Blog
piatok

Téma, o ktorej sa nehovorí. Generalizovaná úzkostná porucha. My story.

Koľko nás je? Neistých a pohybujúcich, strémovaných panikárov bojujúcich s neistotou a so strachom? Odpradávna obdivujeme a nasledujeme silné osobnosti. Ctíme a rešpektujeme optimistických, inšpirujúcich víťazov. Pozitívne myslenie sa stalo náboženstvom Stačí prebehnúť sa regálmi kníhkupectiev. Chce ho každý, skoro ako peniaze. Usmievame sa a snažíme sa hrať rolu suverénov a „precikať“ súperov. Akí v skutočnosti sme?

Ilustračné foto – TASR

„General Anxiety Disorder“ - „Generalizovaná úzkostná porucha“, ťahali sme sa spolu životom už vyše dvadsať rokov. Bez zmeny, bez náznaku zlepšenia. Vertikálna úzka špirála strachu, ktorá sa bez prestania točila. Niekedy viac, niekedy menej. Nedala mi vydýchnuť. Bola so mnou vždy a všade, vernejšia ako pes. Čím viac som sa jej chcela zbaviť, tým rýchlejšie ma dobiehala. Bola nástojčivá a nekonečne bolela. Nevedela som ten pocit popísať, nepoznala som nikoho, kto by vedel, čo prežívam. Neželala by som ju zažiť ani najhoršiemu nepriateľovi. Nikomu.
Už takmer dvadsaťpäť rokov som sa každé ráno budila so strachom zo strachu a všetku svoju energiu sústredila na boj s ním. Ale on sa nevzdával. Lipol na mne pevnejšie ako koža na tele, bol mojou súčasťou. Neprestajné zvieranie žalúdka, tras, búšenie srdca...nekontrolovateľné a svojvoľné.
Občas sa mi podarilo na chvíľu utiecť. Schovať sa za umelú bariéru legálne dostupných chemikálií a liekov. Vedeli strach zatlačiť na krátko do kúta, aby pod silným tlakom vypálil po pár hodinách z môjho vnútra ešte silnejšie ako naposledy.
Stala sa zo mňa majsterka krytia. Generál nebojácnych suverénov, výstredných šašov pútajúcich pozornosť. Musela som sa vždy nafúknuť, o čo viac sa vo mne ten hnusný strach rozpínal.
Pátranie po príčinách veľa zmyslu nedávalo. Vedela som, že v mojom detstve nebolo všetko s kostolným poriadkom a prešla som zážitkami, ktoré by malé dieťa nemalo poznať. Postraumatický syndróm mohol zohrať svoje. Ešte v detstve som sa naučila, že ohrozenie prichádza nečakane. Tam, kde som potrebovala istotu a ochranu číhalo vždy to najväčšie nebezpečenstvo. Naučila som sa báť a neveriť. A súčasne som neprestávala byť šťastným a veselým dieťaťom. Musela som spĺňať očakávania a požiadavky, s úsmevom na tvári hrať hru na „Všetko je v poriadku“ a ešte ďalšiu verziu „Nebojte, ja to dám“.
No a potom to prišlo. V dvanástich rokoch prvý panický atak. Na nepodstatnej recitačnej súťaži. Obrovská biela machuľa v hlave a namiesto klasického prvého miesta malá roztrasená guča so stiahnutým chvostom. To sa zopakovalo ešte niekoľko krát. Neriešila som to. Ani dospelí okolo mňa. Jednoducho som zdupkala. Tresla dverami za všetkými súťažami a vystupovaním na verejnosti, ktoré som tak strašne milovala. Vždy mi robilo radosť, bola to zábava, Žila som z tej interakcie s publikom. Zrazu som ju nemala. Len neovládateľné záchvaty strachu a biele machule v hlave. Úplné paralyzovanie a totálny výpadok pamäte. Utiekla som a bol kľud. Dočasne. Môj malý milý strach, ktorý cítim napríklad aj teraz, keď píšem a spomeniem si na jeho existenciu, spinkal pokojným spánkom hlboko v mojom vnútri, aby zo mňa o niekoľko rokov vyletel ako prerastená obrovská príšera.
