Denník N

Také nespútané rozprávky ste deťom ešte nečítali…

Bianchi nemohol byť pre prácu s rodinou tak často, ako by chcel. Bol to obchodný cestujúci. Celý týždeň bol na cestách, domov sa dostal len na jeden deň a zase odchádzal preč. Mnohí otcovia tak žijú aj dnes a mnohí svoju neprítomnosť najmä deťom všelijako vynahrádzajú. Bianchi svoju dcéru nechcel opúšťať na taký dlhý čas. Hoci s ňou nemohol byť osobne, predsa bol pri nej každý deň. Večer čo večer jej do telefónu rozprával totálne uletené rozprávky.

Kniha Rozprávky po telefóne sa nepodobá na žiadne “klasické” či zvieratkovské rozprávky, ktoré ste zrejme s deťmi čítali už veľakrát. To, čo obchodný cestujúci Bianchi rozpráva do telefónu svojej dcére, keď odbije deväť hodín, je ohňostrojom fantázie, nečakaných zvratov, neuveriteľných, absurdných až surreálnych udalostí. Ako je vysvetlené v úvode, väčšina rozprávok je kratučkých, pretože medzimestské hovory boli drahé a ak sa medzi nimi objaví dlhšia rozprávka, je zrejmé, že Bianchimu sa v ten deň darilo a jeho dcérka si tak mohla vypočuť aj zložitejší príbeh. Táto informácia ma, ako rodiča, prekvapivo zasiahla natoľko, že vždy, keď sa onen dlhší text objavil, poskočilo mi srdce radosťou, že Bianchi mal za sebou úspešný deň. Rozprávač si ma teda omotal okolo prsta a jeho výmysly treba dať okúsiť samostatným čiateľom od cca 6 – 7 rokov.

Rozpravky 2

Nie raz jeho šialené zvraty spôsobia u detí výchuchy smiechu, pretože deťom je veľmi smiešne, keď slávnemu cestovateľovi Kvetkovi Neposedkovi znenazdajky odpadne noha, ruka a ďalšie údy a susedia kúsky Kvetka nachádzajú na rôznych miestach a nosia ich jeho mamke, ktorá ho večer zase poskladá. Alebo keď si pán na preplnenej pláži postaví ležadlo tak, aby mal dosť miesta – tri metre nad všetkými, vo vzduchu. Len tak, bez vysvetlenia. Alebo keď nos ujde svojmu majiteľovi a ten ho naháňa po celom meste. To, čo majú mnohí dospelí už dávno zablokované vo svojich myšlienkových tokoch, tieto skvostne absurdné kombinácie menu kozmickej kuchyne, v ktorom autor servíruje riečny štrk na korkovej omáčke, C-dur z morčacích pŕs alebo rezance z ružového mramoru na masle z lisovaných žiaroviek celkom presne vyjadrujú neviazanosť a bezhraničnosť udalostí každej jednej Rozprávky po telefóne.

Rozpravky 4

Hoci vo väčšine prípadov ide skutočne o nevídané príbehy s cieľom prekvapiť a pobaviť, sú medzi nimi aj také, ktoré v sebe skrývajú vzácne odkazy a posolstvá. Napríklad keď v Miláne na križovatke zasvieti semafor na belaso a ľudia sú rozčúlení, pretože nikto z nich nepochopil, že im dáva povolenie na cestu do neba. Alebo keď si chlapec Tonino veľmi prial byť neviditeľný a zisťuje, aké to je, keď ho nikto nevníma. Deti zo šťastnej Krajiny zajtrajška spoznávajú slovo plač, uložené vo fľaši v múzeu. Aj rozprávka bez konca o vojenskej prikrývke, ktorú víla donekonečna tkala pre všetky deti, ktoré stratili otcov vo vojne, môže malého čitateľa silno zasiahnuť.

Rozpravky 3

Hoci som s deťmi prečítala od ich narodenia už kvantá rozprávkových kníh, ani jedna nebola obsahovo podobná tejto. Autor Gianni Rodari vytvoril unikátneho sprievodcu svojim nespútaným fantazírovaním. Predstavujem si ho, ako v neznámom meste stojí v úzkej a špinavej telefónnej búdke. Možno je vonku nevľúdne počasie a on má pri rozprávaní zatvorené oči, pretože si vybavuje veci, ktoré v ten deň videl. Prekrúca ich a ohýba tak, aby sa jeho dcérka na druhej strane linky, ktorá možno so skrčenými nohami na kresle, oblečená v pyžame s chladnými bosými nohami a zakrytá ťažkou dekou, nemala čas sa od napätia ani nadýchnuť. Keď Gianni Rodari začne cez Bianchiho rozprávku rozprávať a po dvoch vetách z nej tvarovať príbeh, vtedy to príde – stane niečo také nečakané, až sa čitateľovi zdvihne od údivu obočie. A toto prekvapenie sa zopakuje v každej jednej zo 65tich rozprávok.

Gianni Rodari bol taliansky novinár a tiež autor kníh pre deti. V roku 1970 získal cenu Hansa Christiana Andersena, ktorá je považovaná za najprestížnejšie medzinárodné ocenenie autorov v žánri detskej literatúry. Rozprávky po telefóne boli slovenskému čitateľovi prvýkrát predstavené v roku 1965, tri roky po ich publikovaní v Taliansku, v preklade Blahoslava Hečka. Editor uvádza, že pre pestré slovné hračky, ktorými sa jeho texty vyznačujú, nebolo dokonca možné 4 rozprávky preložiť a zaradiť do slovenského vydania.

Autorom ilustrácií je český výtvarník, grafik a ilustrátor Vladimír Fuka, ktorý počas svojho života spolupracoval na 252 knihách a bol laureátom najvýznamnejších ocenení v odbore. Ilustrácie v tejto publikácii sú minimalistické, veselé a k textu veľmi trefné.

Knihu na recenziu poskytlo vydavateľstvo Artforum. Foto: autorka

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.

Teraz najčítanejšie