Denník N

Štyrikrát o mimozemšťanoch

Stanisław Lem a mimozemštania.

Poznáme to – mimozemšťania na nás chcú už z akéhokoľvek dôvodu zaútočiť, aby nás mohli zotročiť (v tom lepšom prípade), vyhubiť (v tom horšom prípade) alebo s nami experimentovať (v tom divnejšom prípade). Literatúra a filmy sú priam presýtené týmto scenárom, ktorý vychádza z čisto antropomorfného pohľadu na vec.

Veď civilizácia, ktorá má techniku, aby mohla hop-sem-hop-tam cestovať po galaxii, nemá čo iné na práci, ako ničiť iné civilizácie. Či už kvôli zdrojom (na čo by ich potrebovali? A ak ich potrebujú, načo sa púšťať do dobyvačnej vojny, keď vo vesmíre obiehajú kvadrilióny objektov plných surovín) – alebo kvôli tomu, že nechcú konkurenciu (jasné, naše veľkomestá a jadrové elektrárne, pustošenie planéty a satelity na orbite musia pre nich predstavovať existenciálne riziko) – alebo len preto, že nemajú čo iné na práci a sú proste zlí (lebo takí sú aj ľudia – dobývajú, ničia, zotročujú, manipulujú, atď. a pod.).

Oveľa viac ma však priťahuje pohľad, ktorý predostrel poľský sci-fi spisovateľ Stanisław Lem (1921-2006). V jeho príbehoch sa často opakuje jeden zásadný motív – a to: nemožnosť komunikácie s mimozemšťanmi. Je to celkom logické – civilizácia svetelné roky vzdialená od nás – na inej planéte – si prešla svojou vlastnou genézou, históriou, katastrofami, majú inú kultúru, iné zvyky, iný jazyk. A inú fyziológiu… Jediné, na čo sa môžeme spoliehať, je to, že matematika je univerzálna, avšak aj na tú vedu zrejme budú používať úplne iné symboly… A aj s tou vedou by sme mali byť v tomto prípade opatrní…

V štyroch zásadných knihách Staniław Lem ukazuje štyri rôzne podoby toho, ako viac či menej fatálne môžeme nepochopiť tú vysnenú mimozemskú „inú civilizáciu“.

 

PÁNOV HLAS

panov hlas

Začneme tým najmenej fatálnym nepochopením a to knihou Pánov hlas. Dej v celku jednoduchý: vedci objavili signál, jasný, jednoznačne umelý signál z kozmu. Ale eufóriu z objavenia tohto signálu veľmi rýchlo vystrieda zásadný problém. Čo to vlastne vysielajú? A začína sa odvíjať hlavný polofilozofický, polospoločensko-kritický príbeh o tom, ako vôbec netušíme, čo to za správu je, ktorú sme z vesmíru dostali. Vedci, experti vo svojich odboroch, sú sústredení v tajnom armádnom komplexe v Nevade a lámu si bezvýsledne hlavu nad tým, čo nám to tí mimozemšťania vlastne chcú povedať? Samozrejme k odpovedi sa ani len nepriblížime, ale paradoxne dokážeme v signáli objaviť akýsi kód, akýsi „recept“, či „manuál“ na vytvorenie „niečoho“. Aspoň si to myslíme. A výsledok? Jedna z „látok“, ktorú na základe toho vytvoria je schopná teleportácie atómového výbuchu a teda by znamenala rozvrátenie pravidiel odstrašovania Studenej vojny. Vynikajúce! Radšej by sme mali niekedy ďakovať za to, že sme ešte žiadnu „správu z kozmu“ neobdŕžali, lebo by to naším nechápavým mozgom rýchlo mohlo prerásť cez hlavu…

Kniha končí bez odpovedí. Ale zanechá v nás hlboké otázky po exkurze kozmológiou, filozofiou, astrobiológiou, cez polemiku nad etikou armádou financovaného výskumu a samotným zmyslom signálu – až napokon zistíme viac o problémoch vedeckého výskumu tohto typu a o samotných ľuďoch, než o bytostiach, ktoré signál vyslali. Vieme toho rovnako málo ako na začiatku – je signál správou z kozmu alebo sme len nepochopili záhadný kozmický fenomén, ktorý sa nám len javí ako signál od nejakej inteligentnej mimozemskej rasy?

„Túžba pochopiť všetko má iba psychologickú hodnotu. V dokonale ľahostajnom svete len jednodňové kura vidí večnú nemeniteľnosť zákonov.“

„Ak človeku prestane záležať na pohybe atómov a planét, svet je voči nemu celkom bezbranný, lebo si ho človek môže vysvetľovať tak, ako sa mu bude chcieť. Kto bojuje imagináciou, aj sa v nej utopí.“

 

EDENeden

Posádka vesmírnej lode havaruje na obývateľnej planéte, ktorú volajú prosto: Eden. Doktor, inžinier, chemik, fyzik a kybernetik ani len netušia, do akej šlamastiky sa to vlastne dostali. Najprv sú zaskočení divočinou a divnou faunou a flórou, ale najväčšie prekvapenie ich čaká, keď natrafia na automatizovanú továreň. Čo tá továreň robí? Autonómne stroje z kovu vyrábajú pre nás nezmyselné diely, ktoré sa vzápätí zničia a recyklujú na výrobu tých istých dielov, ktoré sa vzápätí zase zničia a recyklujú ad infinitum.

