Denník N

Tak blízka, tak vzdialená …

sloboda a ľudské práva

Kto má len trochu v úcte základné ľudské práva a slobody, nikdy nemôže konať inak ako presvedčený demokrat. Nad našou krajinou sa prehnali mnohé búrky či už politické alebo spoločenské, ale aj snahy o naplnenie tisícročia bojov za národné uvedomenie, zavŕšenie odvekých snáh o samostatný štát ponajprv v prvej ČSR spolu s bratmi Čechmi, alebo medzinárodne politicko vojenskou situáciou po Mníchovskej zrade, obsadení Čiech a Moravy Nemcami a následným vznikom samostatného Slovenského štátu, vyhláseného slovenským Snemom 14. marca 1939. Nemienim zachádzať príliš hlboko do histórie, obmedzím sa iba na novodobú históriu od vzniku prvej ČSR.

Dodnes nie je úplne a pravdivo zdokumentované obdobie pred vznikom 1. ČSR. Vie sa kto sa o to zaslúžil a akým spôsobom. Medzníkom boja za spoločný štát Čechov a Slovákov bolo podpísanie Pittsburgskej dohody v USA. Česi vždy nejako zveličovali v tomto úsilí tatíčka Masaryka a my Slováci zasa generála M. R. Štefánika. Je nepopierateľné, že jak Masaryk, tak i Beneš lišiacky využili styky Štefánika a ako sa ukázalo neskôr, zmätkami okolo menovania nového ministra obrany prakticky vyšachovali dovtedajšieho ministra vojny Štefánika z hry. Toto sú známe fakty. Menej známe sú okolnosti tragickej smrti Štefánika. Čechoslovakisti / zástancovia jedného národa / spolu s talianskymi vojenskými vyšetrovatelmi pokladali haváriu lietadla Caproni za letecké nešťastie, no Slováci v tom dodnes nemajú úplne jasno a skôr sa prikláňajú k verzii o zostrelení lietadla. Nech už to bolo tak, alebo onak, zásluhy gen. Štefánika na vznik čs. légii a vznik 1. ČSR sú nevyvrátiteľné a nepopierateľné. Málo ľudí však vie, že Štefánik bol veriaci evanielik a zarytý odporca boľševizmu, v ktorom oprávnene videl metlu ľudstva. ak ako Andrej Hlinka, aj on si prial biele Slovensko, teda nie červené. Ešte ani dnes sa tejto osobnosti, ktorá sa takým rozhodujúcim spôsobom aj napriek podlomenému zdraviu plne dala do služieb vzniku prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov, nevenuje dostatočná pozornosť a uznanie primeraných zásluh za národne oslobodenie zo žalára národov, c. k. Rakúska – Uhorska.

Obdobie fungovania prvej ČSR sa nesie v znamení čechoslovakizmu, tzn. pod heslom jedného národa Čechov a Slovákov, keďže tatíčkovi Masarykovi aj Eduardovi Benešovi bolo jasné, že bez tejto taktiky by nemecká národnostná menšina robila príliš veľkú konkurenciu jak Čechom, tak aj Slovákom. Slúži ku cti slovenským autonomistom na čele s Andrejom Hlinkom a vtedajším politikom Dr. Jozefom Tisom, že na národné uvedomenie Slovákov nezanevreli a usilovali sa demokraticky, pôsobením SĽS / neskôr HSĽS / v parlamente tieto myšlienky uzákoniť. Zo známych dôvodov neuspeli a tak ich snahy vyzneli naprázdno, avšak nie nadlho. Vojnové udalosti spôsobili doslova chaos vo vzájomných vzťahoch oboch národov a cez mnohé nedorozumenia a vonkajšie vplyvy ako Mníchovská dohoda a následná okupácia Čiech a Moravy napomohli k urýchleniu osamostatnenia sa Slovákov ako národa. Treba spomenúť aj to, že za prvej republiky sa úspešne rozvíjala priemyselná výroba, avšak na Slovensku bola dosť brzdená industrializácia a pokračovalo sa v prevažnej miere iba v poľnohospodárstve a drobnom podnikaní. No aj vtedy bola chudoba a tak ako aj dnes odchádzali húfne ľudia za lepším životom vtedy za more do USA a dnes tiež za more ale iba do Veľkej Británie a inde. V plnej miere sa uplatňoval kapitalizmus, ale firma Baťa bola svetlou výnimkou. Baťa si robotníkov vážil a uvedomoval si, že ich potrebuje a tak im aj umožnil žiť na zodpovedajúcej úrovni. Mal som možnosť čítať knižku “ Baťová škola práce „. Väčšina dnešných podnikateľov by si mala brať od Baťu príklad ako nezdierať ľudí práce, ale s nimi rovnocenne spolupracovať. A to bol aj úspech Baťových firiem na celom svete.

