Tajomná smrť mladého kráľa

Uhorský kráľ Ladislav V. (v Čechách ako Ladislav I.) patrí medzi najvýznamnejšie postavy našich dejín. Pritom v podstate nemal šancu vládnuť, no o jeho dedičstvo sa zvádzali krvavé boje s epicentrom práve na území Slovenska.

Narodil sa 22. februára 1440 v Komárne ako syn cisára Albrechta II. a Alžbety Luxemburskej, dcéry cisára Žigmunda. Stalo sa tak štyri mesiace po Albrechtovej smrti. Automaticky sa stal zákonným dedičom žeziel svojho otca, no cesta k skutočnej vláde bola veľmi dlhá. Ani to inak nemohlo byť, však bol iba nevedomým bábätkom.

Uhorské stavy Ladislavovo nástupníctvo na trón neuznali a prednosť dali poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému. To vyvolalo reakciu Alžbety. Z kráľovského Vyšehradu (dnešný Visegrád na pravom brehu Dunaja medzi Ostrihomom a Budapešťou) sa jej za pomoci komornej podarilo ukradnúť svätoštefanskú korunu. Povesť hovorí, že pri tomto zlodejstve sa ohol krížik na vrchole koruny. Vzápätí prinútila prímasa, aby trojmesačného Ladislava 15. mája 1440 korunoval v Stoličnom Belehrade (Székéfehérvár) za uhorského kráľa. Výsledkom bola občianska vojna medzi prívržencami dvoch panovníkov. Na strane Alžbety stálo žoldnierske vojsko vedené českým hajtmanom Janom Jiskrom z Brandýsa. V ňom našli nový zdroj živobytia najmä husitskí bojovníci. Ako sa dočítame v českom letopise z tých čias, „jelo mnoho služebných lidí a jezdcóv, komuž chtělo se slúžiti a války vésti“.

Správu o Ladislavovej korunovácii zanechala komorná Helena Kottannerová, s ktorej menom sa spája krádež korunovačných klenotov: „Ráno na Turíce som skoro vstala a okúpala šľachetného pána, ktorého potom odniesli do kostola. Tam k nemu podišiel vojvoda Mikuláš. Urodzený gróf Celjský podal meč bohato vybíjaný striebrom  a pozlátený… Potom som ja, Helena Kottannerová, vzala kráľa na ruky a vojvoda Mikuláš zobral meč do ruky a pasoval mladého kráľa na rytiera, udrel ho veru dosť silno, čo som pocítila aj na ruke. Všimla si to aj šľachetná kráľovná, ktorá stála vedľa mňa a povedala vojvodovi: Pre božiu milosť, nespôsobuj mu bolesť. Ďalej sa ujal úlohy ostrihomský arcibiskup Dionýz, ktorý vzal svätý olej a pomazal šľachetné dieťa na kráľa. Potom ho položil na zlaté rúcho, aké patrí kráľovi. Arcibiskup zobral svätú korunu a položil ju na hlavu  šľachetného kráľa, čím sa stal vo svätej viere kráľom Ladislavom… Keď bol teda šľachetný kráľ Ladislav korunovaný pri oltári  sv. Štefana, vzala som ho na ruky a vyniesla po schodíkoch na piedestál, ako je zvykom. Ešte kým šľachetný kráľ ležal na zlatom súkne, držal mu nad hlavou gróf Celjský svätú korunu dovtedy, kým sa spieval obrad. Mladý kráľ mal však malú radosť z korunovania, lebo reval tak hlasno, až sa to ozývalo v celom kostole.“

O dva roky neskôr Alžbeta zomrela. Stalo sa tak štyri dni potom, čo uzavrela s Vladislavom I. v Rábe mier. Ladislav sa dostal do poručníctva strýka Fridricha, ktorý ho väznil na rakúskom hrade Orth. Situáciu skomplikovala bitka pri Varne 10. novembra 1444, v ktorej padol kráľ Vladislav. Následne uhorské stavy uznali za kráľa Ladislava Pohrobka a požadovali, aby ho Fridrich prepustil a spolu s ním aby sa do Uhorska vrátila vzácna koruna.

