Blog
nedeľa

Sulíkov “Manifest eurorealizmu” - factcheck a reakcia

Presne takúto debatu potrebujeme. Žiaľ, ideologické skratky presahujú do dokumentu natoľko, že často vedú k protirečivým záverom, mimoriadne veľkým úletom od štandardu európskej debaty, či zdravého rozumu.

 

Minulý týždeň predstavila SaS svoj “Manifest eurorealizmu”. Dokument obsahuje 23 návrhov k budúcemu vývoju EÚ. Samo o sebe je to chvályhodná aktivita. Verejná diskusia by mala byť o takýchto veciach. Obsahová diskusia je však aj o kritickej výmene názorov.

Z celého textu sa derú dva pocity. Je to cvičenie z ktorého silne presakuje svetonázor predsedu SaS. Chce sekať a rušiť. Fajn. Je to v podstate vnútorná reorganizácia vzťahov s a v rámci EÚ. To čo chýba je konkrétny dopad na život občanov a firiem v EÚ. Ako sa stane život v EÚ lepším, kvalitnejším, demokratickejším sa z dokumentu nedozvieme.

Ideologické skratky presahujú do dokumentu natoľko, že často vedú k protirečivým záverom pri rôznych témach či k mimoriadne veľkým úletom od štandardu európskej debaty, či rovno zdravého rozumu.

(Nechceme byť len kritikmi. Našu predstavu o progresívnej zahraničnej a európskej politike nájdete tu. Pozerá sa na tému zo širšej perspektívy. Samozrejme, zaslúži si podobne prísny pohľad ako nasleduje nižšie v texte.)

 

Návrhy z Manifestu eurorealizmu s našim komentárom:

 

1. Vrátenie (niektorých) kompetencií členským štátom

Tu sa treba pozrieť na niekoľko skupín.

Ochrana spotrebiteľa a priemysel. Najväčší úlet rovno na začiatok. Fungovanie spoločného trhu je založené na jednotných pravidlách. Norma na vysávač je rovnaká u nás aj v Portugalsku. Preto sa výrobca nemusí trápiť nad tým, kde svoj produkt vyvezie. Ide to do EÚ, hotovo. Predstava, že si každá krajina začne sama určovať pravidlá v týchto oblastiach je úplne mimo.

Ale nejde len o obchod. Ak chce Sulík zbaviť EÚ právomocí v ochrane spotrebiteľov či verejného zdravia, znamená to, že pre slovenských občanov chce nižšie štandardy, než sú tie celoeurópske? Chceme benevolentnejšiu kontrolu škodlivých chemikálií v detských hračkách než má Taliansko či Estónsko? Alebo slabšiu ochranu pred podvodmi v internetovom predaji? Chceme vágnejšie popisy zloženia potravín, než výrobcom ukladá európska legislatíva? My nie.

Bezpečnosť, spravodlivosť a civilná ochrana. SaS hovorí rada a veľa o bezpečnosti. Aj v samotnom dokumente navrhuje posilnenie schengenskej hranice, podporuje pohraničnú stráž. Je však zarážajúce, že v oblasti vnútornej bezpečnosti priestor pre spoluprácu nevidí. Jeho návrh by okrem iného znamenal zrušenie Europolu, ktorý štátom pomáha pri výmene informácií o terorizme či organizovanom zločine. Po posledných útokoch v Bruseli, Paríži či Berlíne sa pritom opakovane úkazalo, že pri lepšej  spolupráci bezpečnostných zložiek k nim vôbec nemuselo dôjsť. Zároveň nezabúdajme, že uzavretie hraníc problém terorizmu nevyrieši, lebo medzi teroristami sú aj budú občania členských krajín.

Čo sa týka optimálneho rozdelenia právomoci medzi EÚ a národnými štátmi, britská vláda v roku 2012 uskutočnila podobné, no oveľa rozsiahlejšie a odbornejšie cvičenie. Medzi rokmi 2012 až 2014 prebehla hĺbková analýza rozdelenia právomocí medzi Bruselom a Londýnom. Záverom tejto 3-tisíc stránkovej analýzy bolo, že vrátenie právomocí nie je nutné v žiadnej oblasti. K tomuto záveru nedospeli žiadni eurofederalisti, ale konzervatívna vláda D. Camerona.

2. Zriadenie subsidiárneho súdu

Princíp subsidiarity EÚ hovorí, že Únia má konať len v oblastiach, ktoré nevedia efektívnejšie vykonávať členské štáty. Zatiaľ fajn. Richard Sulík sa obáva, že tento princíp nie je dodržiavaný. Má na to ale prazvláštne riešenie.