Je veľa názorov a polemík na našu prvú samostatnosť. Jedni ju hania, iní velebia. Je pravdou, že nebolo všetko ideálne, ale také boli vtedajšie svetové aj vnútro spoločenské pomery. Mnoho ľudí označilo Slovenský štát ako kléro -fašistický. Je pravdou, že na čele štátu bol farár Dr. Jozef Tiso, je pravdou, že cirkev, najme katolícka hrala vo vtedajšej spoločnosti prím. Nemám v úmysle obhajovať fašistické a beštiálne praktiky najaktívnejších členov PO HG a to hlavne pri potlačovaní SNP a potom. Po zásluhe boli potrestaní ľudovými súdmi, z toho tí najväčší kati smrťou obesením. Všetci členovia HG však neboli beštiálnymi vrahmi, iba boli presvedčení vlastenci, boli toho názoru, že sú strážou štátu. Aj pozdrav “ Na stráž “ to dosvedčuje. Po zmene režimu ich však totalitný režim všetkých hodil do jedného vreca a basta – všetci ste fašisti a vrahovia, a to aj tí, čo položili svoje životy pri obrane zvrchovanosti mladého Slovenského štátu na východných hraniciach v boji proti vojskám horthyovského Maďarska, ktoré na základe viedenskej arbitráže začalo oblasť okolo Košíc násilne obsadzovať. Nehádžem rukou ani nad zmobilizovanými vojakmi slovenskej armády, ktorá bojovala síce po boku Nemcov proti ZSSR, ale boli propagandou zmanipulovaní tak, že si mysleli, že bojovať proti boľševizmu je ich svätá povinnosť. Z histórie vieme, že sa poväčšine nedali obalamutiť a postupne dezertovali k svojim ruským bratom v takých počtoch, až sa stali rýchle divízie nespoľahlivé a boli stiahnuté z východnej fronty domov. Aj história SNP by si zaslúžila, aby sa jej bielym miestam venovala seriózna pozornosť historikov. Podľa môjho názoru SNP nebolo ani slovenské, ani národné, a už vôbec povstanie. Že bolo žiadúce, to nespochybňujem, ale obsah, forma a spôsob, akým sa vykonalo sú prinajmenšom polemické. V povstaní bojovalo mnoho ruských zajatcov, mnoho iných národností – Francúzi, Češi, Poliaci, Ukrajinci, Nemci a iní. V povstaní nepovstal celý národ, ale iba partizáni a časť slovenského vojska. SNP nemohlo byť ani povstaním, lebo drvivú väčšinu bojovníkov v povstaní predstavovali aktívni vojaci, ktorí boli zaktivovaní na mobilizačné heslo a zbytok bol zmobilizovaný vyhláškou SNR o mobilizácii. Nechcem nijak znižovať význam SNP, ale mŕtvi, čo obetovali svoje životy za slobodu a za nás všetkých si konečne zaslúžia, aby sa poznala skutočná pravda o povstaní. Nech bojovali na opačných stranách, nech ich presvedčenie bolo akékoľvek, všetci bojovali za svoju vlasť a je jedno, či za Slovenský štát, či za Československú republiku a či proti fašizmu či nacizmu. Ľudia čo vtedy žili a umierali, boli takí akí boli, ale boli, bez nich by sme ani my neboli. Nechcem glorifikovať miesto a úlohu Dr. Jozefa Tisa pri vzniku a pôsobení Slovenského štátu. Ja ho nechcem ani hodnotiť, to je úloha historikov. Ale je veľmi smutné, že bol ako človek a aj ako kňaz dehonestovaný tým najponižujúcim spôsobom ako masový krvilačný vrah, zodpovedný za všetko zlé ale nie za to dobré. Nebol bez viny, ako aj temer nikto z nás, ale keď vtedajší český bábkový prezident Hácha dostal milosť, mal ju dostať aj Dr. Jozef Tiso. Bola to očividne pomsta Eduarda Beneša, ktorý takýmto spôsobom chcel prekryť svoju vlastnú zbabelosť, keď zdupkal za kopečky a zanechal svoj milovaný národ napospas nemeckým okupantom. Ak teda niekto niekedy označil režim Slovenského štátu za kléro – fašistický, odsúdil tým všetkých jej občanov, ktorí nemali odvahu na to, aby sa režimu postavili na odpor. Ja som mal vtedy jeden rok, samozrejme som nič nechápal a ani nemohol pochopiť, nič som okrem toho, že som sa narodil  neurobil, bol som však dopredu súdený a odsúdený bez súdu, a to len preto, že som prežil. Podľa rozprávania starších a rodičov sa v Slovenskom štáte nežilo zle, každý mal prácu a žil slušne. Dr. Tisovi by sme mali ďakovať na večnosť, že nedopustil, aby si nás susedné štáty nerozobrali, ak by sme nesúhlasili s viedenskou arbitrážou. Vtedy sa rozhodovalo o nás bez nás, celkom ako pri mníchovskej dohode, tak čo do čerta je vlastne pravda ? Kto rozbil spoločný štát ?