Ale to nie je ani zďaleka všetko. Zaskočená posádka neskôr nielenže objaví inteligentné bytosti, divné dopravné prostriedky, ale aj ešte divnejšie mestá. Všetko, čo vidíme, je pre človeka úplne nepochopiteľné. Kultúra, civilizácia, architektúra, urbanizácia, sociálne inžinierstvo, sociálne usporiadanie, všetko úplne paradoxné a absurdné, až kruté a obludné a vymykajúce sa akejkoľvek logike druhu homo sapiens sapiens vlastnej.

Lem tu nádherne a na malom priestore demonštruje stret dvoch civilizácii, dvoch spoločenských systémov, ktoré sú úplne od seba odlišné. a to zasadené do napínavého dobrodružno-detektívneho príbehu, v ktorom sa posádka snaží dostať z Edenu. Na konci dokonca zaváhajú, či nemajú zostať dlhšie, aby tento podivný svet preskúmali viacej. Ale napokon sú okolnosťami prinútení skutočne odletieť. Poučenie: môžeme sa snažiť akokoľvek chceme, ale táto planéta s jej absurdným spoločenským usporiadaním pre nás zostáva záhadou, pretože sa vymyká akejkoľvek ľudskej skúsenosti. Ach áno, až na tú matematiku…

„Ale prečo tu nie je nejaké oslobodzovacie hnutie? To nemôžeme pochopiť. Napokon, aj keď trestajú svojich zločincov tak, že ich zaraďujú do akýchsi tých autonómnych, izolovaných skupín, predsa ak tam nie je nijaká stráž, dozor, vonkajšie násilie – je možný individuálny útek, ba aj organizovaný odpor…“

„Aby sa dal svet ovládnuť, treba ho najprv – pomenovať. Bez vedomostí, zbraní, organizácie, odrezaní od ostatných žijúcich, nemôžu veľa urobiť.“

 

SOLARIS

solaris

Asi najznámejší príbeh od poľského filozofa, futurológa, vedca a spisovateľa Stanisłava Lema, ktorý odmietol pozvánku do Amerického spolku sci-fi spisovateľov (SFWA), pretože si o americkej sci-fi myslel, že je zle premyslená, biedne napísaná a zaujíma sa viac o zarábanie peňazí než o nové myšlienky, nové literárne formy.

Príbeh planéty Solaris, ktorá je jedným veľkým živým vedomím organizmom bol trikrát viac-menej neúspešne sfilmovaný. Najznámejšie sfilmovanie je od A. Tarkovského (Solaris, 1972), najmenej známe od B. Nirenburga (Solaris, 1968) a najnovšie od S. Soderbergha (Solaris, 2002).

Takmer celý povrch planéty Solaris pokrýva jeden gigantický oceán, ktorý, zdá sa, je jedným veľmi veľkým, vnímajúcim, vedomím a konajúcim kryptickým organizmom. A s ním sa vedci z Terry neúspešne pokúšajú dorozumieť, alebo aspoň pochopiť, čo to je vlastne zač.

Otázok je však viac ako odpovedí. A celé to všetko skomplikuje ešte jeden faktor a to ten, že kto je pri Solaris príliš dlho, sa zblázni. Aspoň tak to hlavná postava Dr. Kris Kelvin vníma, keď ho vyšlú na vesmírnu stanicu obiehajúcu okolo planéty. Posádka vyzerá byť úplne vyšinutá a jej veliteľ Gibarian, ktorý na Terre učil na univerzite Kelvina, spáchal samovraždu. Čoskoro však Kelvin zistí, že všetko je úplne ináč a to, čo sa zdalo byť ako davová psychóza, ponorková choroba alebo zámerné narúšanie psychiky posádky zo strany Solaris, je v skutočnosti oveľa desivejší a komplexnejší problém, na ktorý žiadneho astrovedca nikdy nemali ako vyškoliť.

Rovnako ako v Edene aj tu našu fantáziu osviežia jedinečné a dobre premyslené astrobiologické opisy a problémy antropomorfného rozmýšľania. Znova sa ako bumerang vracia zásadný Lemov motív: ako dokážeme mimozemšťanov vôbec pochopiť? A čo to vlastne znamená, že vesmír je plný života, ktorý si vzájomne nerozumie?

„Pokladáme sa za rytierov Kontaktu. To je ďalšie pokrytectvo. Nehľadáme nikoho iného než ľudí. Nepotrebujeme iné svety. Potrebujeme zrkadlá. Nevieme, čo máme s inými svetmi robiť. Stačí nám jeden, i tým sa dusíme.“

 

FIASKOfiasko

Vynikajúce, bravúrne a mnohokrát satirické sci-fi dobrodružstvo k planéte Kvinta, na ktorej vedci z Terry zachytili známky technickej civilizácie, a ku ktorej vyslali vesmírnu loď Eurydika.

