Denník N

Strihali sme márne? Pár podnetov z jednej trnavskej diskusie

Niekoľko myšlienok, ktoré mi zostali v hlave po minulotýždňovej diskusii nad zborníkom „Ploty, múry, hranice“, ktorú v Trnave organizovalo OZ KRÁSNY SPIŠ a Katedra politológie FF TU.

Minulý štvrtok ma jeden známy z Katedry politológie FF TU pozval na diskusiu, ktorú organizoval jeho kolega Tomáš Zálešák. Téma aj zoznam hostí ma zaujali, no nevedel som celkom, čo mám od toho celého očakávať. Hoci diskutujúci dorazili s výrazným časovým sklzom, diskusia vo mne zanechala množstvo podnetov na uvažovanie, preto by som aspoň niektoré z nich rád utriasol a zakonzervoval na virtuálnom papieri.

Odrazovým mostíkom diskusie bol nový zborník Ploty, múry, hranice, ktorý editoval Miroslav Pollák. Jedná sa už o tretí počin ideovo nadväzujúci na predchádzajúce knihy Spišské exody v 20. storočíUdavačstvo – a naozaj zaujímavý čo do obsahu i formy.

Zborník obsahuje celkom 64 rôznorodých príspevkov od známych autoriek a autorov, ktoré v celej šírke spája výlučne téma. V takmer 500-stranovej knižke tak nájdete texty najrôznejších žánrov z oblastí histórie, politológie, sociológie, geografie, či kultúry. Ako na Facebooku napísala autorka jedného z textov, „niečo“ bolo jediným žánrovým limitom a texty v zborníku editor zoradil spravodlivo – „ako prišli“.

V úvode diskusie Pollák prezradil, že základnou motiváciou uvažovať nad týmito témami pre neho bolo, že sa presťahoval do Levoče. Okolo seba videl mnoho vecí, ktoré ho trápili, a tak sa pýtal, prečo je to tak. Začal teda skúmať dejiny tamojšieho regiónu a narazil na fenomén „spišských exodov“. Naozaj sa javí, že za odcudzením súčasného obyvateľstva od kultúrno-historického bohatstva regiónu môže stáť fenomén vysťahovalectva. Oslovil teda maliara Fera Guldana, ktorý spracoval motívy exodov 20. storočia do série obrazov. Tie od roku 2008 vystavujú po Slovensku a diskutujú pritom s ľuďmi rôznych vekových kategórií.

Pollák sa vo svojom úvode podelil o pár zážitkov z diskusií. Spomínal napríklad ako ich dojalo, keď výstavu navštívili slepé deti a celé hodiny sa dotykmi snažili prečítať posolstvo obrazov. Smutnejšie však boli otázky, s ktorými sa počas diskusií stretli: kým žiaci sa vraj úprimne pýtali, či bola skôr Prvá alebo Druhá svetová vojna, pri strednej generácii padla otázka, prečo dnes civilisti strieľajú do tých ruských vojakov na Ukrajine. Ako skonštatoval Pollák, ak dnes ľudia kladú takéto otázky svedčí to o tom, že naša spoločnosť je naozaj náchylná uveriť najrôznejším extrém(ist)om.

Kazateľ Daniel Pastirčák sa zasa podelil o svoje nepríjemné skúsenosti s totalitným režimom počas štúdia na Strednej umeleckej škole v Košiciach. Zaujal ma však najmä jeho príklad Felliniho krátkeho filmu Skúška orchestra, ktorý na obraze hudobného prostredia veľmi pekne ilustruje témy autority, anarchie, ale napr. aj ideál momentov, keď dôjde k súzvuku celej spoločnosti.

