Blog
nedeľa

Taussig & Földvári: dva smutno-veselé pohľady na časy minulé

Čítanie Taussigovej sardonickej humoresky zo života slovenského nakladateľstva beletrie prerušujú salvy hurónskeho smiechu, láskavý pohľad Földváriho na šibeničný humor pétépákov je už trochu smutnejším pousmiatím sa, ani pri jednom z nich však človek nezabudne na to, čo bolo v ich pozadí.

Človek mieni, ÚV mení (humoreska o jednom kádrovom profile, ktorý hyzdí malér)

Taussigov humoristický román Hana (mimochodom s výborným grafickým spracovaním – autor Jakub Dvořák) sa odohráva v päťdesiatych rokoch v prostredí nemenovaného slovenského nakladateľstva beletrie. Kádrový profil mladej a značne naivnej Hany je pošramotený, pretože jej otec sedí vo väzení a nikto nemá poňatia za čo vlastne, kde a dokedy. Jej mamu vyhodia z práce a ju zo školy tesne pred maturitou a zhodou šťastných náhod sa jej podarí získať miesto doručovateľky v nakladateľstve.

taussig_hanaJej náplň práce znamená, že nosí rukopisy pripravované na vydanie na všemocnú správu tlačového odboru (teda na cenzúru) a keď ich STD schváli, nosí ich zase späť. Bez pečiatky ani na krok, dalo by sa povedať. A tiež by sa dalo povedať, že čo povie STD, to platí. Aj keď je to väčšinou len znôška slov, ktoré neznamenajú nič, ako sme na to zvyknutí so starých doslovov. „Napríklad v pripravovanom vydaní Kollárovej Slávy dcéry stálo pôvodne v doslove, že autor bol zástancom dodnes aktuálnej myšlienky všeslovanskej vzájomnosti. Strážcovia ideologickej čistoty z radov pracovníkov ministerstva vnútra však dospeli k názoru, že všeslovanská vzájomnosť dnes nielenže nie je aktuálna, ale stojí v priamom protiklade k jedine správnej myšlienke proletárskeho internacionalizmu. Všeslovanská vzájomnosť zapácha protisovietskym cárofilským panslavizmom, a preto súdruh Marx reakčné snahy Slovanov o zjednotenie už v polovici predchádzajúceho storočia odhalil a prísne odsúdil.“

Zabehaný život v nakladateľstve naruší nehoda riaditeľa, ktorý v značnom alkoholickom opojení spadne do šachty. Riaditeľ sa na radosť všetkých zúčastnených do činnosti podniku, ktorý riadil, ani trochu nemiešal, a nakladateľstvo mu z vďačnosti za jeho nečinnosť vydávalo každoročne jednu zbierku básní: „Žije, žije!“ zvolala doručovateľka z plného hrdla a pripadala si pritom ako v budovateľskom filme. Smútočné zhromaždenie najprv stíchlo a potom zaburácalo nadšením. Až po chvíli sa do radosti začali miesiť kvapky blenu. Starému je hej, povedal ktosi. Poleží si v štátnom sanatóriu a stade ho pošlú doliečiť sa na Krym. Lenže čo bude medzitým s nami, pridal sa ďalší. Dosadia nám sem nový podkutý káder. Alebo to tentoraz úvé vyrieši vnútropodnikovými presunmi? Dočerta, človek nevie, čo si má želať, ozývalo sa z davu.“

taussig_preklad

„Pri jednej z kefírových orgií, venovanej teoretizovaniu o veciach nastávajúcich, namietla Hana, že nájsť medzi slovenskými inteligentmi súcu náhradu nemôže byť až také ťažké. Stačí predsa uverejniť v Pravde inzerát Hľadá sa... Keď doznel zborový rehot, vysvetlili jej, že sa inzeruje, Hanička prepáči, nanajvýš miesto doručovateľky. Či azda súdružka nepozná poučku, že kádre rozhodujú o všetkom? Preto sa v socializme riaditeľské miesta zásadne neobsadzujú podľa odborných schopností, ale prideľujú sa verným, bdelým a ostražitým súdruhom tak ako v stredoveku zemanovi léno a za Masaryka legionárovi trafika. Problém je však v tom, že každý z osvedčených kádrov dnes už voľajaké to léno má, pokiaľ ho, pravdaže, ako odhaleného zradcu v rámci zostrujúceho sa triedneho boja medzičasom aj s lénom nezlikvidovali.“

Nakoniec nastúpi nový riaditeľ, ktorý presadí značne odvážny edičný plán, no a samozrejme, neostane to bez dôsledkov. Príde komisia z ideologického oddelenia ÚV vykonať previerku politickej vyspelosti u všetkých zamestnancov, inak povedané, čistku. A popri tom všetkom sa Hana snaží zistiť, kde je jej otec a ako mu pomôcť, a tak sa nakoniec dostane až k šéfovi ideologického oddelenia, jednému z najmocnejších mužov v krajine. Takže nakoniec až taká naivná nebude. Aj dnes sa koniec koncov nájdu mnohí, ktorí sa stále riadia tým, že na vec treba hľadieť dialekticky. Korupcia je zlá, ale zubárovi fľašku vezmem. Veď pre istotu.

