Svetový šampión sa nemohol vrátiť do rodných USA

Narodil sa 9. marca 1943 v Chicagu. Aj v jeho prípade platí, že matka je istá, ale otec… V rodnom liste sa uvádza nemecký biofyzik Hans-Gerhardt Fischer, prvý manžel jeho matky Reginy Werderovej. Zosobášili sa desať rokov predtým v Moskve, kde Regina študovala medicínu. V roku 2002 priniesol denník The Philadelphia Inquirer hypotézu, že skutočným otcom bol Paul Nemenyi, pochádzajúci z maďarskej židovskej rodiny. Podľa informácií FBI, v ktorej archívoch sa našiel 750-stranový spis o sledovaní Reginy Werderovej, totiž „oficiálny“ otec nikdy nevkročil na americkú pôdu a v roku 1945 sa s Reginou rozviedol.

Žili v newyorskom Brooklyne, kde sa Bobby ako šesťročný dostal vďaka staršej sestre Joan k šachovej príručke. O rok neskôr už vstúpil do šachového klubu, kde sa mu venovali skúsení učitelia šachu a veľmajstri a vštepovali mu, že vždy treba ísť za víťazstvom a nezmieriť sa s remízovým postavením.

Okrem šachu sa musel samozrejme vzdelávať ako každé iné dieťa. Na strednej škole bola jeho spolužiačkou Barbra Streisandová. Ako to u jednostranne nadaných deťoch býva, aj Fischer bol problémovým žiakom, mával výbuchy zlosti (povahovo sa blížil k pravdepodobnému biologickému otcovi), ale šachové úspechy, ktorými propagoval školu, viedli k tomu, že učitelia prižmúrili obe oči.

Mal 13 rokov, keď ako najmladší v histórii triumfoval na amerických majstrovstvách juniorov a na otvorených turnajoch si rýchlo získal rešpekt aj medzi seniormi. O rok neskôr juniorský triumf zopakoval, keď vyhral osem z deviatich partií a v tej deviatej remizoval. Vzápätí vyhral otvorené majstrovstvá USA, opäť ako najmladší vôbec, a rok nato – po turnaji v Portoroži – už bol veľmajstrom. Vtedy si vymohol, aby mohol vycestovať do Moskvy a zoznámiť sa s kvalitnou sovietskou šachovou školou. Pomohla mu matka, ktorá prianie syna vyjadrila v liste priamo Nikitovi S. Chruščovovi.

Ako 17-ročný sa odsťahoval od matky a sestry. „Mama a ja sa nepozeráme na moju budúcnosť rovnako. Povedala mi, že sa príliš zaujímam o šach, že by som mal mať priateľov aj mimo šachu a ďalšie nezmysly ako napríklad, že si mám dokončiť strednú školu. Mama ma drží nakrátko a ja to nemám rád. A tak som sa jej musel zbaviť.” V byte mal tri postele a pri každej z nich rozložené šachovnice, na ktorých hral sám so sebou aj 14 hodín denne. Školu považoval za zbytočnosť, naučil sa však jazyky, aby pochopil cudzojazyčnú šachovú literatúru.

Na amerických majstrovstvách v roku 1964 vyhral všetky partie. Pokusy prebojovať sa do finále boja o svetový šachový trón sa mu však nedarili. Narážal na tvrdých rivalov sovietskej šachovej školy, znechutilo ho, že na turnajoch hrali medzi sebou na remízu a zamerali sa na partiu s ním. Načas odišiel od šachovnice a zaujímal sa o náboženské otázky, konkrétne o dianie Celosvetovej božej cirkvi (Worldwide Church of God), ktorá hlásala koniec sveta. Nepopieral, že jeho matka bola Židovka, ale sám sa za Žida nepokladal. Dokonca sa verejne zaradil medzi obdivovateľov Tretej ríše a nad posteľ si zavesil Hitlerov portrét. V núdzi sa presťahoval do Kalifornie a od pádu na úplné dno ho zachránila kniha Mojich 60 pamätných hier, ktorá rýchlo zmizla z pultov kníhkupectiev. Nerozoberá v nej len víťazné partie, ale naopak analyzuje v nej najmä prehry a remízy. Napokon sa vybral na cesty po svete, počas ktorých hral simultánne partie, alebo viedol školenia.

Do turnajového kolotoča sa zapojil opäť v roku 1969. Tentoraz si dokázal poradiť aj s kvalitnými sovietskymi veľmajstrami a prepisoval šachovú históriu, keď Tajmanova a Dána Larsena poslal domov s „kanárom“ 6:0. V semifinále si poradil s Petrosjanom a mohol vyzvať úradujúceho majstra sveta Borisa Spasského, ktorého dovtedy ani raz neporazil.

