Suprematická plocha zerozero
Nová úprava vnútorného námestia obchodného strediska CENTRUM v zadnej časti Sídliska III od prešovského ateliéru zerozero vyvoláva kontroverzné reakcie. Tábory sú rozdelené na „za“ a „proti“.
Stmieva sa… Malé chlapča sa náhle vytrhlo matke a s radostným ujúkaním prudko vybehlo do hladkej naklonenej betónovej plochy. Mama ho dobehla a pokarhala ho, no spokojnosť bola zjavne veľká. Jedna jeho vrstovníčka zhypnotizovane ako muška krúži okolo čerstvo vysadených stromov, ktoré sú zospodu podsvietené intenzívnym studeným svetlom. Tušené koruny stromov sa rozplývajú v nočnej tme. Osvetlené časti konštrukcií vytvárajú špecifický rytmický raster. Človek, ktorý tadiaľ prechádza po prvýkrát, môže nadobudnúť dojem, že ide o inštaláciu konceptuálneho umelca.
Rozľahlá betónová plocha nového námestia sa prikrýva perinou z modrého šera. Možno by sa už chcela uložiť k spánku, ale čosi ju dráždi, svrbí… Sú to neviditeľné trajektórie skejtov, ktoré občas nečakane vyletia spod nôh mladých náruživých skejterov. Neviditeľnou spleťou čiar, miestami akcentovaných spálenou gumou koliesok, zakresľujú nespočetné kaligrafické línie do betónovej matrice pod ich nohami. Tento nový priestor žije!
Stojaté vody
Nová úprava vnútorného námestia obchodného strediska CENTRUM v zadnej časti Sídliska III od prešovského ateliéru zerozero, vyvoláva kontroverzné reakcie. Málokomu je to úplne jedno. Tábory sú rozdelené na „za“ a „proti“. Takýto typ čiernobielych reakcií vzniká v kultúrnych pomeroch, ktoré by mohli byť charakterizované ako stojaté vody.
V detstve som často trávil prázdniny u sesterníc v Centrume a hoci som vyrastal na Matici, som tak trochu centrumák. Človek sa prirodzene identifikuje s prostredím a to je vždy spojené so zážitkami, emóciami a ľuďmi. Architektúra býva kulisou týchto zážitkov a môže ich pozitívne alebo negatívne umocňovať. Mám na tieto miesta dobré spomienky. Ja som si tiež, tak ako mnohí miestni, na „starý Centrum“ zvykol a zamiloval si ho. Keďže ľudia v normalizačných časoch nemali prístup k informáciám a internet neexistoval, nemohli vedieť, že nákupné centrum môže vyzerať aj inak.
Komorný mikrosvet
Starý centrum bol mikrosvetom pozostávajúcim z rôznych terás a rámp, schodíkov, systému chodníkov a množstva zelene. Bol tak trošku labyrintom plným náhod a prekvapení. Dominovala mu monumentálna fontána situovaná v približnom centre strediska, komponovaná vo veľkorysých asymetrických geometrických hmotách. Bola postavená vo veľkom meradle, okázalá, výtvarne síce veľmi zaujímavá, no poruchová a nakoniec nefunkčná. Bolo tu komplexné občianske vybavenie a niekoľko krčiem. Komorný, útulný mikrosvet, so všetkým, čo k tomu patrí. Do istej miery napĺňal predstavy funkcionalistu Le Corbusiera o tom, ako má fungovať satelitná mestská štvrť, nezávislá na centre mesta.
Argumenty opierajúce sa o fakt, že zmizla zeleň, že všetko bolo bezcitne vykuchané, sú veľmi jednostranné. Centrum je len jedno z mnohých obchodných stredísk Sídliska III, ktoré už niekoľko dekád predchádza povesť zeleného sídliska. Sídlisku III týmto architektonickým zásahom nevznikli žiadne straty na zeleni.
Každý pes, iná ves
Skôr mi osobne prekáža jeden nedostatok, za ktorý ateliér zerozero nenesie zodpovednosť — je to nesúrodá zmes fasád obklopujúcich námestie. Každý pes iná ves. Také príznačné pre urbánne priestory privatizované rôznymi súkromnými spoločnosťami v ponovembrovom vývoji. Aj toto stredisko bolo projektované a postavené pôvodne v jednotnom architektonickom jazyku. Až po revolúcii, privatizáciou jednotlivých objektov, si každý majiteľ upravil svoju budovu „po svojom.“ Kedysi jednotné urbanistické celky, ktoré v mysliach a zrakoch ľudí predstavovali zmysluplné kompozície, súradnice v priestore a čase, sa stali zvláštnymi „dekonštruktivistickými“ kolážami individualizovaných fragmentov. Nevypovedá to niečo o podstatných črtách trhového systému, v ktorom žijeme? Máme mnoho možností a slobôd, môžeme kráčať rozličnými individuálnymi cestami a vytvárať vlastné svety so svojimi pravidlami. A tie paralelne vznikajú. Spôsob, akým sa vzájomne prelínajú a miešajú, evokuje strakatosť a krikľavosť bulvárov v Los Angeles… Stráca sa zmysel pre celok, komplexnosť. Hovoríme mnohými jazykmi, prekrikujeme sa zmätenou rečou.
