Denník N

Takí sme: Austerlitz

Zväčša má človek šancu nahovoriť si, že film je iba fikcia, no film Austerlitz (Sergei Loznitsa, r. 2016) je viac ako 90 minút osobného očistca.

Hoci mám za sebou skvelý týždeň na piešťanskom filmovom festivale Cinematik, tento blog sa píše ťažko. Je posledný deň festivalu – nedeľa ráno 9.00 – a my, čo sme si privstali, nečakáme až takú drsnú lekciu z reality. Zväčša má človek šancu nahovoriť si, že film je iba fikcia, no film Austerlitz (Sergei Loznitsa, r. 2016) je viac ako 90 minút osobného očistca. Dej sa neodohráva na plátne, ale v hlave každého jedného sediaceho pred ním. Nič, len samostatné sekvencie, ktoré zaznamenalo 11 statických kamier, umiestnených v koncentračných táboroch Sachsenhausen a Osvienčim počas návštevných hodín. Všadeprítomné fotoaparáty, kamery, selfie tyče – vysmiati ľudia bez očakávaní hrôzy, ktorá sa tu udiala nie až tak dávno. Šľapky, sukničky, šortky, tielka, klobúky, slnečné okuliare, tašky plné jedla a pitia. Ľudia na výlete. Alebo cestou na pláž s nečakaným medzipristátím. Polonahé zadky, odhalené tučné bruchá a stehná necudne vytrčené na pozadí šedých stien zúfalstva a beznádeje. Tváre bez výrazu a záujmu. Vypasené prázdne bytosti, čo sa prišli v čase letnej nudy pozrieť na púťovú atrakciu. Jarmočné stádo bez bázne a hanby, doma si „odfajkne“: tu som už bol. Matky a otcovia s revúcimi deťmi v kočíkoch, ktoré by sa radšej plazili niekde po tráve. Malé deti, ktorým nemá kto vysvetliť, že tu je pre ne ešte priskoro. Pubertálna mládež, s ktorou nemá kto diskutovať o veciach a ľuďoch. Nevyspelí dospelí, čo nevydržia hodinu bez prístupu k hrantu. Mladá žena, obzerajúc väzenské cely a chlípajúc cofee to go. Chlapík so žabkami na nohách, bagetou v ruke a otázkou na tvári: kde to som? Veselá rodinka robiaca si na pamiatku selfie pred vstupnou bránou s nápisom Arbeit macht frei – o ten nápis je tu mimoriadny záujem. Žena fotografujúca svojho muža predstierajúceho zavesenie na stĺpe – presne na tom, na ktorý pred 70 rokmi vešali polomŕtvych umučených v predsmrtnej agónii na výstrahu ostatným. Muž fotografujúci svoju ženu romanticky „nastajlovanú“ pred otvorenou kremačnou pecou. A potom už len osamelý pohľad na tú pec – len ticho, ticho a nekonečné ticho. Pre človeka, čo prežil, by bol ten pohľad na jarmočných ľudí ešte väčším peklom, ako koncentračný tábor samotný. Plynie z tohto nejaké ponaučenie? Nuž, milí slovenskí odborníci na obsah vzdelávania, netreba hnať naše deti v rámci hodín dejepisu na exkurzie do koncentračných táborov, ale radšej im namiesto hodín etiky pustiť film Austerlitz. Svoj názor si na hrôzy, ktoré sú schopní spraviť ľudia ľuďom, urobia skôr či neskôr vďaka životným skúsenostiam – nie v dave pochodujúcom preplneným táborom. No výchovná lekcia o tom, ako sa dokážu ľudia nechutne správať tam, kde už niet čo dodať, sa im ešte veľa krát v živote zíde. V záverečnom obraze vychádza cez bránu Osvienčimu skupina pubertálnych detí spolu s učiteľmi, na hrudiach tričká s holubicami mieru. Veselý smiech a hovor, akoby zažili deň plný zábavy na kolotočoch. Mladé dievča zrazu pristúpi ku kamere a robí do nej „opičky“. Vtedy mi docvakne, že nešlo o skryté kamery, všetky boli viditeľne umiestnené na strategických miestach. Mrazivé. Za zvuku nepríjemného ticha a čudných kovových zvukov, akoby zo záhrobia, rýchlo opúšťam sálu. Už iba titulky a ten záhrobný zvuk trhajúci dušu na franforce. Už nič nebude ako predtým. Takí sme.

 

Teraz najčítanejšie

Silvia Dončevová

Sociálna pedagogička, Katedra pedagogiky a andragogiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Na spestrenie voľného času aj supervízorka pre pomáhajúce profesie a mediátorka v rodinných a pracovných sporoch, v úplnom utajení inštruktorka port de bras a yogy. Ak sa podarí dobre sa zašiť, vášnivá čitateľka.