Život v nakladateľstve sa vráti do zabehaných koľají, nepreverení skončia na smetisku dejín, alebo, „ak smeli zostať, sekali dobrotu na podradných miestach vďační strane a vláde, že nemusia kopať studne či dobývať čierne zlato“. A keď už sme pri tom kopaní, tento príbeh bol ten veselší. Celý ten svet ROH a Zväzarmu a kádrových profilov a protištátnych živlov je ako jeden veľký súbor starých vtipov, taký smiech cez slzy ako Čítanka pro Husákovi děti (len o čosi skoršej dobe), ale Kornel Földvári nám v anotácii k Hane pripomína, že „ani smiech nám nedovolí zabudnúť, že za touto veselou pestrofarebnou oponou brutálny režisér pripravoval inscenácie tragédií...“ Z kádrových intríg národného podniku tak ideme do smutnejšieho prostredia.

Keď ľudia platia za celú rodinu stratou normálneho života v podozrievavom prostredí (freska zo života novodobých nevoľníkov)

Keď počujete PTP, pravdepodobne prvé čo vám napadne sú čierni baróni. Kornel Földvári, ktorý v pomocných technických práporoch slúžil, ale nemá horlivé Švandrlíkove vtipkovanie rád. Pri jeho povrchnom humore a využívaní postáv ako fackovacích panákov vlastných duchaplností mu podľa Földváriho uniklo to hlavné: „že v šašovskom kostýme poskakuje po osobných tragédiách ponižovaných a zlomených bytostí“. Že tam za tým všetkým je skutočný človek.

foldvari_coverFöldvári spomína v knihe ...až pod čiernu zem (podobne ako Taussigova Hana, tiež výborné grafické spracovanie s archívnymi fotografiami, autor vizuálneho konceptu Fero Jablonovský) na svoj čas v PTP (pracoval v bani) formou krátkych skečov zo života tých, ktorých poslali do tohto osobitného vojenského zariadenia Československej ľudovej armády. Mohol sa tam dostať v podstate ktokoľvek, kto sa znepáčil štátnej moci, pretože armáda využívala PTP na sústreďovanie pochybných a podozrivých, ktorým si netrúfala zveriť zbrane, a tak ich namiesto toho vyzbrojila lopatami.

Pomocné technické prápory tak tvorili bizarnú zmes vyhodených študentov, cigáňov, inteligentov, potomkov „kulakov“, obchodníkov, telesne postihnutých, alebo vlastne hocikoho, na koho prišlo udanie zašepkané do kompetentného ucha. Do toho všetkého boli pravidelne primiešavaní aj kriminálnici, teda ako píše Földvári „hocikedy ste tu mohli stretnúť poddôstojníka Cudzineckej légie, vraha zo žiarlivosti či príbuzného prezidenta Háchu“.

Popri izolácii a politickej prevýchove bola ale najmä práca hlavnou náplňou týchto novodobých nevoľníkov, ako ich sám nazýva. „Bola to práve práca, vykonávaná nekvalifikovanými a neskúsenými študentmi či synmi „kulakov“, ktorá systematické urážanie ľudskej dôstojnosti a šikanovanie občas menila doslova na rande so smrťou.“ Viete si predstaviť mladíka bez akýchkoľvek skúseností, ako ide fárať do bane?

Ani to ale nebolo na PTP najhoršie, najhoršie bolo odsúdenie na život v uniforme na neobmedzený čas, pretože tí, ktorých zaradili do kategórie E (nálepka pre politicky nespoľahlivých), mali vojenskú službu predĺženú až dovtedy, kým komisia neusúdi, že sú dostatočne prevychovaní. Takže nikto z nich nevedel, dokedy tam vlastne stvrdne. Kornel Földvári na toto rafinované duševné aj fyzické týranie spomína kombináciou suchého a šibeničného humoru, ktorým sa pétépáci, najmä tí nenávidení inteligenti ako on, snažili psychicky prežiť.

foldvari_priklad

Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Ten blázon ma sem zatvorí s vymysleným záškrtom – a namiesto neho dostanem žltačku! Debil! Bacilonosičov nahnať pekne dokopy, nech sa vzájomne infikujú a hoci aj skapú... Hlavne, že sa nákaza nerozšíri medzi mužstvom, aby nedajbože nejaká epidémia náhodou neznížila ťažbu uhlia... Logika ako v sovietskych budovateľských románoch. Ešte šťastie, že som nebol v stave kričať, ba priam ani hovoriť. (Inak, ako vysvitlo neskôr, ani ten druhý nemal žltačku, len ju simuloval a záškrt ho zázračne uzdravil.)“

Čítanie Taussigovej sardonickej humoresky zo života slovenského nakladateľstva beletrie prerušujú salvy hurónskeho smiechu, láskavý pohľad Földváriho na šibeničný humor pétépákov je už trochu smutnejším pousmiatím sa, ani pri jednom z nich však človek nezabudne na to, čo bolo v ich pozadí.

––

Pavel Taussig – Hana, vyšlo vo vydavateľstve Rak, Budmerice 2012

Kornel Földvári – ...až pod čiernu zem, vydal Koloman Kertész Bagala 2014 (tu si môžete prečítať aj doslov Milana Zemka)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

interested in life

Blogy

|