Stredovek a Pierre Abelárd. Konceptualizmus pri svojom zrode. Láska a vernosť.

Keď sa dnes povie KONCEPTUALIZMUS, väčšine ľudí napadne konceptuálne umenie ako jedno z najmodernejších aktuálnych foriem umenia. Princíp konceptualizmu má však svoj pôvod hlboko v stredoveku, v dobe, kde ešte netušili, že sa raz bude spájať s umením. Za zakladateľa konceptualizmu sa považuje Pierre Abelard. Tento predstaviteľ stredovekej filozofie na prelome obdobia patristiky a scholastiky môže osloviť aj moderného človeka v dnešnej psychologizovanej dobe individualizmu.

Čo nám teda môže dať dnes stredoveká filozofia z pred deviatich storočí ? V období, ktoré dnes chápeme ako temné a bez osobnej slobody. Prekvapivo práve v prípade Pierra Abelarda je to osobná etika, subjektívne zhodnotenie vlastných činov, racionalita a tolerancia k odlišným názorom.

Životopis . Kto bol Pierre Abelard (1079-1142) ?

Do dejín sa zapísal ako humanista, zakladateľ modernej morálky, ako zakladateľ konceptualizmu, teológ a filozof s vynikajúcim dialektickým uvažovaním. Pozoruhodny a inšpirujúci je jeho príbeh životnej lásky s Heloisou, ktorý bol mnohokrát spracovaný( napr. v diele Nová Heloisa od Rousseaua).

Pierre Abelard bol žiakom významných učiteľov ako Rosscelina  a neskôr Guglielma z Champeaux, ktorých svojou logikou predbehol a navždy si znepriatelil.  Jeho život je plný dramatických udalostí, čo len potvrdzovalo, že mal bojovnú a vzdornú povahu, ale bol tiež veľmi charizmatický, takže keď začal vyučovať vo vlastnej škole v blízkosti Paríža (filozofiu, neskôr teológiu) nemal núdzu o poslucháčov. Ottov slovník náučný z roku 1888 to opisuje takto :

„ Mocen jsa všech řečnických dojmů a podporován skvělými prostředky zevnějšími, postavou, hlasem i odvahou, působil neodolatelně na posluchače valem k němu se sbíhající (míval někdy prý až 5000 posluchačů, mezi nimi jména později proslulá), sláva jeho rostla a vrstevníci nadšenými výrazy velebili jeho učenost i ducha. Tu roku 1117 poznav spanilou a duchaplnou Heloisu, sedmnáctiletou neteř přítele svého, kanovníka Fulberta, stal se učitelem a milencem jejím. Po rozmanitých příhodách, v nichžto velkodušnost Heloisina. ale na straně Abelárdově jakási povážlivá vypočítavost se jeví, dal jej Fulbert ze msty přepadnouti a vyklestiti, aby mu zamezil přístup k vyšším hodnostem. Abelárd zdrcen uchýlil se do kláštera sv. Diviše, ale nepohodnuv se s mnichy opustil sídlo toto a v Nogentu nad Seinou vystavěl si příbytek a kapli věnovanou Svatému duchu Utěšiteli (Paraklét). “ ⁴

Podrobnejšie vieme, že Abellard bol už v čase udalosti ženatý s Heloise, ale tajne. Ona dokonca tvrdila, že to nie je pravda- z jediného dôvodu, aby sa s tým jej strýko nechválil a tak znemožnil Abelardovi ďalej vyučovať na univerzite. Fulbert však vo svojej zúrivosti či ľstivosti podplatil dvoch (jeden z nich bol sluha v dome Abelarda), aby ho prepadli v noci a vykastrovali. Abalárd mu to nevyčítal, Heloisu však poslal do kláštora a sám sa oddelil a založil vlastný kláštor….Surovosť stredoveku dokresľuje aj skutočnosť, že sluhov dolapili a za trest im odťali ruky a vypichli oči. Alebo to že, Abelárd sa s  mníchmi v klaštore Saint -Denis, ako aj v predošlom kláštore sa nepohodol, lebo kritizoval ich svetský a pôžitkársky život (žili tam s konkubínami a deťmi, kradli), dokonca ho ohrozovali na živote (vo svojej Histórii calamitatum píše ,že sa ho viackrát pokúsili otráviť a ohrozovali mečom).