Bol volebný rok 1946. Na Slovensku výrazným náskokom zvíťazila DS vedená Lettrichom, získala vyše 65 % hlasov. V Čechách zvíťazili komunisti. Aby vyhrali na celom území druhej ČSR potrebovali sa zbaviť DS, Lettricha i Ursínyho z Agrárnej strany. To sa im za pomoci intríg a falošných obvinení podarilo – DS a AS zrušili a jej čelných predstaviteľov odsúdili a zavreli. Tak sa otvorila cesta k februárovému “ puču “ robotníckej triedy v roku1948, ktorú vyzbrojil komunistický minister vnútra Nosek, to bol zároveň aj vznik neslávnych Ľudových milícii. Keďže už zachádzam do našich najnovších dejín, ukončím iba heslovite nasledujúce medzníky našej novodobej histórie :

Znárodnenie po víťaznom februári, drsné päťdesiate roky vydláždené krvou tisícov nevinných obetí, pražské jaro s presadzovaním socializmu s ľudskou tvárou, okupácia vojskami Varšavskej zmluvy, následná tvrdá vyše dvadsať ročná normalizácia na základe poučenia z krízového vývoja našej spoločnosti a KSČ, “ nežná “ z novembra 1989, rozpad spoločného štátu / už druhý krát / a opäť o nás bez nás, vznik Slovenskej republiky v roku 1993, krutovláda Mečiara / 2 x /, krátke obdobie demokratickej Moravčíkovej vlády, krutovláda Mečiara / 3 x a dosť /, dve vlády Dzurindu a nesplnené dvojnásobné platy, prvá Ficová vláda s HZDS – ĽS a SNS nazvaná tiež zlodejská, druhá a zato prvá samovláda Fica zvaná rozkrádačská, krátka Radičovej vláda nazvaná samozničiteľná, tretia Ficová vláda so SNS a Mostom – Híd zvaná korupčná / žeby tiež ako u Mečiara – 3 x a dosť ?! /.

Ešte žijeme, ešte dýchame, aj keď už možno tiež nie zadarmo. Opozícia sa nie a nie zjednotiť, vládnu v nej úzke partikulárne záujmy, zrejme bez záujmu o zlepšenie života občanov. Vládna trojka ale tiež aj vládny ZLEPENEC si zatiaľ nerušene bašuje naďalej a smeje sa doširoka všetkým, čo si vážia, ctia a dodržiavajú zákony, ktoré sú im iba zdrapom papiera. Boľševická soldateska si  nerušene upevňuje moc a úspešne aplikuje nielen na verejnosti, ale aj u samotných opozičných politikov svoju osvedčenú propagandu typu : keď ste proti nám ste antidemokrati alebo fašisti , ktorí sú proti štátu – a štát, to sme MY !!! Jedinou cestou, ako sa z tohoto marazmu beznádeje dostať je zjednotenie roztrieštenej opozície s cieľom v čo najskoršej dobe uskutočniť predčasné voľby. A na to sú aj iné spôsoby ako iba márniť čas neplodným poukazovaním na chyby a prešľapy vládnej trojky, z toho obyčajní, dobrí a slušní ľudia nemajú nič, iba ak samé traumy. Veď vládna trojka si v parlamente odsúhlasí čo chce.

Tak blízka a zároveň tak vzdialená je tá naša slobodienka. Tak blízke a zároveň tak vzdialené sú nám vzdialené ľudské práva a slobody, tak blízky a zároveň tak vzdialený je nám blahobyt a bezpečie, tak blízka a tak vzdialená je nám DEMOKRACIA – vláda ľudu ! Všetko je to tak ďaleko ako vzdialené vrcholky hôr. Je len a len na nás, ako sa k tomu tým vyztúženým métam dostaneme tak blízko, aby sme na ne dosiahli.

Teraz najčítanejšie