Denník N

Stretnú sa Sulík, Lenč a Mohamed…

Na islam existujú tri odlišné pohľady, podľa toho, aký je váš vzťah k Mohamedovi. Buď ste veriaci, teda moslim, alebo neveriaci, čiže kafir a trojicu pohľadov uzatvára dhimmi – pohľad apologéta, ktorý síce neverí, že Mohamed je Alahov prorok, ale nekriticky prijíma pohľad moslima.

V spoločnosti na jednej strane rastie strach z islamu a na strane druhej z xenofóbie a radikalizácie. Zdanlivo tu niet východiska, pretože kritický pohľad na islam ihneď rezonuje ako prejav neznášanlivosti. Oporný bod však existuje a to v podobe jasných, vedecky podložených faktov, ktoré nie sú zaťažené emóciami.

Tri rôzne pohľady

Začnime tým, že na islam existujú tri odlišné pohľady, podľa toho, aký je váš vzťah k Mohamedovi. Ak veríte, že Mohamed je Alahov prorok, ste veriaci, ste moslim. Ak tomu neveríte, ste kafir. Treticu uzatvára dhimmi – pohľad apologéta, ktorý síce neverí, že Mohamed je Alahov prorok, ale nekriticky prijíma pohľad moslima a prezentuje sa ako autorita. Bill Warner väčšinou ilustruje tieto nezlučiteľné postoje na príklade masovej popravy mužov židovského kmeňa Banu Kurajza, ktorá bola buď posvätným činom z pohľadu moslima, keďže odporovanie islamu treba trestať, alebo masovou vraždou podľa princípu kolektívnej viny a náboženského fanatizmu z pohľadu kafira. Apologét pri tejto téme len prehodí, že išlo o históriu a že kresťania robili aj horšie veci.

Sulík, Poliačik a Lenč

Posledné dni nás z Mohamedových čias prenášajú do súčasnosti. Najprv vyšiel článok slovenského opozičného politika Richarda Sulíka, v ktorom nám stručne priblížil život proroka Mohameda z pohľadu kafira, čiže nemoslima. Jeho cieľom bolo ukázať nezlučiteľnosť islamu ako politickej ideológie so západnou spoločnosťou. Sulík využil štatistickú analýzu Billa Warnera, podľa ktorej sa v Koráne na 91 miestach spomína, že každý by mal nasledovať príklad proroka Mohameda ako dokonalého a ideálneho moslima. Logicky potom, ak chceme vedieť, čo je podľa islamu dokonalý moslim, je dôležité poznať Mohamedov životopis.

screen-shot-2016-12-14-at-13-12-22

Reakcia Sulíkovho straníckeho kolegu Poliačika reprezentovala apologetický pohľad. Poliačik sa síce meritu veci nevenoval a nijako nevyvrátil Sulíkove tvrdenia, to mu však nebránilo obviniť ho z nezodpovedného a nebezpečného konania „plniaceho zadanie ISIS“.

Následný komentár Jozefa Lenča, najznámejšieho slovenského konvertitu k islamu, prezentoval pohľad moslima. Je obsiahlejší a plný kategorických tvrdení, ktoré si zaslúžia podrobnejšiu analýzu, vzhľadom k vyvolanému rozruchu okolo článkov.

Podstatné časti textu si prejdeme bod po bode, nebudeme si pritom všímať hojné ad-hominem útoky voči Sulíkovi. I keď tvoria značnú časť textu, z hľadiska analýzy nemajú žiadnu hodnotu. V súvislosti s častými agresívnymi výpadmi osočovania a zosmiešňovania je však dôležité zdôrazniť dve skutočnosti. Po prvé, nadávaním Sulíkovi do xenofóbov, konšpirátorov, „imámov“, islamofóbov či paranoikov, Jozef Lenč odhaľuje svoju argumentačnú bezradnosť. Nijako nevyvracia Sulíkove tvrdenia, len sa ho snaží čo najviac zraniť ako človeka.

Agresívne konanie je tiež plne v súlade s príkladom proroka. Ako uvádza najrešpektovanejší životopisec Ibn Ishák, obyvatelia Mekky sa voči Mohamedovi neohradili, až pokým sa nezačal pohŕdavo vyjadrovať o ich bohoch a urážať ich zvyky aj ich predkov (I167-169). Kopírovaním prorokovho príkladu takto Lenč nechtiac dáva za pravdu Sulíkovi.