Mala som devätnásť. Už nešlo len o recitovanie a vystupovanie na verejnosti od ktorého som pred pár rokmi zdupkala. Išlo o každodenné situácie. Platenie pri pokladni – panika, ľudia v autobuse – panika, komunikácia s kamarátmi – panika...panika, panika, panika. Nebola som to ja. Nevedela som existovať. Každý deň, aj ten najkrajší a najslnečnejší bol pre mňa drsným bojom. Potrebovala som prežiť, posúvať sa ďalej, študovať, baviť sa, milovať...potrebovala som žiť, ale strach nemal pre mňa najmenšie pochopenie. Paralyzoval ma, vždy, keď na mňa dostal chuť. Zakusol sa a nechal ma visieť v jeho pazúroch ako bezmocné zviera. Bolo mu jedno, kde sa so mnou pohráva. Môj život bol naháňačkou a schovávačkou vyplazeného jazyka a dychu na doraz.
Nikto nesmel vedieť, čo prežívam. Nikto to nesmel vedieť. V deväťdesiatych rokoch ma nenapádalo nič múdrejšie. A asi ani moje okolie. Bola by som za blázna. O úzkostných poruchách sa veľa nehovorilo, zapadla by som do kategórie zbabelcov a zlyhávajúc ich lúzrov. To som nesmela dopustiť. Musela som vykrývať každú jeho ranu s bezstarostnou maskou na tvári. Hrať pridelenú rolu v divadle s nakloneným pódiom. Stále som sa šmýkala dole, ale musela som sa tváriť sa, že sa nič nedeje.
Samozrejme, skúšala som všetko. Bol zo mňa odborník – psychológ, psychiater, neurológ, duchovný učiteľ, teológ, filozof, ľudový liečiteľ, šarlatán, motivátor, inšpirátor...bola som všetko...a nič. Nič nepomáhalo, Žiadna z miliónov metód, ktoré som odskúšala. Nepomohli ani kvantá kníh. Strach sa nedal odstrašiť nikým a ničím. Trval na svojom. Chcel byť so mnou. Za každú cenu. Bol mojim najstatočnejším ochrancom. Stále hrubšou clonou, cez ktorú mi nedovolil vidieť okolitý svet v jeho skutočnej podobe. Bránil ma aj pred sebou samou. Nevedela som, kto vlastne som. Nedovidela som cez neho do svojho vnútra. Nikto do neho nedovidel. Videl len atrapu, ktorá sa hrala na vzorne fungujúcu jednotku.
Podávala som jeden heroický výkon za druhým. Aj najjednoduchšie úkonu vyžadovali obrovské množstvo energie. So skutočnými prekážkami som sa pasovala vypätím všetkých síl.
V konečnom efekte som pôsobila ako silný človek. Veľmi silný človek. S vplyvom na ostatných, so silou ťahať za sebou druhých. Stále niekomu pomáhať, podporovať. Nikto netušil, kto v skutočnosti som. Strach sa trochu stiahol, keď som odišla do Japonska. Japonsko mi dalo obrovskú dávku sebavedomia, ale môj boj stále nebol vyhratý.
(To be continued... Moje zážitky z Japonska som zhrnula do najnovšej e-knihy "16 rokov v Tokiu" na mojej FB stránke. Enjoy :-)!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Na Slovensko som sa vratila v roku 2013, po 16 rokoch zivota v Tokyu . Este na zaciatku 90tich rokov som odisla studovat Japoncinu a Korejcinu do Viedne na Vienna University a potom do Tokya na Tokyo University Of Foreign Studies, kam som sa dostala na stipendium. V Japonsku som nakoniec ostala trochu dlhsie ako bol povodny plan a prezila tam nadhernych 16 rokov:-). Mam dvoch polojaponskych synov, s ktorymi si momentalne vychutnavame zivot na Slovensku. Moje zážitky z Japonska som zhrnula do najnovšej e-knihy "16 rokov v Tokiu" na mojej FB stránke. Enjoy :-)! Kedze som nomad, nikdy neviem, kedy a kam ma zase vietor zaveje :-). Yoroshiku Onegai Shimasu!

Blogy

|

Už viac ako 96315 z vás dostáva správy e-mailom