Denník N

Svet dneška: sme žabami v hrnci a necítime stupňujúci sa rasizmus

Študent na výmene v Salzburgu znechutený rasizmom sršiacim zo spoločnosti radšej odišiel naspäť do Británie. V Rakúsku stúpa podpora extrémnej pravice, no nudná politika zatieňuje hrozivosť toho, čo príbeh černošského chlapca v skutočnosti znamená.

Celý deň som rozmýšľala o tomto blogu: Why I left Salzburg: A comment on Europe and studying abroad during the refugee crisis, when you look like you could be one.

Blog napísal Londýnčan – černoch – ktorý išiel na Erazmus do Salzburgu. Po troch týždňoch znechutený rasizmom sršiacim z rakúskej spoločnosti radšej odišiel naspäť do Británie.

Londýnčan Albert v Salzburgu (foto z blogu)
Londýnčan Albert v Salzburgu (foto z blogu)

V Salzburgu som prežila na Erazme takmer celý rok. Je to tak trochu výkladná skriňa rakúskeho malomeštiactva a mesto je neskutočne ‚biele‘ v porovnaní s Viedňou. Moja spolubývajúca, Britka Ellie mi vravela, že niektoré kúsky z jej šatníka si na seba radšej ani neobliekla, lebo sa bála výrazov ľudí na ulici. Odkedy žijem v Británii som to pochopila. Každému je tu totiž úplne jedno akej ste farby vy alebo vaše oblečenie.

Ale naspäť k Salzburgu. Mesto sa nachádza tesne pri hraniciach s Nemeckom a hlavný prúd vlakov z Viedne do Mníchova vedie práve cez neho. Zaživa veľký nápor utečencov, ktorí idú ďalej z Viedne na západ.

Mladý študent v blogu píše, čo všetko pozažíval vďaka tomu, že si ho miestni zamenili za utečenca. Domovník hroziaci, že naňho zavolá políciu, nepríjemné tetky v autobuse či žena na zastávke kričiaca naňho, aby hovoril po nemecky, keď telefonoval.

Keď som žila v Salzburgu, počula som o podobnom prípade, keď nechceli jedného erazmáka pustiť do klubu. Všetci si iba domysleli, že to bolo asi preto, že bol počernejší, ale nikdy by to nikto nedal očividne najavo.

Spomínaný nápor, ktorý však mesto tento rok zažíva, spravilo s náladou obyvateľov svoje a (ako aj v iných európskych krajinách) stúpa podpora extrémnej pravice. Rakúski pravicoví populisti FPO viedli silnú proti-imigrantskú kampaň so xenofóbnymi sloganmi a nesmierne si polepšili v tohtoročných voľbách v spolkových štátoch. Vyhrali v Hornom Rakúsku koncom septembra. Vo Viedni tento týždeň sociálni demokrati zažili najtesnejší výsledok s 36 percentami voči FPO s 33. Nápodobne skončili voľby v Štajersku a v Salzburgu je teraz FPO treťou najpopulárnejšou stranou.

 

Všetky tieto čísla a nudná politika však zatieňujú hrozivosť toho, čo to v skutočnosti znamená. Po prečítaní blogu chlapca, ktorý ušiel z Rakúska kvôli silným rasistickým prejavom však ide (dúfam, že každému) mráz po chrbte.

Pripomenulo mi to Zweigovu autobiografiu, Svet včerajška. Zweig v nej píše aj o čase, keď v Salzburgu medzi vojnami tvoril v malom domčeku na Kapuziner Berg. Zachytáva meniacu sa náladu a prístup ľudí žijúcich v meste. To, ako sa s ním postupne nechceli vídať známi na verejnosti, ako ho nechceli vpúšťať do podnikov. Po poslaní rukopisu knihy počas druhej svetovej vojny spáchal v exile samovraždu. Po dočítaní knihy som si vravela: ‘Naozaj dúfam, že to navždy ostatne Svet včerajška.’ Neviem ale prestať na tú knihu myslieť, je v nej toľko paralel s tým, ako sa cítim dnes. (Naozaj, knihu veľmi odporúčam prečítať).

Presne o tomto pomalom náraste rasizmu v spoločnosti vyšiel jeden veľmi dobrý komentár. Túto zmenu autorka popisuje metaforou o žabe v hrnci. Ak je ponorená do horúcej vody, tak žaba hneď vyskočí. Ak je však v studenej vode, ktorá postupne zvyšuje teplotu tak si to žaba neuvedomí a pomaly sa uvarí. My sme tie žaby a zvyšujúca sa teplota je zvyšujúci sa nárast a akceptovateľnosť rasizmu v našich spoločnostiach. Čo sa kedysi považovalo za nevhodné, je dnes úplne normálne povedať.

Tento hrôzostrašný prerod v myslení spoločnosti, ktorý zažíval Zweig v 30tých rokoch v Rakúsku, zažívame my dnes. Len sa bojíme a stránime inej skupiny ľudí. Rečami o ‘záplave’ imigrantov zbavujeme chudákov ešte aj ich ľudskosti. Touto dehumanizáciou strácame empatiu. Dokážeme nepomôcť v núdzi, priať iným smrť na sociálnych sieťach, prizerať sa nešťastiu a voliť prvého blbečka čo sľúbi, že k nám nikoho nepustí a bude dobre. Avšak ak nepomôžeme tým, ktorí to teraz potrebujú, stratíme sami seba. A dobre nám z nás samých potom už určite nikdy nebude.

Rakúsko má svoju históriu s rasizmom. Dnes však v strednej Európe tvorí oázu, zatiaľ čo sa Česko a Slovensko hádajú s EÚ o kvótach, a Maďarsko sa správa ako sa správa. Na podporu utečencov prišli desať tisíce Rakúšanov. Behá mi preto mráz po chrbte ak by sa v Rakúsku FPO skutočne postupne dostalo k moci.

Zatiaľ asi len ostáva dúfať, že podobné prejavy rasizmu a xenofóbie, ako zažil mladý Brit v Salzburgu, nás budú šokovať a nezvykneme si na ne ako tie žaby v hrnci na horúcu vodu. Mám totiž veľký strach, že sa nimi môžme stať, ak ostaneme ľahostaní voči utrpeniu iných.

Teraz najčítanejšie