Pokračujeme analýzou Lenčovho textu, zvýrazneného hrubým písmom:
V Sulíkovom životopise Mohameda sa dozvedáme, že „Mohamed začal o novej viere prednášať a zároveň začal tvoriť Korán, ktorý písal až do svojej smrti, celých 23 rokov“. Každá seriózna biografia proroka však uvádza, že Mohamed písať nevedel. Zvestované verše Koránu zapisovali iní.

O Mohamedovej negramotnosti nemožno vynášať kategorické súdy. Existujú zmienky v jednej z najautentickejších zbierok hadísov (krátkych príbehov z Mohamedovho života) od Muhammada al-Buchárího, v ktorých sa spomína, že Mohamed niečo napísal (Buchárí, 4,53,387, tiež 7,62,88, alebo 1,3,65). Väčšinový názor je však ten, že Mohamed bol negramotný, hoci zjavne išlo o mimoriadne nadaného, inteligentného a fascinujúceho človeka, v mladosti úspešného obchodníka, ktorý si ku koncu života podmanil celú Arábiu.

Dôležitejšie v kontexte ilustrácie rôznych pohľadov na islam je samotné autorstvo Koránu. Z pohľadu kafira je autorom Koránu Mohamed, bez ohľadu na to, či ho písal, alebo diktoval. Z pohľadu moslima pochádza Korán od Alaha a Mohamedovi bol len zvestovaný.

Imám“ Sulík v texte neuvádza žiadne dôkazy svojich tvrdení, až na krátke priznanie, že ich vlastne prevzal od Billa Warnera.

Časté nadávanie Sulíkovi do „imámov“ poukazuje na dve argumentačné chyby. Prvou je už zmienený útok ad-hominem, snaha o zosmiešnenie a de facto odmietanie diskusie ako takej. No druhá je závažnejšia, ide o tzv. odvolávanie sa na nevhodnú autoritu. Lenč sa tým snaží naznačiť, že Sulík nemôže o islame nič vedieť, keďže nemá formálne vzdelanie v tejto oblasti.

Z pohľadu moslima je to legitímne, keďže život Mohameda sa berie ako plný nadprirodzena a božieho vplyvu, ktorý je bežnému smrteľníkovi nezrozumiteľný. Z pohľadu kafira však nie je dôvod skúmať náboženský mysticizmus. Dôležité je poznať politický islam, teda tú časť doktríny, ktorá sa týka nemoslimov. Mohamed nás zaujíma len do tej miery, do akej jeho život a príklad, ktorý dáva moslimom, ovplyvňuje náš vlastný život. Navyše doktrína islamu nikde nespomína, že jej môžu porozumieť výlučne imámovia. Pravdepodobne negramotný prorok odovzdával islam bežným ľuďom ako univerzálnu vieru, ktorej môže porozumieť každý.

Laxné zaobchádzanie s faktami autor nového životopisu proroka predviedol v prípade tvrdenia, že „jeho presviedčanie však bolo agresívne, čím Mekkčanov rozoštval a tí ho vyhnali z Mekky po tom, ako zomrel jeho strýko a ochranca Abú Tálib“.

Lenč v nasledujúcich dvoch odstavcoch rozvíja tému, ale Sulíkovo tvrdenie nijako nevyvracia. Čo elitám v Mekke na Mohamedovi prekážalo, nebolo hlásanie nového náboženstva. Pred islamom bola Mekka nábožensky kozmopolitné multikultúrne centrum a v tamojšej svätyni sa uctievalo mnoho bohov. Jeden navyše nemohol nikoho rozhádzať. Problém bol s porušovaním pravidiel kmeňa. Arabi si mimoriadne vážili predkov a Mohamed ich predkov urážal a tvrdil, že sa škvaria v pekle.

Pravdou však je, že po verejnom vystúpení, ktoré bolo niekoľko rokov po zvestovaní prvých veršov, sa Mohamed a jeho stúpenci síce razantne postavili proti polyteizmu a nespravodlivosti mekkských elít, ale agresívna bola len odveta dotknutých Mekkčanov.

Opäť sa ukazuje rôznosť pohľadu moslima a kafira. Z pohľadu islamu je polyteizmus hriechom, proti ktorému sa treba „razantne postaviť“. Západná spoločnosť chráni polyteizmus, teda vieru vo viacerých bohov, princípom slobody vierovyznania, ktorý je okrem iného ukotvený aj v Ústave SR.

