Blog
pondelok

Symfonický metal – aj metal vie byť vážny

Väčšine bežnej populácie sa pri slove „metal“ vybaví všetko možné nepekné. Mnohí fanúšikovia vážnej hudby dokonca metalom pohŕdajú a je pre nich akoby „nižšou hudbou“. A predsa by sa dalo povedať, že metal samotný je akýmsi bastardom, ktorý vzišiel z klasiky. Symfonický metal a jeho mnohé formy sú tak v podstate návratom ku koreňom. Ale ako vznikol, aké má podoby a kam až zašli jeho chápadlá?

Zdroj: YouTube.com

Aby sme prišli nato, ako sa objavil, musíme sa vrátiť k pôvodu metalu samotného. Prvé skladby, ktoré by sa dali označiť ako metal, vznikali už v 60tych rokoch (Blue Cheer, Black Sabbath), ale až niekedy do prelomu 70tych a 80tych rokov boli postavené prevažne na bluesovom základe.

Vtedy sa k slovu prihlásili kapely, kde boli najmä gitaristi ovplyvnení klasickou hudbou a hviezdami, ktoré ju na gitarách napodobovali (Ritchie Blackmore, neskôr Yngwie Malmsteen a i.). Vážna hudba ovplyvnila aj spevákov, ktorí sa snažili preniesť operný štýl spevu, resp. niektoré jeho prvky, do svojho arzenálu (Bruce Dickinson, Rob Halford a i.).

Prvé pokusy viac priblížiť rock/metal s orchestrom sa udiali už v 70tych rokoch (Deep Purple), neskôr Queen koketoval so symfonikou, najmä vo forme typických zborových pasáží.

80te roky sa niesli najmä v znamení adaptovania tzv. neoklasického štýlu hrania na gitaru, kde gitarista napodobuje napr. husle alebo čelo, skrátka sláčikové nástroje. Priekopníkom pre metal bol v tomto smere najmä Yngwie Malmsteen.

Plne symfonické hybridy sa objavili až v 90tych rokoch, a rozvíjajú sa až doteraz.

 

Teraz sa pozrime na rôzne „stupne“, teda mieru, do akej je „symfonično“ integrované do zvuku, a ku každej vetve si predstavíme nejaké fajn kapely.

a) Orchester/zbory len ako prívesok

Dalo by sa povedať, že kapely v tejto kategórii ani nie sú symfonické. Ide o prípady, kedy chce skupina nejakým spôsobom ozvláštniť svoju diskografiu, a to znovunahraním najväčších hitov v sprievode orchestra (Metallica), prípadne mierne poupravených pre účely spolupráce s orchestrom (Rage). Rage z Nemecka boli zároveň jedni z prvých, ktorí sa pohrávali s plnou integráciou orchestra do hudby, ale vo svojej tvorbe sa uchyľovali skôr k použitiu neoklasického štýlu hrania.

b) Neoklasický štýl

V metale si neoklasický štýl hrania našiel svoje miesto najmä v power a progressive metale (a prog poweri). V Stratovarius-e ním ohurovali Timo Tolkki a Jens Johansson (klávesák, ktorý sa predtým preslávil pôsobením s Y.Malmsteenom). Ďalším slávnym zástupcom (i keď ich popularita prišla až v posledných cca piatich rokoch) sú Symphony X a ich gitarista Michael Romeo v tandeme s klávesákom M.Pinellom. Z ďalších by som spomenul ešte brazílsku Angru (Kiko Loureiro) a talianske Rhapsody (a všetky ich podoby; Luca Turilli). Rhapsody ale radíme do inej kategórie, preto tu neuvádzam ani link na ich skladby.

Kapely využívajúce tento štýl často ani príliš nepotrebujú kompletný orchester, bohato si vystačia s tandemom gitary a kláves, s občasnými orchestrálnymi partmi, ktoré buď nahrá skutočné teleso alebo sa dorobia pomocou prepracovaného softvéru.

 

c) Občasný doplnok hudby

Opäť platí najmä v prípade power metalových kapiel. Ide o občasné použitie nejakého klasického nástroja alebo skupiny nástrojov v častiach skladieb na podčiarknutie epičnosti. Prípadne sa použije trocha symfonicky znejúcich kláves a je to.

 

d) Sólový operný spev plus orchester

V tomto segmente treba priznať ak nie prvenstvo, tak aspoň status „priekopníka“ kapele Nightwish. Fenomén menom Tarja Turunen nakopol vznik takých kapiel ako After Forever alebo Epica. Čiastočne by sme sem mohli zaradiť aj nemeckých Powerwolf, keďže ich spevák kombinuje vyslovene metalové party s pasážami, kde používa plne operný štýl spevu.

 

e) Symfonično je plne integrované

Ide o kapely, v ktorých zvuku sú symfonické prvky plne zabudované. Ak by ste sa ich pokúšali odňať, základ by sa rozsypal. Medzi takéto kapely môžeme zaradiť napríklad Therion (sólový operný spev mužský aj ženský, operné zbory, plný orchester) alebo Rhapsody (mužský operný/operetný/epický spev, zbory, orchester, neoklasický štýl; soundtrackovitý štýl), prípadne Bal-Sagoth.

