Dreamtownovo

Prešov nemá začiatok ani koniec. Nech sa vydáte z mesta von, alebo do neho vstupujete z akejkoľvek svetovej strany, v jeho urbánnych letokruhoch, ako zvyknem nazývať sled historických architektonických vrstiev od centra k okraju, postrádate logiku. Niekto pri pohľade z Kalvárie povie: „Toto má byť tretie najväčšie mesto?! Veď to je také nič!“ A keď si niekedy domáci posťažujú na nedostatky života v meste, na ospalú atmosféru a nedostatok príležitostí, neraz sa vám stane, že niekto cezpoľný vás zahriakne: „Ale veď to je tretie najväčšie mesto a ja by som tu tak rád býval.“ Vo všeobecnosti však platí, že Prešovčania presne nevedia, na čo majú byť hrdí, okrem toho, že žijú v údajne treťom najväčšom meste. Ale aj tak hrdí sú.

Nosí sa tu taký zvláštny druh patriotizmu, ktorý sa dedí, a ten hovorí, že niet nad Prešov. A prečo? Preto! Nazývam to „sarajevský model“. Bolo všeobecne známe, že zahraniční novinári v okupovanom a snajpermi ostreľovanom Sarajeve často počuli ošúchanú lamentačnú mantru domácich vyhladovaných obyvateľov: „Za*ebano Sarajevo!“ Ale v momente, keď sa súhlasne pridali, pritakajúc hrozivosti pomerov, stávalo sa, že dostali po hube. „Na naše krásne Sarajevo predsa nebude nijaký cudzák len tak nadávať!“. V Prešove je to podobné. Pritom len malá skupina rozhľadených ľudí pozná tých zopár výnimočných stavieb, či historických medzníkov, ktoré by obstáli v širšom kultúrnom a historickom stredoeurópskom, alebo aspoň slovenskom kontexte…

Každopádne môžeme byť hrdí vo chvíľach, keď piatkový nočák brázdi prešovskú perifériu, obkresľujúc jej tvar po celom jeho okraji a vy v ňom sedíte s niekým, kto je v Prešove po prvýkrát. Cesta nemá konca kraja a váš prísediaci má pocit, že je v Los Angeles.

Vzhľadom na to, že Prešov má pozdĺžnu „rezankovitú“ urbánnu dispozíciu (podobnú má snáď už len moravský Zlín – v pomere k šírke je výrazne dlhší), trolejbus prekonávjúci svoju trasu po celom jeho obvode bez prestávky, láme kilometrové rekordy.

A vtedy skutočne platí, že Prešov nemá začiatok ani koniec. Hlavne, keď vidíte prekvapený pohľad vášho prísediaceho do tmy za oknom, kedy počas niektorých „mŕtvych“ úsekov nevidno žiadne známky civilzácie. Akoby ste šli transsibírskou magistrálou, no v skutočnosti dôjdete len na Sibírsku ulicu, čo je konečná na sídlisku Sekčov.

Mesto snow

Prešov je mesto snov a preto vyzeráme my Prešovčania z pohľadu cezpoľných ako somnambulní insomnici. Keďže tu nemáme skoro nič z toho, čo majú iné krajské mestá, chodíme po uliciach a snívame. Tak všetko to, čo nám vzniká a povstáva pred našimi vnútornými zrakmi tam funguje v tej najčistejšej, najideálnejšej, najvznešenejšej podobe.

V tomto fiktívnom meste duchov sa totiž intenzívne sníva a tí, čo zostávajú, sú tí najväčší odborníci na sny všakovakého druhu. A inam, mimo túto bublinku snov sa chodí naozaj žiť, pracovať, zanechávať reálne stopy.

Aj preto považujem za prorocký refrén našej mestskej hymny, ktorú tak milujú všetci ožratí. Je totiž ideálna na falošné zborové spievanie. Mám na mysli ľudovú pieseň „A od Prešova“, ktorú som pasoval na prešovskú sociálnu baladu prorockého typu. Tá totiž už v čase svojho vzniku veštila budúcnosť súradníc tohto fliačiku časopriestoru, teda severnej časti košickej kotliny, v ktorej sa Prešov „rozkladá“ a sníva a presne predurčila / predestinovala, že odtiaľ bude každý racionálne založený človek utekať, bo tu furt budze bezrobotie a furt tu bude platiť, že tu zdochol pes.

Áno, táto prorocká balada – veštba, pojednáva a potvrdzuje, že: „A ja še véra, a ja še véra, a ja še véra ňévracim, radšej svuj žívot šerdečko mójo, radšej svuj žívot útracim.“

Čiže z toho vyplýva, že kto chce žiť ten reálny „nudný“ život, kto chce niečo dokázať sebe aj ostatným, kto chce zarábať slušné lóve, kto chce stretnúť zaujímavých ľudí, vystriedať čo najviac zamestnaní a nájsť job svojich snov a žiť niekde, kde to naozaj funguje, ten naj co najrychľeši vyskoči na koňa a zmizne v tym poľu… žeby ani nečul jak za nim kriči ocec mac: „vrac še Janičku, vrac še vrac!“

A tí, čo chcú snívať, teda básnici, lebo tu môžu zostať len básnici a ani to o sebe nemusia vedieť, tí sa môžu konečne utápať a utopiť vo svojich snoch. Pretože sen vysníva špecifickú verziu toho, čo tu absentuje. Pretože Prešov je predsa mesto snov. Aj snow, bo je take jakaške primarznute či co.

(text: Slavo Capek)