Od svojho vzoru Billa Warnera si Sulík „požičal“ medzi islamofóbmi (Konvička, Mazurek a iní) populárnu tému manželstva Mohameda a Áiše. Ich verzia je postavená na tom, že tri roky po uzavretí manželstva došlo k jeho faktickému naplneniu, čo interpretujú ako pohlavný styk. Prečo? Možno dôkazné bremeno opierajú o vlastné preferencie. V každom prípade sa, podľa relevantných životopisov, Mohamed a Abú Bakr dohodli na odložení splatnosti vena, a nie pohlavného styku. Takže neexistuje žiaden relevantný dôkaz, že k nemu došlo v čase, keď mala Áiša deväť rokov, ako si to „želá“ Bill Warner či Richard Sulík.

V skutočnosti neexistuje žiadny relevantný dôkaz ani len o tom, že Mohamed vôbec žil. Požadovanie nezvratného dôkazu je absurdné, jediné, o čo sa pri štúdiu islamu môžeme opierať, je islamská doktrína. Vo všeobecnosti sa však aj medzi moslimami za potvrdenie manželstva Mohameda a 6 ročnej Aiše považuje sex keď dovŕšila 9 rokov.

Richard Sulík sa svojsky pohráva aj s citáciami z Koránu. Selektívne vyberá „hrozienka“, ktoré sa hodia do jeho verzie príbehu, a opomína tie, ktoré vyvracajú jeho konštrukt islamu. Klame pri konštatovaní, že „po príchode do Mediny došlo k jednej výraznej zmene, Mohamed zaviedol do Koránu džihád – boj v mene Alaha“. Pritom verše o džiháde, o vlastnom zdokonaľovaní sa moslimov vo viere, sú z mekkského obdobia a nachádzajú sa v súre Hadždž (22).

V Buchárího Hadíse sa džihád ako duchovná cesta, vlastné zdokonaľovanie moslimov vo viere, vyskytuje v dvoch percentách textu, zvyšných 98 percent je džihád výlučne úsilie smerujúce k dominancii islamu a podrobeniu si kafirov – či už mečom, otvoreným násilím alebo inými prostriedkami ako peniaze, politický vplyv alebo klamanie kafirov. Podstatné je, že až v Medine sa džihád stáva dominantným prvkom islamu. Ako uvádza Bill Warner, pred zavedením džihádu bol islam neúspešný, pretože za 13 rokov kázania v Mekke získal Mohamed pre svoju vieru asi 150 nasledovníkov. Až vďaka džihádu z Mediny sa v nasledujúcich deviatich rokoch stal islam dominantným náboženstvom Arábie.

Svojrázne pristupuje k pravde aj pri opise vojen medzi moslimami a Mekkčanmi. Prvým úletom je tvrdenie, že „prvý výraznejší úspech dosiahol v januári 624, to bol ôsmy pokus“. Nech človek hľadá akokoľvek precízne, nikde sa o siedmich Mohamedových pokusoch, ktoré mali predchádzať ôsmemu, nedočíta. Možno na stránkach Zem a Vek? V tom čase jediným významným ozbrojeným stretom bola bitka pri Badre, ktorej výsledkom však nebola krádež majetku „na financovanie džihádu“, ako to podsúva Sulík. Moslimovia pri Badre neukradli majetok, zmocnili sa len toho, čo im predtým Kurajšovci skonfiškovali, respektíve „arizovali“, ak použijeme slovo, ktorému porozumejú i nasledovníci „imáma“ Sulíka.

Informáciu o siedmych neúspešných pokusoch nájdeme u najuznávanejšieho autora Síry Ibn Isháka (I416-423) ale veľmi jednoducho sa dajú vyhľadať aj na Wikipedii. Mimochodom, moslimovia na ôsmy pokus uspeli len vďaka tomu, že porušili zaužívané pravidlá vedenia vojny a zaútočili počas posvätného mesiaca, kedy bolo bojovanie zakázané.

Mohamed sprvoti takéto konanie odsúdil, no následne sa objavilo „zvestovanie od Alaha“, že je síce nesprávne tasiť zbraň počas posvätného mesiaca, ale oveľa horšie je protiviť sa islamu (I425-426, porovnaj Korán 2:214 – „zvádzať od viery je horšie ako zabíjať“).