Fiasko je kniha plná všelijakých futurologických technických lahôdok ako vitrifikácia (cca kryogenický spánok), exoskelety, priemyselné využívanie Saturnových mesiacov, nanotechnológie a nanoroboti, kavitačné bomby, dilatácia času (kam sa hrabe Interstellar, pff), samotná loď Eurydika, ktorá zakotví pri čiernej diere v blízkosti hviezdy Beta Harpiae a k planéte Kvinta vyšle prieskumnú loď Hermes. Ak ste fanúšikom sci-fi, tak tu si prídete na svoje.

Lem v tomto príbehu ilustruje, že skutočný kontakt s mimozemšťanmi môže dopadnúť priam apokalypticky (pre obyvateľov danej planéty) a to všetko kvôli kultúrnym a jazykovým nedorozumeniam. Posádka Hermesu skutočne objaví známky technickej civilizácie – satelity a nanodružice. Pokúsia sa teda s planétou „kontaktovať“. Čo je však nepochopiteľné, tak planéta komunikovať s nimi odmieta. Posádka sa začne domnievať, že na planéte prebieha zrejme celoplanetárna studená vojna, keďže sa zdá, že celá civilizácia je zakopaná pod zemou a znepriatelené tábory na seba vysielajú smrtonosné nanostroje a nanodružice, ktoré napadnú aj samotnú loď Hermes. Mysliac si, že prinútia vlády Kvinty k tomu, aby neskrývali pred svojimi občanmi pravdu, že ich kontaktuje iná civilizácia, tak sa pokúsia spraviť niečo, čo si len ťažko nepovšimnúť. Chcú, aby mesiac Kvinty implodoval. No skôr než sa to podarí, tak kvinťania zostrelia niekoľko terranských rakiet a implózia sa nevydarí, a tak niekoľko veľmi veľmi veľkých kusov Mesiaca dopadne na samotnú planétu. Ups!

Čo je však ešte horšie, planéta naďalej odmieta komunikovať s terranmi.

Nasledujú ešte ďalšie neúspešné pokusy a kontakt, pričom to vždy skončí rovnako: kvinťania im v kontakte stále bránia.

Napokon sa podarí na planétu vyslať „veľvyslanca“, ktorý po pristáti má zavolať naspäť na Hermes, aby uistil posádku, že žije a že všetko je v poriadku. On však po pristáti na Kvinte odhalí skutočnú podstatu obyvateľov planéty a úplne šokovaný pravdou zabudne včas kontaktovať svoju vesmírnu loď a katastrofe sa už nedá nijako vyhnúť. „Najlepší“ spôsob, ako jednať s mimozemšťanmi, je zničiť ich…

Kniha plná podnetov pre fantáziu – od technických lahôdok, po kritiku Studenej vojny, cez teologické a etické diškurzy, medzihviezdna avantúra s vyvrcholením, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna antická grécka tragédia.

„Vesmír je labyrint vystavaný z labyrintov, v každom sa otvára ďalší.“

Stanisław Lem je dôležitým obohatením sci-fi literatúry a kultúry, pretože osvecuje problém s mimozemským životom z inej stránky. Čo ak votrelcami sme my? Čo ak mimozemšťanov  zle pochopíme? Čo ak sa vôbec nepochopíme? A čo ak to nie sú vôbec mimozemšťania? Kde sú limity ľudského poznania? Alebo to je len nekonečný proces posúvania bariér chápania a musíme si priznať, že rovnako ako by starovekí matematici nerozumeli kvantovej mechanike, tak my nebudeme rozumieť inej vesmírnej civilizácii? Kultúrna a jazyková bariéra predstavuje zásadný problém. Ale nemusí to byť úplne nevyriešiteľný problém. Lem nastoľuje otázky a je na nás, aby sme si na ne odpovedali. Či sa mimozemšťanov budeme báť alebo na nich kašlať. Či budeme alebo nebudeme objavovať vesmír – nech už to dopadne akokoľvek – nemali by sme zabúdať na to, že opatrnosť a chladná hlava by mali byť namieste, aby naša horlivosť napokon neznamenala zničenie toho, čo sme tak urputne chceli objaviť. Napokon je to prirodzená a elementárna životná otázka: Sme vo vesmíre sami? Je ľudský druh odsúdený na nekonečnú samotu na tejto životaplnej planéte?

A nakoniec len na margo celej problematiky: Prečo by sme sa mali dorozumievať nejakou rečou, nejakým jazykom, symbolmi? Rovnako by mohli mimozemšťania napr. projektovať obrazy, hotové príbehy do našich hláv, aby sme ich pochopili, no nie? Ale o tom napísali zase iní. A k tým sa vrátime niekedy inokedy.

 

 

Teraz najčítanejšie