Sú ľudia s mentálnym postihnutím schopní pracovať na otvorenom trhu práce?
Ak je trh skutočne otvorený, potom by mal dať šancu každému jednému človeku, ktorý chce a cíti, že môže byť tejto spoločnosti nejakým spôsobom prospešný.
Túto otázku slýchať často. Moja odpoveď je – isteže! Ale rovnako, ako nečakáte, že bude každý človek vhodný pre každý typ práce, ani u tejto cieľovej skupiny to nebude inak. Sú skrátka práce, kde to možné bude, a sú také, kde to možné jednoducho nebude.
Každý z nás sa vo svojom živote snaží nájsť si akési svoje miesto, zistiť, čo ho napĺňa, dať svojej existencii zmysel, cítiť sa užitočný a potrebný… Je to naša prirodzená vnútorná potreba, ktorá nás ženie k tomu, aby sme niečo robili, realizovali sa, a ktorá nás robí nešťastnými, pokiaľ máme pocit akejsi zbytočnosti.
Je dobré pripomenúť si, že človek nemusí vedieť všetko. Je nás na tejto zemeguli veľa, pokojne si to môžeme podeliť – niekto bude dobrý v tom, iný zasa v niečom ďalšom. V konečnom dôsledku bude každý robiť „to niečo svoje“ a „systém“ bude fungovať. Aspoň tak si myslím, že by to malo byť, v ideálnom prípade.
Kde sa potom berie tá otázka, či aj ľudia s mentálnym postihnutím môžu byť schopní pracovať na otvorenom trhu práce? Ak je ten trh skutočne otvorený, potom by mal dať šancu každému jednému človeku, ktorý chce a cíti, že môže byť tejto spoločnosti nejakým spôsobom prospešný.
Prác, ktoré sú ľudia s mentálnym postihnutím schopní vykonávať, je mnoho. Dovolím si dokonca tvrdiť, že môžu byť reálnou silnou konkurenciou svojím kolegom bez postihnutia. Nedá sa samozrejme zovšeobecňovať, ale skúsenosť ukázala, že práve ľudia s mentálnym postihnutím sú na svoju prácu hrdí, chodia do nej s nadšením a ich pracovná morálka je na veľmi vysokej úrovni. Keď v pondelok ráno šoférujem do práce a počúvam popri tom rádio, často počujem zúfalé komentáre pracujúcej vrstvy o tom, že „panebože, zase práca!“ Predstavte si, že existujú ľudia, ktorí sa pondelka nevedia dočkať! :) Áno, narážam presne na našich priateľov s mentálnym postihnutím.
Povedzme si aj niečo o tom, že niektoré práce dokážu byť pre bežného človeka príliš monotónne, stereotypné, priam až ubíjajúce. Robiť jeden a ten istý úkon niekoľko hodín každý boží deň (hádam s výnimkou víkendu)? Kto už by to len… Moment. Neexistujú náhodou ľudia, ktorým takáto rutina, stereotyp a monotónnosť vyhovuje? Existujú. A vy už viete, na koho narážam.
Nočná mora niektorých zamestnávateľov je vysoká fluktuácia zamestnancov. Osoby s mentálnym postihnutím nevyhľadávajú vyzývajúce pracovné pozície. Zostanú vo firme, pretože im vyhovuje rutina a systematické úlohy. Možno vyžadujú dlhšie trvajúci tréning, zaškolenie, ale pokiaľ sa na tejto pracovnej pozícii bežne vystrieda niekoľko nových ľudí v krátkom časovom slede (z ktorých každý jeden potrebuje vždy zaškoliť), tak už jeden dlhšie trvajúci tréning človeka, ktorý na svojom pracovnom mieste zotrvá pokojne niekoľko rokov, nevyzerá ako hlúposť, ale ako dokonale premyslená stratégia. Takýto zamestnávateľ navyše získava určitý spoločenský status, sociálne uznanie, že je zamestnávateľom poskytujúcim rovnaké príležitosti. A jeho firma sa stane vysoko váženou spoločnosťou i pre zákazníkov s postihnutím a ich rodiny. Mimochodom, je ich viac, ako by ste si mysleli.
Čo všetko teda môžu robiť? Pokiaľ vylúčime práce vyžadujúce príliš zložité myšlienkové operácie, zostáva toho stále veľmi veľa, predovšetkým však služby. Umývanie riadov a čistenie, zber dát, lakovanie nábytku, kuchári, čašníci, kuriéri, krajčíri, pomocníci v kancelárii… Svet už mal možnosť spoznať aj podnikateľov s mentálnym postihnutím, ktorí si rozbehli vlastnú firmu s predajom doplnkov, maľovaných tričiek, keramiky,… Poznáme modelky, hercov a herečky, hudobníkov s mentálnym postihnutím… A najnovšie už aj prvú učiteľku v materskej škole, ktorá má Downov syndróm (a miluje „svoje“ deti a deti milujú ju). Niekedy sa skutočne stačí na „vec“ pozrieť iným pohľadom a uvedomíme si, že by sa dokázali realizovať na veľa miestach. A verte tomu, že sa realizovať chcú. Chcú pracovať. Dokážu sa to naučiť. A potrebujú, aby sme im dali šancu.
Keď sa chce, vždy sa dá nájsť spôsob. Keď sa nechce, vždy je poruke výhovorka. Prestaňme sa už vyhovárať, prestaňme ich zatvárať do inštitúcií, prestaňme im určovať, čo smú a čo nie. Pokúsme sa na nich pozrieť optikou, ktorá vníma potenciál. Občas to chce len trošku vynaliezavosti. Jednoduchá zmena bez veľkých investícií a ide to. Na toto však nemusí byť žiaden zamestnávateľ sám. Už teraz na Slovensku existuje celý tím ľudí motivovaných a odhodlaných pomôcť všetkým zainteresovaným stranám, aby to mohlo fungovať. Či už sú to organizácie, venujúce sa ľuďom s postihnutím, alebo agentúry podporovaného zamestnávania a pod. Aj v našej legislatíve sa nachádza veľa rozumných nástrojov, ktoré dokážu pomôcť.
Teraz je to však naozaj skôr o tom – chcieť. Dať šancu. A nikomu, naozaj nikomu nepomôže, keď bude „hejtovať“ akékoľvek snahy pomôcť „slabším“. „A kto pomôže mne?!“ Takí sme my ľudia. Teda, niektorí. Chcete vedieť, aký budete mať VY OSOBNE osoh z toho, že sa niekde zamestná človek s mentálnym postihnutím? Zaradí sa medzi pracujúci ľud, prispeje svojou troškou. Nebude odkázaný len na pasívne prijímanie dávok. A ešte – keď si zbehnete napríklad do „mekáča“ na hamburger, podá vám ho s úsmevom a popraje vám dobrú chuť. Tak úprimne. Naozaj úprimne.