Zriadenie nedemokratického, nevoleného orgánu - subsidiárneho súdu, ktorý bude rozhodovať o tom, ktorá otázka patrí na ktorú úroveň. Som si viac menej istý, že pri prvom rozhodnutí, ktoré by nesedelo do ideologického profilu Sulíka, by bol vytiahnutý argument z prvej vety.

Otázka, o čom by mala rozhodovať EÚ a o čom členské štáty, je najmä politické rozhodnutie. Mali by ho robiť demokraticky volení zástupcovia. Je tu obrovský priestor napríklad na posilnenie právomocí národných parlamentov. Tie by mohli dostať možnosť nielen zablokovať európske zákony (tzv. oranžová karta), ale sa aj podieľať na ich navrhovaní a tvorbe - čím by mohli aj rušiť tie zákony, ktoré podľa nich porušujú princíp subsidiarity.

Sulíkov návrh na nový súd len posilňuje demokratický deficit EÚ, ktorý je eurorealistami tak často kritizovaný.

3. Posilnenie právomocí OLAF (Európskeho úradu pre boj proti podvodom)

Aby sme len nekritizovali, dobrý návrh, akurát trochu nadbytočný, keďže nedávno schválený Úrad európskeho verejného prokurátora (dohoda o zúženej spolupráci) je presne o tom: dať Bruselu právomoc vyšetrovať podvody s európskymi peniazmi či korupciu euroúradníkov.

Má to len jeden háčik: aby mohol tento úrad či samotný OLAF získať “podobné právomoci, ako prokurátor v členskom štáte”, ako to Sulík (správne) navrhuje, potrebuje EÚ isté spoločné kompetencie v oblasti spravodlivosť a vnútornej bezpečnosti. Lenže tie už Sulíkov manifest medzitým zrušil a vrátil národným štátom.

4. Uzatvorenie obchodných dohôd s demokratickými krajinami

Cieľ samo o sebe legitímny. Lenže odobratím kompetencií EÚ vo veciach ako ochrana spotrebiteľa (bod 1.) ide Sulík presne proti tomuto cieľu. Dnes už v obchodných dohodách totiž ani tak nejde o clá (medzi EÚ a USA clá už prakticky neexistujú), ale najmä o vzájomné zladenie regulácií. 27 režimov ochrany spotrebiteľa či životného prostredia urobí uzatvorenie týchto dohôd prakticky nemožným. Strieľajú si do nohy.

5. Pozastavenie rozširovania EÚ (aj ak kandidáti splnia podmienky)

Opakovane sa v dokumente volá po dodržiavaní dohôd. Tento bod je pritom exemplárnym porušením záväzku, ktorý sme dali balkánskym krajinám na začiatku storočia na summite v Solúne. Ak splnia prísne kritériá na vstup, majú v EÚ dvere otvorené.

Okrem nedôveryhodnosti je to opäť spektakulárne strelenie si do nohy aj v praktickej rovine. SaS kričí o migrácii a nebezpečenstve Balkánskej cesty. Fajn, ale nie je potom stabilizácia regiónu v našom susedstve priam nevyhnutná?. Vidina členstva v EÚ je najlepší spôsob ako to dosiahnuť (Slovensko je toho ukážkovým príkladom).

Ak región západného Balkánu stratí európsku perspektívu - a teda sa otvorí priestor pre ruský vplyv či nové etnické napätie - ohrozí to európsku bezpečnosť oveľa viac, než utečenecká kríza v roku 2015.

Čo namiesto toho navrhuje SaS? Porušiť sľuby, zatvoriť dvere a dúfať, že sa všetci budú správať slušne.

6. Princíp one in two out

Znie to vábivo. Ostatne preto ho vo svojej kampani použil aj Donald Trump. Len ako to už pri trumpovčinách býva, reálne prevedenie je komplikovanejšie.

V prvom rade, reguláciu robme podľa toho či ju potrebujeme, alebo nie. Žiadna dobre znejúca matematická rovnica to nepokryje.

Ďalšia vec je, že sa týmto vykopávajú  už otvorené dvere. Samotná Komisia tlačí na znižovanie regulácie - je to jedna z priorít Junckerovho vedenia. Najpodstatnejším ukazovateľom sú v tomto smere nové právne akty (nariadenia, smernice a rozhodnutia) prijaté Radou a Európskym parlamentom, ktorých počet každoročne klesá. V 1996 ich bolo 240, v roku 2016 len 56.

Regulácia ale nie je len o počte predpisov. Je to aj o spôsobe ako sa pravidlá tvoria - či na nich participuje široké spektrum aktérov. Či sú dostatočne jasné a predvídateľné. OECD hodnotí kvalitu regulačného režimu EÚ ako jednu z najvyšších na svete.