Takýmto krátkym momentom v našich dejinách podľa neho bolo práve obdobie nežnej revolúcie, keď za jedným stolom spoločne sedeli veriaci i ateisti, konzervatívci i liberáli, ľavičiari i pravičiari – a naozaj sa počúvali! Netrvalo to ale dlho…

Spolu s Tomášom Zálešákom sa snažili reflektovať rozdiel medzi totalitárnou diktatúrou a liberálnou demokraciou. Zálešák použil obraz nespokojných futbalistov, ktorí sa v mene spravodlivosti a slobody rozhodli odstrániť svojho rozhodcu, no dospeli k anarchii. Zmena pomerov sa tak podľa neho nemôže dať skrze násilné odstránenie tých, čo stoja na čele.

To mi však už v hlave vírilo množstvo otázok. Čo ak sa totiž rozhodcom stane človek, ktorý nehrá podľa pravidiel? A prečo dnes oslavujeme ľudí ako Claus von Stauffenberg, príp. v našom prostredí Jozef Gabčík a Ján Kubiš, či v kresťanskom prostredí Dietrich Bonhoeffer, ktorí sa stali hrdinami práve kvôli svojmu úsiliu o likvidáciu predstaviteľov totalitnej moci?

Nie, vonkoncom nie som fanúšikom silových riešení. No zaujíma ma kde je tá hranica, keď už je potrebné zasiahnuť. Prečo aj demokracia predpokladá, že sa v hraničných situáciách môže brániť silou – teda vlastne nedemokratickými prostriedkami? Kto a kedy určí, že takýto moment už nastal?

Dnes už sa nám s časovým odstupom a dostupnosťou svedectiev jasnejšie pozerá na dejiny Druhej svetovej vojny, no bolo tak jednoduché rozpoznať nacistickú hrozbu pre ľudí, ktorí zažívali Hitlerov nástup k moci v 30-tych rokoch? Z dejín predsa poznáme príklady, keď k totalite neviedol radikálny prevrat, ale skôr pozvoľné obmedzovanie demokratických princípov – samozrejme demokratickou cestou.

V diskusii sa mi zdalo, že odpovede na tieto otázky sa nám hľadali ťažko. Jednoznačne sme sa zhodli na tom, že takáto možnosť je však skutočne najkrajnejším riešením, o ktorom sa aj v odbornej literatúre hovorí rezervovane a  „potichšie“.

Tento týždeň v pondelok som narazil na zaujímavý komentár Tomáša Prokopčáka o tom, ako Mark Zuckerberg zničil demokraciu. Veľmi dobre v ňom popisuje, ako fenomén sociálnych sietí spôsobom svojho fungovania fixáciou jednotlivcov do sociálnych bublín zdieľajúcich podobné názory spôsobil, že naše politické názory sa začali postupne posúvať od stredu k obom extrémom:

„Ak to preložíme, ešte pred rokmi bolo oveľa jednoduchšie dosiahnuť pri ľuďoch s iným názorovým ukotvením kompromis. Mohli sa volať ľavičiari či pravičiari, demokrati alebo republikáni, socialisti, liberáli alebo konzervatívci, jednoduchšie sa dokázali dohodnúť na niektorých spoločných nápadoch a následne na tom budovať nejaký program.

Dnes sa však všetky skupiny radikalizujú (posúva sa medián k extrémom) a je čoraz menej toho, čo by mali spoločné alebo na čom by sa dokázali aspoň zhodnúť.“

Je v takejto situácii vôbec možné skoncovať s „politikou zákopov“ a zažiť opäť na chvíľku súzvuk spoločnosti pri dialógu za jedným stolom?

Ťažko povedať. Ja som však z diskusie odchádzal s množstvom podnetov a otázok. A myslím, že je to tak dobre.

Teraz najčítanejšie

Martin Kováč

Som manžel, otec, teológ, starokatolícky kňaz a ľudskoprávny aktivista. V rokoch 2019-2023 som pracoval na projekte obnovy Starého Lýcea. Aktuálne pôsobím na pozícii projektového manažéra v Nadácii Volkswagen Slovakia. Venujem sa najmä otázkam náboženskej slobody, medzináboženského a medzikultúrneho dialógu, právam menšín a vzťahu štátu a cirkví.