Moslimovia pri Badre prepadli obchodnú karavánu s nákladom hrozienok, koží a iným tovarom (I424). Je ťažko predstaviteľné, že práve to boli veci, ktoré Mekkánci predtým skonfiškovali moslimom, najmä keď sa karavána vracala zo Sýrie do Mekky a Ibn Ishák opisuje správne delenie koristi z lupežného nájazdu podľa Alaha (I426, I481).

Obohraným repertoárom je aj rekonštrukcia udalostí, ktoré sa odohrali v Medine v súvislosti s tamojšími židovskými kmeňmi. „Z troch židovských kmeňov Mohamed dva vyhnal (lebo odmietli konvertovať na islam) a zhabal im majetok, tretí kmeň, Banu Kurajza, bol za zradu zlikvidovaný,“ píše vo svojom životopise Mohameda Sulík, snažiac sa tým vyvolať dojem antisemitskej podstaty islamu.

Hoci Lenč nenechá na Sulíkovi suchej nitky, v ďalšom odstavci inými slovami de facto zopakuje jeho tvrdenie – muži Banu Kurajza (600 až 900 mužov) boli hromadne popravení za zradu (I690).

Vo svete Richarda Sulíka je džizja výpalným. „Židia sa vzdali a dostali na výber smrť, resp. vyhnanie, alebo platenie dane (tzv. džizja)… v našom prípade sa tomu hovorí výpalné,“ píše Sulík. Ak by sa viac venoval histórii, nie hystérii, zistil by, že džizja bola rovnakým poplatkom, aký sa platil v Byzancii (kefalion) a de facto vo všetkých krajinách v staroveku a stredoveku. Nešlo o výpalné, ale o formu zdanenia, ktorá kompenzovala islamský zakát a to, že nemoslimovia neslúžili v armáde, ale požívali ochranu zo strany štátu. Keďže toto autor „životopisu“ nevie, neprekvapí, že si mýli džizju a charádž – daň z pozemku, ktorá sa mala vyplatiť bezzemkom. Išlo o dane, nie o výpalné.

Žiadny štát nenazve výpalné ako „výpalné,“ džizja je oficiálne daň, no hra na slovíčka na podstate veci nič nemení. Daň bola vyberaná za právo kresťanov a židov (dhimmi), aby aspoň neverejne mohli praktikovať svoje náboženstvo. Bola to daň „za ochranu“ ale to je podobné ako v prípade klasického výpalného u mafie: „zaplať a ja ťa ochránim sám pred sebou.“ Oproti klasickej dani je džizja spojená s aspektom poníženia (Korán 9:29).

Richard Sulík žije vo svete strachu a paranoje, ktorá mu nebráni vytvárať vlastnú podobu sveta, islamu a Mohamedovho života. Neustálym opakovaním toho, že prorok a jeho život je pre moslimov nasledovaniahodný, a zároveň vytváraním alternatívneho životopisu plného násilia, krádeží, obvinení z pedofílie a výpalníctva modeluje obraz nezlučiteľnosti islamu s európskymi hodnotami slobody a demokracie, respektíve že je v rozpore s trestným poriadkom.


siraSíra – životopis Mohameda a Hadís – zozbierané príbehy z Mohamedovho života, rovnako ako samotný Korán, sú plné násilia. Stačí si ich prečítať.
Štatistická analýza textov ukazuje, že džihádu sa venuje celkovo 31 percent textu celej trilógie (Korán, Síra, Hadís). V Síre sa politickým bojom, nájazdmi, bitkami a inými násilnosťami zaoberá až 75 percent textu. Za posledných 9 rokov svojho života sa Mohamed angažoval v nejakom násilnom čine v priemere každých 7 týždňov.

Na to, aby svoje výmysly uviedol do kontextu so súčasnou Európou, vyfabuloval si dichotómiu postavenia Ježiša a Mohameda. „Ježiš Kristus šíril kresťanstvo slovom, Mohamed mečom,“ píše Sulík. Škoda, že toho prvého sa aj nedržali jeho nasledovníci. Sulík ani netuší, že učenie Ježiša je súčasťou islamu (v Koráne sa spomína 25-krát a Mohamed len štyrikrát) a je hodné nasledovania moslimami.