7. Sunset klauzula

Dobrý návrh. Kľudne zaviesť aj v národnej legislatíve. Akurát, na zaujímavý konflikt s bodom vyššie upozornil už vo svojom texte Rado Geist.

8. Zoštíhlenie administratívy EÚ

Opäť vábivo znejúce, však kto by chcel živiť byrokrata. Problém je však opäť s číslami. Pre polmiliardovú EÚ pracuje celkovo 55-tisíc ľudí. Len pre ilustráciu naša ústredná štátna správa zamestnáva 120-tisíc ľudí. Neobstojí ani Sulíkov argument, že sa administratíva EÚ postupne nafukuje: administratívne náklady únie sú posledných dvadsať rokov stabilne pod 6 percent európskeho rozpočtu (ten tvorí len 1 percento európskeho HDP), a to napriek tomu, že sa v danom období EÚ rozrástla z 12 na 28 členov.

Komisia. Administratíva EÚ je považovaná za jednu z najefektívnejších na svete. Bez pochýb však je dobré vždy prehodnocovať potrebu úradníkov, ale veľké zázraky by sme v tejto oblasti nečakali.

Myslím, že to tak kúsok tuší aj Sulík, ktorý neoperuje s konkrétny počtom vyhodených úradníkov, ale necháva to na audit. Ukazovanie prstom na agentúry EÚ s 20 zamestnancami, za program považovať odmietame.

Výbor regiónov a hospodársky a sociálny výbor. Sulík ich navrhuje zrušiť. Opäť, neviem koľko dávajú na diéty a chlebíčky. Môže to byť kľudne aj menej, nech to aj tá audítorská firma vyráta. Rušiť však zabehnuté mechanizmy, ktoré zapájajú regióny, odbory a zamestnávateľov do fungovania nechápem. Špeciálne od skupiny ľudí, čo toľko kričia o demokratickom deficite.

Parlament. Návrh je znížiť počet poslancov o polovicu. Pri tomto mi len napadá prečo nie rovno o dve tretiny? Alebo o 80 %?

SaS samozrejme vôbec neuvádza, akým spôsobom chce zlepšiť fungovanie europarlamentu a ako ho chce priblížiť ľudom. Však sekanie počtu poslancov a zlučovanie výborov, čo sú jediné veci k tejto téme v celom dokumente, asi stačia.

9. Saldovanie platieb do EÚ

Všetci uznávajú, že tvorba európskeho rozpočtu, kde krajiny odvádzajú príspevky na základe HDP a výberu DPH, je zbytočne komplikovaná. No saldovanie tento proces nezjednoduší. Tým najjednoduchším riešením je to, ktoré SaS nechce vidieť: aby EÚ získala vlastné a nezávislé zdroje príjmov, napríklad z ekologických alebo spotrebných daní. Tým by sa ukončili každoročné hádky členských štátov o príspevky, pritom rozpočet EÚ by zostal na tej istej úrovni.

10. Pozastavenie dlhodobých cieľov

Najprv k formálnej stránke. Nechápeme celkom čo je za problém so strategickými cieľmi, sú súčasťou každej príručky manažmentu. EÚ sa v niekoľkých oblastiach podarili celkom impresívne výsledky - v poslednej dobe napríklad v diverzifikácii energetických zdrojov a znižovaní závislosti od ruského plynu a ropy - a tomu predchádzalo stanovenie dlhodobých cieľov v Európskej stratégii energetickej bezpečnosti z roku 2014.

Sulík svoj cieľ nechce pomenovať priamo. Vadí mu ochrana životného prostredia a sociálna ochrana. Lebo konkurencieschopnosť.

Začnime tým, že európska ekonomika patrí medzi najkonkurencieschopnejšie na svete. Práve vďaka tomu, že investuje do ľudských zdrojov či ochrany životného prostredia, nie vďaka dumpingu, o ktorom sníva Sulík.

Slovensko patrí v znečistení ovzdušia medzi najhoršie krajiny v EÚ. Predstavuje to konkrétne náklady pre ekonomiku a hlavne stratené ľudské životy. Občania SR by mali mať normálny európsky štandard sociálnej ochrany, nie dumpovanie. Vo všetkých týchto oblastiach ide Sulík proti záujmom väčšiny občanov Slovenska.

11. Zníženie eurofondov a obmedzenie na verejné projekty

Slovensko by mohlo z eurofondov mimoriadne čerpať. Nápad obmedzenia na verejné projekty má svoj zmysel. No diskusia o tom, čo by mali byť naše priority (veda? udržateľná doprava?) si vyžaduje oveľa viac.

