Denník N

Svet 2015. Omyly, výzvy, ponaučenia.

Počas svojich študentských rokov som si, okrem iného, osvojila tento poznatok: Ak chcete ako Slovák mať slušnejší prehľad
o zahraničnom dianí, nezostáva vám mnoho iného, než sledovať zahraničné médiá. V tých našich totiž, česť výnimkám, sa o udalostiach za hranicami dozviete zväčša len z preložených (často chybne) správ zahraničných agentúr.

V posledných mesiacoch však badať zmenu. Nie preto, že by spravodajcov bolo zasiahlo osvietené poznanie, ale jednoducho preto, že práve zahraničnopolitické témy sa zrazu stali jednými z najdiskutovanejších. Rok 2015 bol z hľadiska svetovej politiky nesporne zaujímavý, pestrý a v mnohom i prelomový. A tu je 5 kľúčových pojmov, ktoré ho definovali:

 

1 Teroristické útoky 

Boli ich desiatky. Nigéria, Tunisko, Jemen, Somálsko, Keňa, Afganistan, Irak, Pakistan, Sýria, Egypt, Turecko, Libanon a… Paríž. Terorizmus nie je novinkou roku 2015, dokonca ani tretieho tisícročia, a predsa si dovolím tvrdiť, že pre nás Európanov nabral v tomto roku nové kontúry. Hmatateľnejšie, bezprostrednejšie, mrazivejšie. Novšie a novšie správy o samovražedných útokoch v Afganistane, či desiatkach obetí teroristov z Boko Haram sme sa postupom času naučili brať s podobnou dávkou emócie ako správy o raste čínskeho HDP, poklese cien ropy alebo oslabení dolára. Veď sa nás netýkali. Po útoku na dvojičky sme síce zostali šokovaní, keď však Spojené štáty americké ústami prezidenta Busha vyhlásili vojnu globálnemu terorizmu, mnohí obyvatelia starého kontinentu to označovali za zámienku na útok za účelom hájenia vlastných záujmov USA na Blízkom východe. Že veď tam aj tak išli kvôli rope. A potom prišiel 7. január 2015 a zrazu bol každý Charlie. A sotva sa nám podarilo zabudnúť, prišiel november a piatok trinásteho, ktorý priniesol nešťastie nielen tým 130 obetiam a ich rodinám, ale i nám všetkým. Hoci to nie je po prvýkrát, čo sa terorizmus priamo dotkol Európy, začali sme ho vnímať inak. A to je dobre. Lebo pokiaľ s ním má medzinárodné spoločenstvo tvrdo skoncovať, potrebuje širokú podporu a konsenzus všetkých. Žiaľ, za cenu, ktorú zaplatil Paríž. A verme, že takýto „budíček“ bol dostatočný a že takých „parížov“ nebude potrebné zažiť viac.

 

2 Islamský štát

„Ak ťa bolí hlava, odrež si malíček,“ hovorieva moja bulharská priateľka Myriana v situáciách, keď sa jeden problém „vyrieši“ tým, že príde iný, závažnejší. (Niečo ako keď sa „vyriešila“ grécka dlhová kríza príchodom utečencov.) Nemôžem si pomôcť, ale táto paralela mi vždy napadne, keď si spomeniem, ako pred pár rokmi boli synonymom diabla na Zemi Al-Kaida a Taliban, a zrazu sú len „čajíčkom“, lebo sa objavil niekto omnoho hrozivejší. Islamský štát, ktorý ovládol rozsiahle územia vojnou oslabenej Sýrie a Iraku. Nazýva sa štátom, správa sa ako štát, a chce vládnuť, no nie len „vlastnému“ územiu.

V znamení boja proti Daešu sa niesol celý rok 2015. Boli sme svedkami úspechov ako obrana Kobani,  či prehier akou bola strata antickej Palmýry. Obrazy ničenia svetového dedičstva, zabíjanie nevinných rukojemníkov a príbehy o prenasledovaní kresťanov sa stali až nebezpečne bežnou súčasťou správ. Proti IŠ sa (váhavo, roztrasene, a omnoho neskôr než by bolo treba) postavila medzinárodná koalícia na čele s USA, ktorá však odmietla pozemné operácie a okrem leteckých náletov na pozície IŠ a trénovania iracko-sýrskych jednotiek nevyvinula nadpriemerné úsilie poraziť svojho nepriateľa.  Iróniou je, že najúspešnejšími v boji proti islamistom sa stali kurdské milície, ktoré však nikto nechce významnejšie podporovať. No to už sa dostávame k ďalšiemu bodu…

 