Pri tvrdení, že učenie Ježiša je súčasťou islamu, opäť narážame na rozdiel medzi pohľadom moslima a kafira. Podľa Mohameda kresťania prekrútili Ježišovo posolstvo, ktorým bol v skutočnosti islam. Kristus nebol božím synom, nikdy nebol ukrižovaný, nikdy nevstal z mŕtvych. Pre moslima je Ježiš súčasťou tradície prorokov, no z pohľadu kafira má Ježiš z Koránu pramálo spoločné s kresťanským Ježišom. Koľkokrát sa v Koráne spomína Ježiš je irelevantné. Podstatné je, že Korán na 91 miestach spomína, že slová a činy Mohameda sú pre ľudstvo posvätným vzorom.

Podľa Sulíkovho „Mohameda“ by moslimovia mali lúpiť, zabíjať, zotročovať a mali by byť pedofilmi, ak chcú byť, ako píše Sulík „pravými moslimami“. Fakty však hovoria, že 99,9999 percenta z 1,6 miliardy moslimov tak nežije.

Postoje moslimov nie je jednoduché zisťovať, ale to, že 99,9999 percenta moslimov tak nežije, nie je fakt. Samozrejme, nie všetci moslimovia nasledujú na sto percent svojho proroka, keďže život a konanie človeka ovplyvňujú aj iné faktory ako doktrína, ale nedá sa podceňovať sila vzoru proroka Mohameda. Asi najdôveryhodnejší výskum v tomto smere priniesol Pew Research Center.

Imám“ Sulík by nabudúce mohol vysvetliť: Prečo tak nežijú? Kde sa stala chyba? Kedy moslimovia prestali nasledovať Mohameda? A čo ženy? Tie sa ako môžu stať „pravými moslimkami“?

Postavenie ženy v islame je témou na samostatný článok. Podľa doktríny islamu môže byť žena dobrou moslimkou ak bude poslúchať muža, či už manžela alebo otca, či brata. Musí počítať s tým, že muž má právo ju v prípade neposlušnosti zbiť (Korán 4:34). Tiež si musí byť vedomá toho, že hodnovernosť jej svedectva je polovičná v porovnaní s mužom (Korán 2:282), pretože jej inteligencia je nižšia (Buchárí, 1,6,301). Rovnako polovičný je aj jej nárok na dedičstvo (Korán 4:11). 

Na záver

Časti Lenčovho textu, ktoré nesúviseli s témou, poprípade boli nadbytočné, pretože len rozvíjali už povedané, sme vynechali. Niektorým z nich, najmä viacerým citáciám z Koránu, sa plánujeme venovať v krátkej budúcnosti, keďže rovnako zaujímavým spôsobom odhaľujú rozdielny pohľad moslima a kafira na islam.

Je zrejmé, že tieto pohľady nemožno zlúčiť. Pre moslima je prorok Mohamed posvätným človekom a dokonalým vzorom a nemali by sme sa preto čudovať podráždenej až agresívnej reakcii na čokoľvek kritické na jeho osobu.

Z pohľadu kafira je však nevyhnutné sa postavou Mohameda zaoberať, zvlášť keď úvodná téza Sulíkovho článku o nekompatibilite jeho ideológie so západnou spoločnosťou nebola vyvrátená. Pretože ak by Lenč alebo Poliačik mali k dispozícii nejaký argument, ktorý by túto tézu vyvracal, určite by ho použili.

 

ak chcete mať najčerstvejšie informácie o našej práci, sledujte našu stránku na facebooku
facebook-cspi-sr

autor článku: Marek Mackovič
– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –
Referenčné čísla zdrojov uvádzame v tejto forme:
(I167) Písmeno I v rámci čísla I167 odkazuje na citát z Isháka, najuznávanejšieho autora Síry, číslo 167 je referenčné číslo vytlačené na okraji stránky v Síre. (Guillaume, A. The Life of Muhammad)
(Buchárí, 1,6,301) je odkaz na Sahíh al-Buchárí, zväzok 1., kniha 6., číslo 301.
(Korán 4:11) je odkaz na Korán, kapitola 4, verš 11

 

Teraz najčítanejšie

Centrum pre štúdium politického islamu SR

CSPII (Center for the Study of Political Islam International) je nezávislá nezisková výskumná a vzdelávacia organizácia. Naším záujmom je ideologická doktrína islamu, ktorá sa týka kafirov (nemoslimov), čiže je politická. Túto časť doktríny definujeme ako „politický islam.“