Za najväčší prínos v prípade nového Centrumu považujem jeho osviežujúci minimalizmus. Minimalistickosť hladkých betónových plôch dokáže spomínanú ambivalentnosť rozdielnych fasád objektov okolo námestia zjednocovať. Alebo presnejšie: neutralizuje, utišuje hádky ich nezlučiteľných tvarov a rozdielnych materiálových štruktúr. Nachádza sa tu mnoho nenápadných detailov, ktoré človek postupne s nadšením objavuje. Hoci nepatrím práve k prívržencom minimalizmu, v prípade tejto realizácie je určite vhodnou voľbou. Mám dokonca pocit, že v porovnaní s mnohými inými podobne ladenými dielami prekypuje dynamikou a pohybom!
Tieto kvality sú evokované prítomnosťou rozmerných šikmých, zalomených betónových plôch a rámp, ktorými sú vyrovnávané pôvodné terénne rozdiely. Spomínané fazetované betónové plochy zároveň môžu navodzovať dojem, že námestie ako celok je akousi plastickou nádobou, progresívnym dizajnérskym skvostom nepravidelného tvaru. To však autor vôbec nemusel takto zamýšľať. Architektúra, tým že ju vo všeobecnosti každý z nás vníma tak subjektívne a veľmi rozdielne, je nádobou našich imaginácií. Efekt „čara nechceného“ tu vždy zohráva významnú úlohu a pripravuje cestu k vzniku mýtu a tajomstva…
Progresívna architektúra
Mali by sme sa z tejto realizácie tešiť. V Prešove a okolí je aj na slovenské periférne pomery stále málo novej progresívnej architektúry. Tým, že náš región a naše mesto ekonomicky zaostáva za zbytkom Slovenska, zákonite sa to prejavuje aj v tejto oblasti. Nielenže chýbajú mecéni, ale v prvom rade rozhľadení a vzdelaní mecéni, ktorí sledujú najnovšie trendy. Prešov v tomto smere vždy výrazne zaostával a vždy to súviselo so vzdialenosťou od veľkých centier a akousi chronicky trvajúcou ekonomickou podvýživenosťou. Preto si vážme tento progresívny projekt. Je to jeden z mála aktuálnych zásahov v tomto meste, ktorý znesie porovnanie aj s realizáciami v západnej Európe. Je čerstvý, nový, je tu a teraz. A raz bude tiež starý. So sentimentom budeme spomínať na to, aký rozruch a rozpory spôsobil. Budeme mať genézu našej vlastnej prešovskej architektonickej „kauzy“. Už samotná prítomnosť ostrej polemiky medzi rôznymi generačnými vrstvami je nádejou. Poukazuje na fakt, že hádam ani Prešovčanom nie je verejný priestor ľahostajný. To by mohol byť jeden z náznakov, či zárodkov kultivovanejšieho prístupu k nášmu okoliu.
Loosovo námestie
Všetkým nezmieriteľným, ktorí toto námestie odmietajú, by som rád uviedol jeden príklad. V rokoch 1909 až 1910 navrhol významný viedenský architekt Adolf Loos nový obchodný dom pre firmu Heiki and Salatsch vo Viedni. Na tom by predsa nič nebolo. Tento obchoďák bol však najminimalistickejším meštianskym domom vo vtedajšej Viedni. Čierna ovca Viedne. Mal síce dôstojný mramorový parter, no zvyšok fasády bol biely a hladký, bez jediného štukového ornamentu. Cisár František Jozef, ktorý mal na neho výhľad zo svojej rezidencie, stojacej oproti, prikázal zatiahnuť na svojich oknách záclony. Viedenskí pamiátkári, hrdí obhajcovia a uctievači „šľahačkových“ viedenských fasád, plných eklektických ornamentov a štúk, odmietli túto stavbu skolaudovať. Podmienkou kolaudácie bol aspoň minimalistický estetický zásah, kompromis v podobe striedmeho dekoru. Loos teda nechal umiestniť na parapety okien kvetináče s prevísajúcimi červenými kvetmi. Po skolaudovaní ich opäť odstránil. Doboví kritici a karikaturisti prirovnávali čistú hladkú fasádu tohto domu, ku geometrickej kovovej mriežke od kanála…
Je pravdou, že Adolf Loos bol podivín a málokto mu rozumel. Bol fanúšikom americkej kultúry a Viedenčanom nadával do sedliakov. Kritizoval viedenskú módu a hovoril, že Viedenčania sa nevedia zdravo stravovať, moderne obliekať a počúvajú zlú hudbu…Navrhol si svoj American Bar v štýle art-deco, kam chodilo len pár intelektuálov z Viedne. A tiež je pravdou, že dnes je dom firmy Heiki and Salatsch vyhľadávanou turistickou atrakciou, pretože vo svojej dobe anticipovala moderné impulzy v architektúre 20. storočia. A taktiež vieme, že doma nebýva nikto prorokom.
Mám chuť, len tak sám pre seba, pomenovať toto námestie po Adolfovi Loosovi, hoci viem, že jeho ideovým otcom je Ika Eristavi a jeho ateliér… Pretože ho vnímam ako revolučný počin, impulz, ktorý rozvíril verejnú diskusiu. A tá je lakmusovým papierikom kultúrnej úrovne ľudí obývajúcich svoje mesto. Alebo aspoň jej zárodkom… Verím, že o niekoľko rokov budú zerozero vyhrávať nad neprajníkmi aspoň 1:0!
Autor: Slavo Capek