3 Nová politika realizmu

V teóriách medzinárodných vzťahov existujú dva základné prístupy vysvetľujúce povahu vzťahov medzi štátmi: idealizmus a realizmus. Kým podľa jedného sú vzťahy medzi štátmi harmonické, založené na vzájomnej spolupráci pri zabezpečovaní svetového mieru, ten druhý ich vníma ako konfliktné, riadené neustálym bojom o moc. Viera v dobro verzus egoizmus a túžba po moci. Barack Obama verzus tí druhí. Oteplenie vo vzťahoch s Kubou a nadviazanie diplomatických stykov po viac ako polstoročí nepriateľstva, zrušenie embarga voči Iránu – Izrael (Izrael!) mohol protestovať koľko chcel – , nezasahovanie do vojny v Sýrii… Obamova „srdiečková“ politika je síce sympatická (pokiaľ ide o dosiahnutie decembrovej klimatickej dohody v Paríži, vďaka Bohu zaňho!), avšak, ako sa ukazuje, nie práve najúčinnejšia. Irán dnes pomáha USA v boji proti Islamskému štátu na území Iraku, zároveň však podporujúc Asadov režim. Ten bol donedávna nepriateľom Západu číslo 1 (teda, aspoň tak to tvrdili, sledujúc vojnu v Sýrii z bezpečnej vzdialenosti), postupom času sme však ochotní akceptovať jeho existenciu a označili sme Asada za „významný prvok pre povojnovú obnovu Sýrie.“  Na Rusko sme uvalili sankcie pre konflikt na Ukrajine, napriek tomu mu však dovolíme bombardovať údajné ciele IŠ na území Sýrie (hoci sa neraz ukáže, že sa vlastne jednalo o pozície sýrskej opozície). Nastupuje nová politika realizmu, v ktorej šachovú partiu rozohrávajú staronoví a noví hráči, a ktorej výsledkom bude, bohužiaľ, s najväčšou pravdepodobnosťou všetko iné, len nie svetový mier.

 

4 Utečenecká kríza

Hoci by sa mohlo zdať, že utečenecká krízaje fenoménom roku 2015, v skutočnosti začala už omnoho skôr. Krátko po vypuknutí arabskej jari, keď zo štátov severnej Afriky začali prúdiť najprv desiatky a neskôr stovky až nakoniec  tisíce ľudí, prevažne do Talianska. Rím už vtedy volal o pomoc, no Brusel nepočul. Radšej. Keby áno, mohli sme situáciu v uplynulom roku riešiť pokojnejšie, účinnejšie, a najmä – pripravenejší. Na pomalé a váhavé rozhodovanie Európskej únie sme si už zvykli, jeho dôvody sú tiež pochopiteľné, no to nič nemení na tom, že práve na svoj zdĺhavý rozhodovací proces dopláca Únia často najviac. Napríklad v prípade finančnej krízy a kvantitatívneho uvoľňovania: k tomu, čo FED urobil hneď na jej začiatku, sa ECB odhodlala v januári 2015… rozdiel v účinku hádam ani nemusím spomínať. A podobne aj pri utečencoch – témou sú už mesiace, po efektívnych riešeniach (zjednotenie azylovej procedúry, spoločná imigračná politika, zoznam bezpečných krajín návratu, jednotný návratový proces) zatiaľ ani stopy. Aha, vlastne áno – zaistenie, že nám Turecko nepošle tie dva milióny utečencov, čo má na svojom území, výmenou za obnovenie prístupových rokovaní  (a „menší“ finančný  príspevok). A potom, že čo je politický realizmus.

 

5 Politika strachu a nenávisti – syndróm spasiteľa

Terorizmus, Islamský štát, utečenci. Tieto témy napĺňali titulky po väčšinu uplynulého roku a je logické, že i v pohodlí európskych domov zavládla neistota. A tá vyvoláva obavy. Ich najjasnejším prejavom v spoločnosti sú strach a nenávisť. A komunita, ktorá je nimi definovaná, má tendencie utiekať sa k iracionálnym riešeniam. Hľadať svojho spasiteľa a záchrancu. A spomedzi politikov sa zväčša ľahko nájde dobrovoľník, ktorú sa na túto misiu podujme. Šikovnejší do kokteilu strachu, nenávisti a záchrany zamiešajú ešte akurátny kúsok nostalgie za starými dobrými časmi, ktoré si neraz národné kultúry idealizujú… et voilà, recept na volebnú kampaň je hotový. Politiku strachu a nenávisti úspešne uplatňuje Trump vo svojej republikánskej kampani. Prvé kolo francúzskych regionálnych volieb vyhral krajne pravicový Národný front Marine Le Pen. Politiku strachu, nenávisti a záchrany uplatňujú Orbán, Putin i Erdogan. A, žiaľ, vďaka vládnej strane, úporne „chrániacej Slovensko“, sa nevyhla ani nám. Zostáva len dúfať, že v kritickej chvíli zvíťazí racio. V Amerike, vo Francúzsku, i u nás doma.

 

Toto bolo len niekoľko fenoménov, ktoré významne rezonovali svetom v roku 2015. Ich zoznam však rozhodne nie je vyčerpaný. Rastúce napätie v juhovýchodnej Ázii, ťažko predvídateľné vojenské ambície Číny, kritická hospodárska situácia v Brazílii, pretrvávajúca chudoba v Afrike, a mnohé ďalšie problémy, ktorým venujeme len minimálnu, ak vôbec nejakú, pozornosť. Lebo sa nás netýkajú. Alebo sa tak aspoň tvárime. Globalizovaný svet nám však neustále bude prinášať nové výzvy, a je na nás, ako im budeme čeliť. Na nás Európanoch i na nás Slovákoch. Je čas, aby sme vyrástli zo sebeckého alibizmu a zbabelého pchania hlavy do piesku. Už nie sme rodiacim sa transformujúcim štátikom. Nie sme chudobnou živoriacou rozvojovou krajinou. Sme suverénnym rozvinutým štátom, ktorý je plne integrovaný do medzinárodného spoločenstva (chovajme sa tak). Rok 2016 pre Slovensko prinesie minimálne jednu veľkú skúšku dospelosti v oblasti európskej politiky a pevne verím, že ju zvládneme.

 

Teraz najčítanejšie