UPDATE: Vaše výborne podané pripomienky k článku mi pripomenuli, že som sem zabudol pridať jeden výnimočný projekt zo Slovinska zvaný Devil Doll. Stojí za nim mysteriózna postavička Mr.Doctor (v roku 2007 odhalil svoje skutočné meno, volá sa Mario Pancera). Má tak trošku obsesiu v starých filmoch, čo je vidieť nielen na obálkach albumov, ale aj sčasti počuť vo zvuku. Je známy ako "majster tisícich hlasov", keďže v priebehu albumov často skáče z jedného z rôznych štýlov rozprávania/spevu do iného (vrátane sprachengesangu, známeho napr. z filmov s Marlene Dietrich). Ide o kombináciu symfonických aranžmá, prog rocku/metalu, soundtrackovitých pasáži a azda aj muzikálu. Albumy sú komponované ako jeden celok (také hodinové metalové symfónie), akékoľvek delenie na skladby je skôr arbitrárne. Vychutnajte si ich najprístupnejší album, Dies Irae:

 

Už sme si uviedli, do akej miery môže byť symfonično integrované do zvuku kapiel, a na skladbách ste to aj mohli počuť. Teraz si uvedieme niektoré kombinácie symfonična a rôznych vetiev metalu.

Symfonický power metal

Ide o najčastejšiu kombináciu. V podstate hocijaká power metalová kapela, až na výnimky, nesie isté symfo prvky.

 

Symfonický thrash metal

Áno, priznávam sa, dal som to sem preto, aby som Vás mohol zoznámiť s kapelou Hevein. Hrajú thrash metal na štýl Pantera, doplnený husľami a violončelom a la Apocalyptica.

 

Symfonický (epický) death metal

Relatívne mladý hybrid. Vznikol spojením death metalu, resp. melodeathu s orchestrom a inými elementmi klasickej hudby. Z kapiel treba určite spomenúť Septic Flesh či Stormlord (tu je štýlové zaradenie trošku problematické), prípadne aj Eternal Tears of Sorrow (niečo ako Nightwish s deathovejším nádychom).

 

Symfonický black metal

Symfoblack sa ešte delí na dve rôzne vetvy. V jednej nájdete skôr odľahčený black/death metal v spojení s masívnou podporou orchestra, čím sa približuje ku gothic metalu. Sem radíme napríklad Dimmu Borgir a Cradle of Filth.

UPOZORNENIE: Nie je určené pre deti :)))

Druhá vetva vzišla spojením klasického black metalu (žiadna odľahčená verzia, ale severský víchor) a symfonična. Touto cestou sa vydali Emperor a Bal-Sagoth (len prvý album), neskôr aj Limbonic Art.

 

Gothic metal

Dalo by sa to nazvať aj kombináciou „kráska“ (ženský operný spev) a „zviera“ (mužský death alebo black metalový spev, čiže growling). Gothic metal poznáme od najmäkších verzií ako Epica (kde toho growlu je fakt minimum) cez stredné štádium ako Sirenia či Tristania až k tým tvrdším, takmer blackovým záležitostiam typu Trail of Tears.

 

Cello metal / A-Capella metal

Ide o dva tak unikátne hybridy, že si ich „šupneme“ do jednej kolonky. Cello metal tu predstavuje kapela Apocalyptica. Vo svojich prvotných štádiách skrátka napojili svoje klasické nástroje na zosilovače (kto už počul čelo či kontrabas, vie, že je to kvalitné „maso“ aj bez akéhokoľvek zosilnenia, ak sa do toho hráč poriadne opre). Neskôr už do svojej hudby dovolili „votrieť sa“ aj perkusiám či elektrickým gitarám a pod., ale violončelá tu stále hrajú hlavnú úlohu.

O štýle acapella ste už isto počuli, na Slovensku zásluhou zoskupenia Fragile. Našla sa ale partička z Nemecka menom Van Canto. Meno si podobne ako Apocalyptica (ich známy album Plays Metallica By Four Cellos) spravili spočiatku najmä skvelými a svojráznymi prerábkami známych metalových hitov (Battery od Metallica, Wishmaster od Nightwish; neskôr Rebellion od Grave Digger či Primo Victoria od Sabatonu – v týchto hlavný spev patrí spevákom pôvodných verzií), ku ktorým pridali aj vlastné skladby.

Tak ako pri bežnom acapella zoskupení, aj tu je skoro všetko dielom ľudského hlasu (až na plné bicie). Elektrické basy či gitary sú nahradené zvláštnym rakka-takka štýlom (to skrátka musíte počuť). Tam, kde zvyčajne nastupuje gitarové sólo, používajú gitarový syntetizátor.

 

Nuž a na záver som si schoval skutočný klenot a zároveň dokonalý príklad toho, ako sa majú robiť dlhé songy. Celok nepôsobí len ako niekoľko skladieb zlepených dokopy (ako to predviedli Manowar úvodnou piesňou na Triumph of Steel, ktorej časti sú síce fajn, ale ako celok to nedrží príliš dobre). Dajú sa tu síce rozoznať jednotlivé časti, ale prechody medzi nimi sú tak vyladené, až sa skladba zdá ako soundtrack ku krátkemu filmu. Tak nech sa páči, one and only... Odyssey od Symphony X z USA.

https://www.youtube.com/watch?v=uxCGgcX3wfA

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|

Už viac ako 103949 z vás dostáva správy e-mailom