Uhorsko v neprítomnosti a neplnoletosti kráľa spravoval Ján Huňady, v Čechách sa ujal regentstva Jiří z Poděbrad. Sami rakúski šľachtici tlačili na Fridricha, aby Ladislava prepustil. Nebolo mu to po vôli, ale keď 16-tisícové spojené rakúsko-české vojsko obľahlo jeho sídlo, nemal na výber. Novým ochrancom nedospelého kráľa sa stal Ulrich III. Celjský, ktorého Ladislav v roku 1456 – po smrti Jána Huňadyho – vymenoval za hlavného kapitána v Uhorsku, čím vyvolal nevôľu v huňadyovskom tábore. Ulrich sa stal 9. novembra 1456 obeťou vraždy, za ktorú prišiel o hlavu syn Jána Huňadyho Ladislav a rovnaký trest hrozil aj jeho vtedy 14-ročnému bratovi Matejovi – neskôr legendárnemu kráľovi. Opäť sa rozhoreli bratovražedné boje. Magister Ján z Turca si vtedy do uhorskej kroniky poznamenal: „V plameňoch blčali opäť a opäť podpaľované mestá a dediny, dovysoka chrliac dym a zamorujúc  povetrie okolia. Celé Uhorsko prežíva kruté roky železnej doby… Uhrom ponechané polia škvrnila krv pánov a služobníctva. Koľko života a krvi nevinných ľudí premrhali? Koľkých olúpili o majetky? Koľko žien po zabití manželov upadlo do vdovstva? Koľko dievčin skvejúcich sa panenskou krásou násilím zbavili ľalie ich čistoty v oných časoch ? Každý bol šťastný, keď si pri toľkom nebezpečenstve zachránil holý život.“

Kráľ Ladislav sa zdržiaval v bezpečí vo Viedni a v Prahe. Že sa mu nevodilo zle, svedčí správa humanistického vzdelanca, diplomata a napokon pápeža Pia II. Aenea Silvia Poccolominiho: „Ráno, len čo vstane z postele, už ho ponúkajú gréckym lahodným vínom a sladenými orechmi, potom sa odoberie na omšu a keď sa vráti do komnát, očakáva ho prestretý stôl, pečená hydina a uhorské vína. Na obed mu predostrú vždy aspoň 13 druhov jedál a silné rakúske víno, počas obeda sa o kráľovu náladu starajú vystupujúci šašovia, speváčky a tanečnice, zatiaľ čo pochlebujúci dvorania napĺňajú kráľovu myseľ ilúziami o jeho veľkosti. Po obede kráľ odpočíva. Po prebudení ho silné víno i zavárané ovocie povzbudia v túžbe po nových rozkošiach. Potom kráľ občas zasadne medzi radcov, no najčastejšie si zájde na koni do mesta ponavštevovať pôvabné dámy. Po návrate ho už čaká honosná a vyberaná večera, ktorá sa zvykne pretiahnuť do neskorej noci. A napriek tomu kráľovi ešte pred spaním opäť podávajú víno a kandizované ovocie.“

V roku 1457 sa v Prahe pripravoval veľkolepý Ladislavov sobáš s francúzskou princeznou Magdalénou. K svadbe však nedošlo. Mladý kráľ zomrel 23. novembra 1457 ako 17-ročný. „Keď teda v meste Praha požíval kráľovskú pompu, zrazu ho napadla ťažká choroba, ktorá ho vo chvíli posledného výdychu rozhrešila od života, no aj od vierolomnosti,“ zapísal do kroniky Ján z Turca. „Neviem s určitosťou povedať, či jeho smrť spôsobil smrteľný jed, ktorý mu podali na príkaz gubernátora Jiřího Poděbradského, alebo si ho jednoducho Pán povolal k sebe. Mnoho ľudí o tom ústami trúsi všakovaké historky. A kto by tomu všetkému veril.“ Povrávalo sa, že ho otrávili, novšie výskumy naznačujú, že príčinou úmrtia mohla byť leukémia. Známy český spisovateľ literatúry faktu Ludvík Souček, pôvodným povolaním lekár, v knihe Otázniky nad hrobmi vyjadril názor, že príčinou úmrtia bola prudká generalizovaná epilepsia – otrava krvi.