Denník N

Svidnícke reminiscencie

Už druhý krát som sa zúčastnil pojednávania s Petrom Kalmusom a Ľubošom Lorenzom na súde vo Svidníku. Zopár postrehov a myšlienok, ktoré mi pri tejto príležitosti napadli sa pokúsim dať na (virtuálny) papier v tomto článku.

Súdna sieň je maličká, tri rady lavíc, okná do ulice, očividne nikto vo Svidníku nepočítal s tým, že sa tu niekedy bude konať proces, o ktorý by malo záujem toľko ľudí. Rozhodne s tým nepočítal ani sudca. Komunisti natlačení v súdnej sieni spolu s nami nemajú žiadne zábrany. Pískajú, bučia a vo vopred dohodnutých okamihoch, najmä keď vypovedajú svedkovia obhajoby, alebo počas záverečnej reči obhajcu dostávajú zrazu, znenazdania hromadné záchvaty kašľa. A čo na to sudca? Nesmelo ich opakovane vyzýva, aby zachovávali poriadok, inak ich vykáže. Až po opakovaných žiadostiach Daniela Lipšica, aby zabezpečil dôstojnosť hlavného pojednávania, nakoniec niekoľkých komunistov za potlesku tých ostatných vykazuje zo súdnej siene. Zažil som na iných okresných súdoch sudcov, ktorí nemali žiadny problém, urobiť si poriadok v súdnej sieni behom pár sekúnd. Nie tak vo Svidníku.

Zaujímavým paradoxom je, že komunisti, ktorí sa domáhajú na súde spravodlivosti, absolútne nerešpektujú presne ten súd, ktorý im tú spravodlivosť má zabezpečiť. Je očividné, že v hĺbke duše neveria, že majú šancu, že vedia, že časy, kedy by takýto proces priniesol „exemplárne potrestanie provokatérov a vandalov“ sú preč. A tak sa snažia, spôsobmi sebe vlastnými, tlačiť na pílu spravodlivosti, aby rezala ich smerom.

Zástupkyňa poškodenej strany sa po celý čas správa, ako by bola nielen poškodenou, ale aj žalobcom a sudcom v jednej osobe. Jej „výkon“ vrcholí pokusom o kádrovanie znalkyne, ktorá vypracovala posudok o umeleckej hodnote Biľakovho pamätníka. Aj počas výsluchu znalkyne sa pokúša zoznámiť nás s jej „kádrovým profilom“ a keď jej to sudca zakáže, odloží si to na záverečnú reč. Tvrdenia o tom, ako sa otec znalkyne musí otáčať v hrobe, spojené s obviňovaním, že je pani znalkyňa vydieraná a posudok vypracovala pod nátlakom sú krásnou ukážkou mentálneho sveta tohto typu ľudí. „Kto nejde s nami, ide proti nám!“ Čiernobiele videnie, žiadne odtiene a iné farby neexistujú. Z jej rečí na mňa dýcha minulosť, odporná demagogická minulosť komunistického režimu, ktorý keď bol pri moci, presne takýmito vyjadreniami a spôsobmi likvidoval ľuďom životy.

Dano Lipšic v záverečnej reči hovoril o nedostatku empatie. A to je asi jedna z hlavných príčin, nielen v tomto procese a celej kauze Biľakovho pamätníka, prečo to na Slovensku vyzerá tak, ako to vyzerá. Prečo môžeme mať v parlamente Kotlebu, ale aj na ministerstve vnútra Kaliňáka, či Fica v premiérskom kresle. Napriek tomu, že aj na Slovensku existuje mnoho ľudí, ktorí sa starajú nielen o seba a svoje najbližšie okolie, väčšine je srdečne jedno, čo sa deje ďalej, ako za jej plotom. Slovenský štát bol dobrý, lebo oni, alebo ich otec či dedo sa mal dobre. Čo na tom, že 70 tisíc ľudí vyletelo hore komínom? Za komunistov bolo dobre, lebo sa stavali cesty, kultúrne domy, jasle a školy. Dokonca aj konzum v dedine postavili. Čo na tom, že tisíce prišli o život vo väzeniach, lágroch, na hranici, že státisíce prišli o budúcnosť, možnosť pracovať, študovať, normálne žiť? Čo na tom, že tam, kde komunisti neboli pri moci, majú lepšie cesty, jasle, školy, obchody, životné prostredie?

Tento egoizmus, táto neschopnosť vidieť širšie súvislosti je asi ten najsilnejší dojem, ktorý som si zo Svidníka odniesol. Toto nebol proces o tom, či Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz spáchali trestný čin. Toto bol proces o tom, či Vasil Biľak a iní komunistickí (a ľudácki) papaláši smú, alebo nesmú mať na Slovensku pamätníky. Bol to proces o tom, či Slovensko má, alebo nemá historickú pamäť. Ako to dopadlo, viete.

Nijak, ako je už na Slovensku zvykom.

Teraz najčítanejšie