V lokalitách so sociálne vylúčenými komunitami mohli zase prebiehať k ĽSNS. Naopak, vo väčších mestách skôr k menej konzervatívnym subjektom. Nasledujúca mapa zobrazuje územia, kde KDH voličov stratilo (červeným) a kde získalo (zeleným). Po nájdení kurzorom na konkrétnu obec sa zobrazia aj rozdiely vo volebných výsledkoch ostatných strán v rokoch 2012 a 2016.

Daniel Kerekes a Viera Markušová

Teraz najčítanejšie

POLITICALCONSULTING.SK

Blog sa venuje problematike volieb, politickému marketingu a manažmentu a politickej komunikácii.