Nehovoriac o tom, že volanie po celkovom znižovaní eurofondov je z nášho pohľadu zlý krok. Potrebujeme rozumné verejné investície, nie sekanie.

12. Zrušenie agrodotácií

Súčasný systém agrodotácií nie je ideálny. Predstava, že rušenie niečo vyrieši je komická.

V prvom rade, ak by aj EÚ prestala dotovať poľnohospodárstvo, určite by sa tejto role chytili členské krajiny. Ako takú predvídateľnosť by nahradila dotačná vojna.

V druhom rade, agrodotácie nie sú len o transferoch peňazí, ale o význame rozvoja, ktorý nenechá prepadnúť vidiecke regióny na dno. Tu Sulík neponúka žiadne riešenie. Nie každý región je a môže byť Nový Zéland.

13. Zrušenie Junckerovho balíčka

Toto je tradičný spor medzi libertariánskym a keynesiánskym prístupom k ekonomike. Vývoj z USA myslím celkom jasne ukázal, že dobre mierené verejné investície vedia naštartovať ekonomiku. Hovoria to už aj organizácie ako IMF.

Patrí sa aj zopakovať, že krajina ako Slovensko by práve z takýchto investícii vedela mimoriadne čerpať.

 

14. - 19. ECB nesmie financovať verejný dlh / Zrušenie eurovalu / Odmietnutie spoločného ručenia vkladov / Rozhodovanie ECB na základe základného imania / Vystúpenie hriešnikov z eurozóny / Konkurzný poriadok pre štáty eurozóny

Sulíkov prístup vôbec nerieši základné problémy, ktoré stoja za menovou krízou a pomalým reštartom európskej ekonomiky oproti americkej.

Menová únia potrebuje pre svoje fungovanie “veriteľa poslednej inštancie”. Vyjadrenie guvernéra ECB Dragiho v 2012, že urobí všetko pre záchranu meny je presne to čo upokojilo trhy. Naopak, vyhadzovanie členov z eurozóny túto neistotu zvyšuje. Firmy a ľudia sa začnú obávať devalvácie meny pri budúcom možnom rozpade. Z eura robí de facto systém fixných výmenných kurzov. Systém, ktorý sa už ukázal ako mimoriadne nestabilný.

Celkovo je Sulíkov prístup k Eurozóne úplne mimo mainstream politickej a ekonomickej debaty v Európe. Ešte aj fiškálne prudérni Nemci by nad týmto krútili hlavou: kým Sulík navrhuje zrušiť euroval, nemecký minister financií Wolfgang Schäuble - ten najprísnejší strážca rozpočtovej disciplíny - ho chce naopak posilniť a pretvoriť v Európsky menový fond. To isté platí o bankovej únii: Sulíkov návrh na zrušenie jednotného rezolučného mechanizmu odporuje konsenzu renomovaných ekonómov, názoru všetkých európskych vlád, a odporúčaniam Medzinárodného menového fondu.

Sulíkov manifest si navyše sám protirečí. Dá sa pochopiť, ak libertarián odmieta zdieľanie dlhov v Eurozóne, lebo verí, že reálna hrozba bankrotu - teda trh vo svojej čistej podobe - je to jediné, čo prinúti krajiny zodpovedne hospodáriť. Ale prečo potom Sulík s takou obsesiou volá po prísnejších pravidlách a centralizácií fiškálnej politiky v Bruseli, pod hrozbou automatických sankcií pre hriešnikov? Ako libertartarián Sulík v manifeste tvrdí, že “každý členský štát je zodpovedný za svoju fiškálu politiku”, no zároveň chce sprísniť pravidlá a ich vynucovanie, čím nevyhnutne smeruje k nedemokratickému superštátu, kde vlády strácajú kontrolu nad fiškálnou politikou.

V jednom bode dokonca Sulík navrhuje ako trest za porušenie rozpočtovej disciplíny odobratie hlasovacích práv v Európskom parlamente. To ide priamo proti základným princípom demokracie, keďže mandát poslanca je odvodený od priamych demokratických volieb. V praxi by to napríklad znamenalo, že ak Ficova vláda nedodrží fiškálne pravidlá Eurozóny, opozičný europoslanec Sulík - a tým pádom jeho voliči - stratí v Štrasburgu hlasovacie právo.