Zatiaľ čo Spasskij si presadil, aby sa „Zápas storočia“ hral v Reykjavíku, Fischer tvrdo bojoval o výšku prémie, ktorú sa mu podarilo vytiahnuť na 250 000 dolárov. Zápas sa mal začať 1. júla, no Fischer na Island nepriletel. Dával si nové podmienky, niektoré naozaj ťažko pochopiteľné. Napríklad doma vraj zostal preto, že na Islande nebude môcť sledovať obľúbenú televíznu show. Rozhýbal ho až telefonát vtedajšieho ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera, ktorý ho presvedčil, že americký ľud si želá, aby išiel na Island a porazil Rusov.

Zápas sa začal 11. júla 1972 dosť čudnými hrami. V prvej partii urobil Fischer hlúpu chybu, na druhú nenastúpil. Vraj kvôli kamerám. Spasskij sa však zachoval ako gentleman, nechcel vyhrať kontumačne, preto súboj pokračoval aj napriek ďalším nezmyselným Fischerovým požiadavkám. Patrilo medzi ne diplomatické vozidlo s eskortou, ale sťažoval sa aj na to, že vraj Rusi odpočívajú jeho izbu, ba že ho chcú otráviť. Spasského tím na to odpovedal, že je to práve Fischer, kto skrytým zariadením narúša mozgové vlny v hlave súpera. Zápas sa napokon skončil Fischerovým víťazstvom 12,5:8,5 bodu.

O tri roky neskôr získal vyzývateľské právo Anatolij Karpov. Fischer sa vyhýbal turnajom a organizátorom vyzývacieho zápasu poslal 64 podmienok, niekedy naozaj úsmevných, napríklad, aby každý, kto vstúpi do hracej miestnosti, si dal dolu pokrývku hlavy. Potom, čo šachová organizácia FIDE neprijala jeho podmienku, aby sa výsledok 9:9 vnímal ako obhájenie titulu, Fischer odmietol hrať a zápas sa neuskutočnil.

Fischer odmietol zúčastňovať sa turnajov, hoci všade o sebe prehlasoval, že je právoplatným majstrom sveta. Pri príležitosti 20. výročia „Zápasu storočia“ vyzval Fischer Spasského, aby sa opäť stretli. Stalo sa tak v juhoslovanských mestách Sveti Stefan a Belehrad. Na víťaza čakala okrúhla sumička – dve tretiny z 5 miliónov dolárov. Fischer zápas vyhral 10:5, ale nemohol sa vrátiť do vlasti – do USA. V tom čase už totiž bolo na Juhosláviu uvalené embargo, ktoré porušil a doma by ho čakalo väzenie. Začala sa jeho púť svetom. V Budapešti sa stretával s úspešnými šachistkami sestrami Polgárovými, na Filipínach mu poskytol prístrešie veľmajster Eugene Torre, u ktorého sa zoznámil v 22-ročnou Justine Ong a zanechal po sebe jediného potomka- dcérku, ktorá má dnes 15 rokov. V Japonsku žil s Miyoko Wataiovou, ktorá predsedala tamojšej šachovej federácii. Na letisku Narita sa preukázal neplatným pasom a putoval za mreže. Vo väzbe sa zriekol amerického občianstva a nakoniec sa v roku 2005 usadil aj s Miyoko v hlavnom meste Islandu, ktorý mu poskytol azyl.

Koncom roka 2007 sa so zničenými obličkami dostal do nemocnice. Odmietol lekársku starostlivosť, vrátil sa domov, kde pred 10 rokmi, 17. januára 2008, dokonal.

Fischer vchádzal do súbojov s nečakanými otvoreniami, ale silný bol predovšetkým v koncovke partií. Je aj autorom šachových hodín, ktoré sa dnes bežne používajú. V roku 1996 prišiel s „náhodnými šachmi“, v ktorých sa základné postavenie figúr určí náhodne, napríklad hodením kocky. Tento nápad odôvodnil tým, že vedie od začiatku hráčov k väčšej kreativite.

Všetci Fischerovi životopisci síce uznávajú jeho genialitu pre šach, ale mnohí mu vyčítajú samoľúbe až paranoidné, chorobné správanie. Mnohými svojimi krokmi, aj tými kontroverznými, sa však navždy zapísal do histórie tejto kráľovskej hry.

Foto: ChessBase, American Thinker