Denník N

o Svetle, ktoré nevidíme

čo ostalo z prístavu po výhybkách

tak dnes sme spolu boli naposledy u prastarej studničky

pramení neomylne – stáročia – na rovnakom mieste. ľadová, čistá, tichá.

cesta k nej vedie dvojaká:
slnečnými siedmimi lúkami, alebo paralelne: v tieni lesa nad nimi.
chodievali sme k nej,  len čo február priniesol aspoň čiastočnú úľavu z mrazivej bolesti.
dnes naopak: v nesmiernom lete.
zo všetkých vecí, ktoré som ich chcela naučiť, bola táto studničková pravda-  z najvzácnejších.
až ked uprostred lesa pocítia tú silu, to plynutie vody, možno pochopia veci lepšie, ako cez mojich tisíc slov.
naučiť (aspoň niektoré) deti s poruchami správania vnímať les a jeho svätosť,
dvíhať storazy za nimi papieriky a „nelám tie konáre prosím, ved je to živé“,
počúvaj to Ticho
čo ti vraví? vnímaš?
a v neposlednom rade naučiť sa

čítať svoju Cestu,

vedieť Kam kráčam,

spoznať Kto som –

v námahe a vytrvalosti sa naučiť, že môžem dôjsť Tam, kde je môj Cieľ.

ja viem: nie cieľ, ale cesta  (konfucius)
veď viem… ale dokedy toto človek môže vydržať?
sú tu posledné dve víkendové dvanástky, v údesných horúčavách, v najťažšom mesiaci roka, v predprázdninovej nervozite, kedy už na chlapcov
neplatí ani bodový systém, ani moje hlasné vyžadovanie, ani motivácia čímkoľvek, žiaľ – ani dobré slovko, ani dotyk.

načo sú mi ich večerné úprimné (ale aj čisto technické) vyhlásenia  „prepáčte“?
naučili sa, že príliš odpúšťam. je im to často na posmech.

celý tento rok som si musela často siahnuť až na dno.

až tak, že som zapochybovala o svojom výchovnom štýle. o zmysle tejto práce. o systéme, ktorý tu beží. práve pre pocit, že dobré sa niekde stráca a bezočivosť prerastá cez hlavu.

búrlivá jar, ktorá priniesla toľko zmien, sa nás všetkých častokrát snažila presvedčiť, že tma je predsa len silnejšia.

jar, ktorá prehadzovala výhybky, priamo pred našimi očami

aby som dokázala napísať tieto slová, obliekla som si tenučkú bielu anjelskú košielku.
aby som sa cítila aspoň trošku hodná nádeje.
.
.

tak už je to rok, čo sme po vode posielali lodičky

– tíško uvažuj, spýtaj sa svojej duše… 
ČO by si si zo všetkého na svete teraz najviac prial?

.

-aby sa ocko vrátil
ďalší príbeh, ktorý neprežil výhybky.

vrátil sa – a to bolo radosti! no nezvládol svoju závislosť a už len pohľad na neho privádzal malého chlapca do zahanbenia. tieto dni ked ho vidím usínať, myslím na to, ako zhaslo Svetlo v jeho očiach. a  stále nie je jasné, kde bude usínať o týždeň, keď skončí školský rok. v ktorom decáku majú voľné miesto. alebo či sa ho predsa len ujme sestrička.

kedykoľvek som ho tento rok stretávala, vždy víťazne dvihol oči a myslel na náš pôvabný rituál.
teraz sa však obaja  bojíme na seba pozrieť . tak len sem-tam sa letmo pritúli a povzdychne:
-teta radkaaa :( :(

.

.
-uvidieť jediný raz moju mamu

si želal ten najukričanejší chlapec akého poznám.
a on uvidel! :)
žiaľ, ukázalo sa časom, že svoje odložené deti vyhľadala  zrejme preto, aby dokázala „opravdivý záujem“ a vyhla sa výkonu spravodlivosti.
v momentoch, kedy si to dvanásťročný chlapec uvedomil, to boli veľmi ťažké služby.

rozbil by celý svet. lebo si vysníval krásnu budúcnosť a ona zatiaľ zdá sa, až taká krásna nebude. cítim to podobne…
ale – i tak to bolo Svetlo pre neho.
rozkvitol a mal chuť byť dobrý, už mal pre koho. spoznal ju, uvidel ju. na chvíľu

.

dnes ma držal za ruku,  ako sme išli k prastarej studničke. boli sme radi, že tí krikľúni posmeškári išli  pred nami.
naša veľká slávnosť.

nikdy som nevidela tak rýchlo vyladiť ťažké deprivačné stavy. áno, je to stále on, hltajúci všetko,  akoby práve prišiel z koncentráku, ale veď práve cestou k tejto studničke sa vždy učil odkladať uspokojenie a vydržať nezjesť ten keksík ešte hodinu, ešte dlhšie ako minule.
aby ostatní nepočuli, hovorím mu dnes:
-rozlúč sa so studničkou, lebo sa o pár dní budeš už ďaleko.
a on naozaj, kým ostatní boli úplne hrozní :(  sa k nej sklonil a ticho ostal pri nej  so svojimi myšlienkami.

pokojný a už možno vyrovnaný s tým, čoho sa tak bál.
trvalo nám mesiace, kým sme dokázali vysloviť tieto strachy.

tak už to máme za sebou, chlapec.
až ty  odídeš, prídem i ja k nej. osamote. bosá, lebo len vtedy môžeme dostatočne cítiť realitu zeme, po ktorej kráčame.
povedať jej, že aj moja lodička kdesi…
možno sa niekde zle prehodili výhybky.

ale bolo tu Svetlo na chvíľu.

i keď ho teraz nevidíme

(anthony doerr získal za túto knihu minulý rok pulitzerovu cenu)

iba ja a on – sme dnes studničku vyčistili od nánosov po búrkach.
piť Nádej, aj keď je už mizivá… je asi jediné, čo človek na svojej ceste má.
v tomto sme si rovní: deti i ja

„s námahou, ľútosťou, bolesťou a pokorou musíš v sebe hromadiť a chrániť svetlo. to je zmysel celej tvojej činnosti…

ak nie si svetlom, nedávaš nič.“

povedal môj tatinko anton srholec

 

 

received_10209658839369540

Teraz najčítanejšie