Pierre Abelárd sa považoval za filozofa, ale bol vzdelaním bol teológ a v túto oblasť zahrňujú aj jeho diela. Avšak dvakrát boli jeho diela odsúdené na cirkevných synódach. Prvýkrat v Soissons roku 1121, kde mu nebolo dovolené, aby sa hájil, pretože jeho nepriatelia si boli vedomí Abelárdových dialektických a diskutérskych schopností a vedeli, že v sporoch by ich porazil, podobne ako skôr vyvrátil Anselmove názory. Bol donútený hodiť do ohňa svoje dielo „Traktát o jednote a Božskej trojici “. Dotýkať sa dogmatickej témy trojice sa aj dnes v teologickom chápaní väčšiny cirkviev považuje v mnohých črtách za heretické a arianistické. To je možno dôvod, prečo existuje tak málo odborných diel o Abelárdovom učení od autorov z radov tradičnej či ortodoxnej teológie. Druhýkrat boli Abelárdove spisy odsúdené v roku 1140 na synode v Sens, o ktorú sám požiadal, ale jeho protivníci ho predbehli a dopredu pripravili podmienky na odsúdenie jeho učenia. O dva roky na to zomrel.
Tieto spory a nespravedlnosti ako aj odsúdenia považoval za väčšie nešťastia a utrpenia ako predchádzajúcu bolesť telesnú, keďže tam sa podľa svojich slov považoval za čiastočne vinného . Rozhodol sa obetovať filozofii svoj život aj manželstvo (argumentujúc slovami Cicera, že není možné, aby sa rovnou měrou věnoval manželce i filozofii), a takto presvedčil aj Heloisu, ktorá sa ho z lásky k nemu vzdala, nepriznala sa k manželstvu a odišla do kláštora.

Vo svojom prvom liste Abelardovi Heloisa píše : „ Řekni mi jedině, múžeš li, proč jsi mne po našem vstupu do kláštera, o němž jsi ty sám jedině rozhodl, tak zanedbával a tak na mne zapomněl, že jsem nemohla okřát ani rozhovorem v tvé přítomnosti, ani dopisem v nepřítomnosti….Marne očekávam, že bys byl štedrý v činech, když vidím, jak jsi lakomý v slovech. Až dosud jsem se domnívala, že jsem měla právo na tvuj dík, neboť jsem podle tvé vule vypnila vše, a doposud setrvávam plně v tvé poslušnosti. Neboť mne , když jsem byla mladičká, nepřivedla k drstnostnem klášterního obcování náboženská žboznost, ale toliko tvuj rozkaz….Za to jistě nemohu očekávat od Boha žádnou odměnu, neboť, co jsem učinila , nestalo se z lásky k němu.“ – citát z knihy Abelard a Heloisa : Dopisy utpení a lásky, ODEON Praha 1976

Povaha, inteligencia a schopnosti samotnej Heloise museli byť výnimočné, od mlada rozprávala a čítala plynule v gréčtine a hebrejčine a nakoniec sa stala abatišou kláštora. Jej listy Abelárdovi sú plné vrúcneho citu a lásky, ktorá nevyprchala ani po rokoch v kláštore, ale tiež etických dilém a silného vnútorného prežívania.

Zaujímavé je, že Abelardova autobiografia Historia calamitatum mearum „História mojeho utrpenia“(1134), písaná ako dopis fiktívnemu priateľovi je jediná autobiografia stredovekého autora.  Z diela cítiť silný individualizmus so subjektívným až narcistickým hodnotením udalosti a vyznieva skôr ako žalostenie nad nedosiahnutým oficiálnym uznaním či pochopením vlastnej snahy o pravdu. Badať autorovu väčšiu lásku ku filozofii ako k teológii (teológiu ako tvrdí, že začal vyučovať až na naliehanie žiakov ) a tiež obdiv či vzor v antických mysliteľoch. Dielo pôsobí ako vlastná apologéza, je však preniknuté silným nezávislým myslením a z autora cítiť vnútornú slobodu a čisté svedomie, a preto nakoniec pôsobí sympaticky.

Abelárd zameral svoju filozofickú prácu na tri oblasti, a to už spomenutú teológiu, potom logiku a etiku.

Tie opíšem v druhej časti- zvlášť postoj k tolerancii, rozumu a princípu konceptualizmu.