20. Spoločná ochrana schengenských hraníc

V prvom rade na tejto téme panuje všeobecný konsenzus. Áno, európsku stráž hraníc treba vytvoriť. No problémy s migráciou či bezpečnosťou nám ona sama nevyrieši. A už vôbec nedáva zmysel, ak chce Sulík zároveň s tým odobrať EÚ akékoľvek právomoci v oblasti vnútornej bezpečnosti, a hodiť cez palubu kandidátske krajiny západného Balkánu, ktoré sú pre EÚ kľúčovým partnerom v riešení migračnej krízy. Potom nepomôže ani armáda európskych pohraničníkov.

21. Utečenecké tábory mimo EÚ

Evergreen SaS. Jeho problémom je,  že je mimoriadne neefektívny, drahý a prakticky nezrealizovateľný. (Ťažko si predstaviť, že by krajiny na sever Afriky dovolili vznik obrích utečeneckých táborov na svojom území.) Okrem všetkých rôznych problémov, je bezvýchodiskový pobyt v táboroch základom pre radikalizáciu či zaseknutie v chudobe. Viď príklady detí bez občianstva, vzdelania a vyhliadok.

Utečenecké tábory sú prekonaný a nefungujúci koncept. Ak si chcete prečítať niečo o tom, ako začať túto situáciu riešiť začnite napríklad 10-bodovým plánom profesora Colliera z Oxfordu. (tldr: varuje pred utečeneckými tábormi, či zaseknutím v prechodných stavoch)

22. Sprísnenie azylovej politiky

Sulík odmieta spoločný azylový proces. V tom mu uchádza základná príčina chaosu, ktorý sme videli v lete 2015. Pokiaľ v schengenskom priestore bude existovať x rozdielnych režimov pre udelenie azylu, žiadatelia budú chodiť do krajín, kde je ten režim najprívetivejší. Vzhľadom na to, že krajiny budú chcieť tomuto chaosu zabrániť, jediné riešenie mimo rovnakých pravidiel bude zavedenie hraničných kontrol a koniec Schengenu.

(Len aby bolo jasné, spoločný azylový proces neznamená to, že krajina nebude môcť nakoniec mať právo veta pri žiadateľovi z napr. bezpečnostných dôvodov.)

Okolnosti pre odmietnutie azylu v rámcoch ako navrhuje Sulík, existujú už dnes. (Myslím, že časť z nich skopírovali priamo z nášho zákona o azyle - §13) Rovnako funguje aj osobné doručovanie.

Volanie po jednotnom zozname bezpečných krajín tri odstavce po tom, ako odmietne jednotný azylový proces je už len bonus.

 

23. Spojenie rozvojovej pomoci so spoluprácou

Krajiny treba tlačiť do spolupráce v readmisných dohodách. (Mimochodom, dnes ich už máme so 17 krajinami.) Spájať rozvojovú pomoc s konkrétnym opatrením na druhej strane môže byť krátkozraké, keďže problém ešte vyhrotí.

Volanie Richarda Sulíka po rozvojovej pomoci a riešení migrácie skrz ňu pôsobí dosť nedôveryhodne, keďže opakovane jej poskytovanie kritizoval. Nehovoriac už o tom, že tento návrh je popretím základného princípu rozvojovej pomoci - slovenskej aj európskej - ktorý spočíva v našej morálnej povinnosti pomáhať najchudobnejším, tým, čo potrebujú našu pomoc, a nielen tým, čo od nás vezmú naspäť migrantov.

Sú krajiny, ako napríklad Somálsko, kde neexistuje ani dostatočne silná centrálna vláda, ktorá by mohla readmisiu vymôcť - znamená to, že Somálsku prestaneme pomáhať a dopustíme, aby sa v ňom rozmohli aktivity teroristov?

 

Bez kontextu, bez akejkoľvek širšej predstavy, bez ukotvenia v realite. Žiaľ, celkové uchopenie tejto témy naznačuje, že viac než o reálne a odborné riešenie ide o ideologické cvičenie a nadbiehanie populistickým náladám. Začať vetou “migrácia je náš najväčší problém” a potom prezentovať toto si inak ani nevieme vysvetliť.

Ako chcú riešiť príčiny migračných vĺn? Akú rolu má v tom zohrávať EÚ? Nedozvedeli sme sa. (Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika sa v dokumente vôbec nevyskytuje.)

Poctivý a odborný prístup k téme si vyžaduje viac než toto.

 

Napísané spolu s Michalom Šimečkom, za pomoci Tomáša Hellebrandta, Zuzany Števulovej a Veroniky Prachárovej.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Analytik a aktivista. Píšem si tu svoje poznámky k politike a spoločenským otázkam. Pracujem v OZ Progresívne Slovensko.

Blogy

|

Už viac ako 91695 z vás dostáva správy e-mailom